Duchovné príbuzenstvo sv. Terézie Ježiškovej so svätým Františkom. 
    Dr. Teodorik Zúbek, OFM.

    Nieto náznakov, že by svätá Terézia Ježiškova bola pod priamym vplyvom františkánskej duchovnosti. No pozornému čitateľovi „Dejín duše", oboznámenému s františkánskou duchovnosťou, na prvý pohľad je zjavná spoločná základná črta týchto dvoch osobnosti, ktoré mali a majú taký význam v katolíckej duchovnosti.
    Je to pokora, ponížená služba Stvoriteľovi. Zaiste každý svätec musel mať pokoru, základ to ostatných ctností. A mal ju vo väčšom alebo menšom stupni. Lebo len pokorným dáva Boh svoju milosť, kým pyšným sa protiví.( Jak. 4, 6) No u svätého Františka Serafínskeho a podobne aj u svätej Terézie Ježiškovej pokora má celkom zvláštny zástoj v duchovnom uspôsobení. Je charakteristickým znakom ich osobností. Je látkou, z ktorej sa formuje ich duchovná tvárnosť, pôdou odkiaľ vyrastá ich čnosť. Pokorovanie sa pred Stvoriteľom i stvorenstvom je dýchaním ich duše. Duchovná veľkosť týchto dvoch osobností je v ich maličkosti. s akou sa stavajú voči Bohu aj ľudom. Veľkosť v maličkosti. Na obidvoch týchto vyvolených dušiach Boh dosvedčil, že v pokore je poznanie pravdy, kým v nadutosti poblúdenie. Čo skryl pred múdrymi a obozretnými tohto sveta, to zjavil maličkým.( Mt 11,26)
    Všimnime si najprv svätého Františka. Podľa najstaršieho životopisca svätý František o sebe hovoril: „Som najväčší hriešnik; lebo keby Boh nejakého zločinca obdaril takým milosrdenstvom, bol by desať ráz duchovnejší ako ja." Cítil sa nevýslovné malý a nehodný, lebo si bol vedomý, že všetko, čo je na ňom dobrého a veľkého, pochádza jedine od Boha a Bohu prináleží. Preto mal všetkých ľudí vo vážnosti, všetkých si ctil, všetkých staval nad seba. „A pretože bol najpokornejší, prejavoval tichosť voči všetkým ľudom, zvykom všetkých sa pohotove prispôsoboval. "Medzi svätými bol svätejší, medzi hriešnikmi ako jeden z nich." Priepastnú hĺbku pokory krásne vyjadruje Františkova odpoveď na Masseovu otázku, prečo celý svet ide za Františkom, hoci na ňom niet ničoho zvláštneho: „Chceš vedieť prečo za mnou ide celý svet? To mám pre tie oči najvyššieho Boha, ktoré všade pozorujú dobrých aj zlých: pretože tieto najsvätejšie oči nevideli medzi hriešnikmi nikoho naničhodnejšieho ani nedostatočnejšieho ani väčšieho hriešnika, ako som ja; a keďže na konanie toho podivného diela, ktoré zamýšľa konať, nenašiel biednejšieho tvora na zemi; a preto vyvolil si mňa, aby zahanbil vznešenosť, veľkosť, moc, krásu a múdrosť sveta, aby sa ukázalo, že každá ctnosť, každé dobro pochádza od neho a nie od stvorení, a že sa nik nemôže chváliť pred tvárou jeho; ale kto sa chváli, chváľ sa v Pánovi, ktorému všetka česť a sláva naveky."
    Svätý František poznal zreteľne, ako z dobroty božej vzniklý všetky veci a ako dobrota božia všetky veci udržiava. Všetko rovnako vyšlo z rúk Stvoriteľových, všetko rovnako je zacielené k Bohu. Všetko je poviazané tajomnými putami božími. Preto všetky stvorenia sú bratmi, sestrami. Oheň, škovran, malomocný žobrák mu je bratom, voda, ovečka i smrť je mu sestrou. A u Františka nie je to iba prázdna fráza, lež preniknutie k tajomnej podstate vecí, ku ich vzťahom k Stvoriteľovi a k ich vzájomnej poviazanosti. František vie, že prenikol k čomusi novému, tajomnému, čo mu ani nepatrí, a bojí sa o svoju lásku a pokornú radosť zo stvorení: „Ty mi ju chráň, lebo ja som zlodej tvojich pokladov", modlí sa k Bohu.
    Svätý František nechce inšie, než zapojiť sa svojím bytím a dielom do tejto oslavnej hymny stvorenstva Stvoriteľovi. Chce byt kvapkou v oceáne, zrnkom piesku v púšti, atómom vo vesmíre, tónom v šumiacej prírode a takto chváliť a velebiť svojho Pána. Byť ponorený do veľkosti a dobroty božej, horieť láskou k Bohu a odrážať lúče tejto lásky a dobroty božej celou svojou osobnosťou, to je konečný stupeň Františkovej cesty, františkánskej duchovnosti.
    Aj svätej Terézii Ježiškovej pokora otvára čoraz širšie rozhľady a cestou duchovného detinstsva vedie ju k rýchlemu vystupovaniu.
Svätá Terézia poznáva a uznáva svoju prirodzenú slabosť. Sme nevládne deti. Dieťa by sa rado dostalo hore schodmi, kde ho čaká dobrá mamička. No je prislabé, nevládze hore. Bezúspešne dvíha nemotorné nôžky. Pri všetkej námahe nemôže sa vyškriabať ani len na prvý schodík. Tu dobrá mamička zíde sama, pritúli si dieťa na materinskú hrúd a zanesie ho domov. Akou láskou a povďačnosťou musí potom zahorieť srdce dieťaťa k mamičke!
    Svätá Terézia s holubičou prostotou chopí sa svojej slabosti a s hadou chytrosťou ju využije pre svoj duševný osoh. Vie, že prirodzenými silami sa na nič nezmôžeme, ani len na jednoduchý fyzický pohyb. I na to potrebujeme pomoc božiu. Darmo sa bude človek vypínať, vzpierať. Zdedené zatemnenie rozumu a ponižujúca slabosť vôle sú našimi vlastnosťami. To je naj skutočnejšia pravda nášho života. Svätá Terézia nermúti sa nad svojou slabosťou; má skalopevnú dôveru, že dobrý Otec prijme s blahovoľným úsmevom i nevydarené pokusy svojho dieťaťa po dobrom a odmení ich pod Ta svojej štedrosti. Milosrdná láska Otcova musí pomôcť svojmu milovanému a milujúcemu dieťaťu, ktoré všetku svoju dôveru vkladá v neho a celé sa odovzdá do jeho svätých rúk. On bude vynahrádzať všetky nedostatky dieťaťa, a dieťa bude sa napĺňať vždy vďačnejšou láskou k Otcovi a vždy väčšou dôverou.
    „Som slabé a bezmocné dieťa; ale práve táto moja slabosť a neschopnosť dodáva mi potrebnú milosť, aby som sa ponúkla za obeta tvojej láske!" Takto cestou duchovného detinstva, kde Pán ju „osvietil lúčmi pravdy", ako sama hovorí,8 ponára sa vždy väčšmi do svojho Boha, ženícha svojej duše, do Krista. Až napokon nájde svoje vlastné miesto v jeho tajomnom tele, v srdci Cirkvi svätej. „Ó Ježiš, ty moja láska, konečne som našla svoje pravé povolanie medzi údmi Cirkvi. Spočíva v láske! Áno, našla som už svoje miesto v lone Cirkvi, a ty sám, môj Bože, si mi ho určil: v srdci Cirkvi, mojej matky, budem láskou! ..."
    Ako svätý František Serafínsky prežíval svoju pokornú lásku k Bohu a stvorenstvu, tak svätá Terézia Ježiškova kráčala svojou cestou duchovného detinstva. Utiahnuto, nebadane, a len Najvyšší a duše im celkom blízke poznali ich duchovnú výšku. Posledné dva roky svojho života stravuje sa malá Terézia ako zápalná žertva milosrdnej Lásky božej za kňazov, misionárov, Cirkev svätú. Pokorný svätý František posledné dva roky svojho života, poznačený ranami Kristovými, dokonáva dielo druhého Krista tiež v utiahnutosti, v samožertve za bratov, Cirkev a celý svet. No Boh sa postaral, že duch pokornej lásky svätého Františka sa zachoval v jeho diele a v jeho nepatrných spiskoch a obrodil Cirkev svätú. A podobne aj duch svätej Terézie Ježiškovej bol zvečnený" v jej „Dejinách duše" a blahodarne pôsobí v Cirkvi svätej podnes.

    SMER, roč. V., 1945, číslo 7-10, str. 231-235