P. Urban Edwin Pietrzyk, OFM
–
(*04.02.1926 Mydlnik (Poľsko) - +02.03.2009 Trnava) – teológ, magister klerikov
a misionár
Narodil sa 4. februára 1926 v Mydlniku (Poľsko). Do rádu vstúpil 25. augusta
1948, prvé sľuby zložil 26. augusta 1949 a slávnostné sľuby 23. novembra 1952.
Za kňaza bol vysvätený 21. mája 1955. Po vysviacke študoval na teologickej
fakulte Katolíckej univerzity v Ľubline Nový zákon a 9. januára získal
teologický licenciát. Potom žil a pôsobil v týchto kláštoroch: Varšava: od júna
1958 do júna 1959 ako spovedník a kazateľ; Zakopané: od júna do septembra 1959
ako spovedník a kazateľ; Kalvária Zebrzydowska: od septembra 1959 do júna 1963,
ako prednášateľ Nového zákona na WSD, v tej istej dobe zastával funkciu magistra
klerikov; Krakov: od júna 1963 do augusta 1966, ako provinciálny definítor,
magister bratov klerikov a prednášateľ sv. Písma na WSD; Kalvária Zebrzydowska:
od augusta 1966 do júna 1972 ako prednášateľ sv. Písma na WSD. Krakov: od júna
1972 do júla 1991. V tej dobe zastával funkcie: magistra bratov klerikov a
ašpirantov (1972-1985), provinčného definítora (1981–1984), prednášateľ sv.
Písma na WSD (1972-1985), duchovného sestier bernardíniek a správcu kostola sv.
Jozefa (od februára 1985 do júla 1991). Nejakú dobu od roku 1982 bol tiež
zástupcom rektora WSD. Vo veku 65 rokov sa rozhodol pastoračne vypomôcť na
Slovensku, kde od júla 1991 až do smrti, žil a pôsobil v kláštore v Trnave.
Plnil tam predovšetkým poslanie nemocničného kaplána, spovedníka rehoľných
sestier a duchovného v pastorácii. Dožil sa 83 rokov života, z toho ako rehoľník
žil 60 rokov, 54 ako kňaz. Pochovaný je v Krakove.
Kázeň P. Juraja Mihályho, OFM pri pohrebnej sv. omši v Trnave 9. marca 2009
Najdôstojnejší otec biskup Ján, drahí bratia v kňazskej službe, rehoľní
spolubratia, bratia a sestry.
Čo nás tu dnes zhromaždilo nemusíme opakovať. 2. marca nás opustil náš drahý
spolubrat, kňaz, františkán otec Urban Pietrzyk. Nás tu však nezhromaždila len
neodvratnosť ľudského pozemského údelu, ktorý po Adamovej vine sa končí telesnou
smrťou na zemi, ale nás tu zhromaždila predovšetkým Kristova láska, ktorá
premohla smrť, ktorá nám darovala nový večný život, ktorá oživila v človeku
dimenziu večnosti. Ale ako hovorí sv. Pavol pre večnosť zostáva iba láska. Láska
čistá, ktorú človek rozdal, prijal a pre ktorú žil, trpel, zápasil aj umieral.
Lebo taká má byť kresťanská láska – je to láska Kristova, ktorú boh rozlial do
našich sŕdc skrze Ducha Svätého a táto láska v nás prebúdza obzory nekonečna. Je
to Kristova dávajúca a dávajúca sa láska. A tomuto rozmeru večnosti máme počas
pozemského života porozumieť a pomocou Božej milosti tento rozmer v sebe
objaviť, rozvinúť. Len ten človek, ktorý vážne myslí na večnosť, bude žiť
zodpovedne za každý skutok, za každé slovo, či za každú myšlienku na zemi.
A práve kňazský a rehoľný život má svojou službou a svojim znakmi upozorňovať na
rozmer večnosti v každom človeku. Kňaz vysluhovaním sviatosti a Božieho slova
pomáha každej vernej a veriacej duši rozvinúť v sebe priestor pre prijatie
Kristovej lásky, Kristovej milosti, Kristovho pokoja, Kristovej radosti,
Kristovho života. A práve tejto službe žil naplno a verne až do konca otec Urban
Pietrzyk, s ktorým sa dnes lúčime, ale isteže nie na stálo, lebo veríme, že sa
raz stretneme.
On sa narodil 4.2. 1926 v Mydlniku (Krakovská diecéza). V roku 1948 vstúpil do
noviciátu a v roku 1952 zložil slávnostné sľuby. Za kňaza bol vysvätený 1955.
Pôsobil v rôznych službách vo svojej slávnej františkánskej provincii
Nepoškvrneného počatia Panny Márie – ako pedagóg, ako magister klerikov vyše 20
rokov. Jeho typickou črtou bola mladícka sviežosť, zachoval si ju až do konca
podľa biblického výroku: Mladosť sa ti obnovuje ako orlovi.
V 65. roku svojho života v roku 1991, keď vtedajší provinciál P. Fidél Jurčovič
požiadal o výpomoc, neváhal a prišiel na Slovensko, kde pôsobil v tomto
kláštore, kostole a hlavne v nemocničnej kaplnke, ktorú zriadil, zariadil a v
ktorej denne verne slúžil až do konca.
Bežne stará známa múdrosť nám hovorí, aby sme prežívali každý svoj deň ako
posledný. Páter Urban však mal iný františkánsky prístup a pre neho bol každý
deň ako prvý – ako nová príležitosť žiť nanovo svoju službu, svoju vernosť
kňazskému a rehoľnému zasväteniu. Ku koncu života vravieval, že treba ďakovať
nie za každý nový deň, ale za každú jednu novú hodinu. V noviciatnej komunite
bol vzorom vytrvalosti, optimizmu a vernosti. A vieme, že mnohým veriacim dušiam
pomáhal, dvíhal ich zo smútku k Božej a kresťanskej nádeji, vysluhoval
sviatosti, čím vnášal Kristovu milosť do ich sŕdc a životov. A my vieme, že len
tie činy, ktoré konáme v Kristovej milosti majú pred Bohom zmysel a trvalú
hodnotu a len tie idú s nami aj za oponu tohto viditeľného zmyslového sveta. To
dobré, čo sme rozdali a dali z čistého srdca v nekonečne väčšej dimenzii nájdem
za bránou telesnej smrti...Ale bohužiaľ aj to zlé, čo sme rozdali a neoľutovali
nás bude čakať. Preto P. Urban ako verný kňaz a správca Božích tajomstiev boli
ch verným rozdávateľom a distribútorom až do smrti. Sám pre seba nemal nič, bol
naozajstný františkán – vedel, že bude mať len to, čo rozdá, čoho sa zriekne.
Jeho srdce, ktoré sa rozdávalo, už nevládalo a 24. 2. 2009, deň pred popolcovou
stredou ho museli hospitalizovať pre opuch nôh, čo bolo znamením vážnejšej
srdcovej poruchy.
Dušu odovzdal Spasiteľovi, ktorého miloval a ktorému slúžil 2.3.2009 večer v
trnavskej nemocnici. Bol stále mladý napriek 83 rokom života...ako hovorí žalm,
ešte aj v starobe prinášal ovocie – bolo to ovocie elánu, vernosti a
vytrvalosti. Svoju životnú púť na tejto zemi ukončil v 60. roku rehoľného života
a 53. roku kňazstva.
Nech nás všetkých príklad jeho skromného života vedie k väčšej vytrvalosti a
vernosti v každej službe lásky voči bratom a sestrám a nech túto lásku čerpáme
zo stále intenzívnejšieho kontaktu s Kristom. Nech nás všetkých službou lásky, v
ktorej nám bol páter Urban vzorom a povzbudením raz vovedie do definitívnej
dimenzie nášho putovania ku Pánovi, ktorý je zdroj večnej lásky a Svetla. R.I.P.