P. Barnabáš Ján Revaj, OFM - (*1718 Banská Štiavnica - +23.07.1784 Hlohovec) – kazateľ.

    Po skončení rétoriky vstúpil dňa 09.09.1737 v Pruskom do františkánskej rehole, kde prijal meno Barnabáš. V zázname o prijatí do rehole má poznačené, že je „Slavus Schemnicensis" a že ovláda aj maďarsky a nemecky jazyk. Teológiu študoval v košickom kláštore od r. 1742. V r. 1744 tam dvakrát obhajoval teologické tézy: De iure et iustitia, a De incarnatione. V tom roku bol pravdepodobne vysvätený za kňaza. Prvé miesta jeho pastoračnej činnosti sa nedajú zistiť. Isté je, že v r. 1752 bol slovenským kazateľom v Košiciach. Pre konflikt s tamojším farárom bol preložený do Hlohovca za kazateľa. V r. 1757 kázal v Skalici. Ďalej sa jeho dispozície v kláštoroch dali sledovať až od r. 1767. Toho roku bol v Stropkove s funkciou kaplána v Zborové. Nasledujúce tri roky bol kazateľom v Okoličnom (1768-1770) a ďalšie tri roky kazateľom v Beckove (1771-1773). Napokon v r. 1774 bol preložený opäť do kláštora v Hlohovci, s funkciou kaplána v Továrnikoch. V Hlohovci pôsobil až do smrti.
    O literárnej činnosti P. Barnabáša Revaja sa nedá veľa hovoriť, pretože naporúdzi je len jedna jeho kázeň z r. 1752, keď bol v Košiciach slovenským kazateľom, ale práve táto zapríčinila veľmi vzrušujúce udalosti. V r. 1752 v košickom františkánskom kláštore zriadili Krížovú cestu. Prvá pobožnosť sa odbavovala na prvú pôstnu nedeľu. Pretože to bola v tých časoch nová pobožnosť a propagovali ju práve františkáni, bolo ju treba veriacim vysvetliť. Stalo sa tak v pôstnych kázniach. Kázne boli slovenské, nemecké a maďarské. Po slovensky kázal P. Barnabáš. Na Smrtnú nedeľu mu prišlo kázať o ôsmom a deviatom zastavení. V ôsmom sa rozjíma o tom, ako Pán Ježiš napomínal jeruzalemské ženy, aby nie nad ním plakali, ale radšej nad sebou. P. Revaj v tejto kázni mal údajne nepriamo napádať košického farára Michala Toroka. Tak tomu rozumela istá žena, hoci ostatní vážení mešťania nič také v kázni nepostrehli. Farár klebete uveril a hneď to hlásil biskupovi v Jágri, Františkovi Barkoczymu. (V Košiciach vtedy ešte nebolo biskupstvo.) Aj tento falošnému udaniu uveril. Obžaloba na P. Barnabáša bola tak koncipovaná, že nielen farára urazil, ale aj veriacich pobúril, ktorí prestávali chodiť do farského kostola. Biskup tri razy predvolal P. Barnabáša do Jágra, aby sa tam ospravedlnil, ale on tam nešiel, lebo sa necítil vinný, a tiež preto, že ako rehoľník nepodliehal pod biskupskú právomoc. To malo za následok, že biskup P. Barnabáša exkomunikoval (04.07.1752.) Ale keď františkáni i napriek tomu stáli na svojom stanovisku, biskup 09.08.1752 uvalil na františkánsky kláštor v Košiciach interdikt. V kostole sa nesmeli odbavovať bohoslužby. Františkáni sa obrátili na svoju najvyššiu vrchnosť v Ríme a na kardinálsku kongregáciu pri Svätej stolici. Tí, kvôli pokoju radili, aby sa P. Barnabáš podriadil biskupovi. Podriadil sa a 14.10.1752 prisahal, že bude biskupove nariadenia rešpektovať. Bol síce oslobodený od exkomunikácie, ale za pokánie bol odsúdený na trojdňové väzenie v biskupskej kúrii o chlebe a o vode a bolo mu zakázané bývať na území jágerského biskupstva. Nato sa presťahoval do kláštora v Hlohovci. 
    Podrobne a dokumentárne je to zaznačené v kronike košického kláštora na 23 str. veľkého formátu. (Historia domus OFM Košice I, s. 65-87.) Z toho vidno, že išlo o vážny prípad, ktorým bolo vzrušené celé mesto. Mestské vrchnosti i mešťania boli na strane františkánov. Originál spomínanej kázne je zachovaný. Pravdaže, inkriminované vety sa v nej nenachádzajú. P. Barnabáš spomína síce úpadok náboženstva v Jeruzaleme a zodpovednosť tamojších predstavených za zanedbávanie jeruzalemského chrámu. Otázne je, prečo si to košický farár Torok vzťahoval na seba? Kázeň je zaujímavá nielen pre uvedené tragické dôsledky, ale aj preto, že je rečnícky štylizovaná v peknej slovenčine, bez prvkov východoslovenských jazykových zvláštností. Rukopis je odfotografovaný pre Historický slovník slovenského jazyka.

    BIBLIOGRAFIA:
    Zastaweny Osme Hyerozolimitanske. (Kristus teší ženy nad sebu plačice.) — Zastaweny Dewate Jeruzalemské. (Kristus tretí krát pod krížom padá.) Košice 1752. Časť z cyklu slovenských pôstnych kázní. Prešitá zložka o štyroch listoch veľkosti 21,5x17 cm. Na poslednej strane provinciálny historik P. Vincent Blaho (zom. 1785 v Košiciach) poznamenal: ConcioSlavonica P. Barnabae Revai, quam 1752 Dom. Passian. dixit Cassoviae, cum offensione Parochi, et Episcopi Agr. Francisci Barkoczy. (Slovenská kázeň, ktorú v roku 1752 na Smrtnú nedeľu v Košiciach kázal P. Barnabáš Revaj s urážkou farára a jágerského biskupa Františka Barkoczyho.); 

    LITERATÚRA:
    V. J. Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre. Cleveland, Ohio, 1979, s. 151-152.