P. Mansvét Pavol Drobný, OFM (*17.11.1918 v Bošáci - +04.03.2002 v nemocnici Trenčíne (žil CHD v Beckove))

    P. Mansvét sa narodil 17.11.1918 v Bošaci. Vstúpil do rehole františkánov. Za kňaza bol vysvätený 25.06.1944. Pastoračne pôsobil na týchto miestách: kap. 1944 Ba-Petržalka, 1946 Ba-Karlova Ves, (1948) Ba-Petržalka, 1950 Malacky, 1951 Ba; adm. 1957 Hrnčiarovce, 1960 Šaštín, 1965 Ba-Vajnory; výp. 1983 Ba-sv.Martina, 1991 Trnava. Posledné roky svojho života od roku 1992 žil v Charitnom domove Beckov, kde aj zomrel 04.03.2002 v 84. roku živbota a v 58. roku kňazstva.

 
    Odišiel daľší brat
    Na pohrebných obradoch 9. marca sa zišli bratia z Bratislavy, Hlohovca, Trnavy, Prešova, Fiľakova, Trstenej, Nových Zámkov, rehoľné sestry vincentky CHD z Beckova, ako aj veriaci z Vajnor a priatelia pátra Mansveta. Hlavným celebrantom pri slávení svätej omše za zosnulého spolubrata, bol J. Exc. Dominik Tóth, pomocný biskup trnavsko-bratislavskej arcidiecézy. Kázeň predniesol otec provinciál P. Štefan Bankovič, OFM. V kázni povedal: ,,... nebeská vlasť je našou pravou domovinou. A do tej ozajstnej vlasti v nebi bol Pánom pozvaný náš nebohý spolubrat, duchovný syn sv. Františka, kňaz P. Mansvet Drobný. Jeho telo je tu medzi nami a my sme sa zhromaždili pri slávení Eucharistie za jeho dušu. Jeho oči sú zatvorené. Jeho dobrácke oči už nemôžu čítať, už nemôžu vidieť litery vo Sv. Písme ani v breviári. Jeho ústa už nehovoria. Jeho ústa už nemôžu celebrovať sv. omšu, vyučovať, povzbudzovať a posilňovať veriacich, vlievať útechu a nádej, čo vedeli veľmi dobre. Jeho ruka je nehybná. Nemôže sa viac dvihnúť na rozhrešenie v Kristovom mene, nemôže udržať cibórium a rozdávať z neho chlieb života pre naše duše. Jeho nohy už viac nepôjdu na návštevu za chorými veriacimi, aby im priniesli odpustenie, pomazanie a povzbudenie na poslednú cestu. Z týchto úkonov a z tejto služby sa skladá život kňaza. Kňaza, ktorý bol rehoľníkom, ktorý sa usiloval nasledovať Pána Ježiša chudobného, čistého a pokorného...". Pohrebné obrady viedol otec biskup Dominik. Pochovaný je v Bošáci.

   

P. Mansvét druhý zľava

     Slová na rozľúčku!

    Zástupca CHD z Beckova:

    „Chválim Ťa, Pane, za krásu sveta, ktorá odzrkadľuje Tvoju Božskú krásu, za slnko a svetlo dnešného dňa, za milosť, ktorú nám dáva Tvoja štedrosť, za cestu k nebesiam, ktorou kráčame spolu... *
    Tak spieval sv. František a tak spieval a žil jeho verný syn, náš nebohý páter Mansvet. Obdivoval Božiu lásku, Božiu prírodu, prihováral sa vtáčkom, privoniaval a s úsmevom hladkal kvietky v záhrade. Podobne blažene a sústredene sme ho videli pri slávení Eucharistie, pri udeľovaní sviatosti zmierenia, s ružencom v ruke a ostatných modlitbách. Jeho život bol život lásky k Bohu, blížnemu i k prírode, ako František. S láskou prijímal a odovzdane niesol kríž utrpenia a choroby. 4. marca prišiel čas, keď si Pán presadil z pozemskej, do svojej večnej záhrady. Otvoril sa mu nový, krajší život a my veríme v nádeji, že mu preukázal svoje veľké milosrdenstvo a prijal ho do náručia. Jeho zjav nám bude chýbať, a to tým viac, že odchádza od nás posledný člen Františkánskej rehole a z Františkánskeho kláštora v Beckove. S vďačnou spomienkou na neho mu vyprosujem radostné prebývanie u Pána v spoločenstve svätých. Páter Mansvet nezabúdaj na nás, odpočívaj v pokoji.

    Páter Alojz Čapkovič: 
    „...každý mesiac som ho navštevoval, mnoho sme sa rozprávali, to čo sme si vždy povedali ostane medzi mnou p. Mansvetom a Bohom. Tak isto sme sa stretli aj pár dni pred smrťou v nemocnici v Trenčíne. Rozprávali sme sa dlho, udelil som mu pomazanie, sviatosť zmierenia a on sa ma opýtal: „ kedy príde Božie kráľovstvo" a ono prišlo v pondelok 4. marca...."

    Ing. Marián Pružina, starosta vajnorský: 
    „...pôsobením vo Vajnoroch, svojim vplyvom, spôsobom života, angažovanosťou, pokračoval v práci svojich významných predchodcov ako boli Ferdiš Juriga, ďalej neskorší biskup Buzalka, ale aj jeho predchodca dekan Bachratý. Títo všetci a mnohí pred nimi mali taký silný vplyv na dianie vo Vajnoroch, že Vajnory sa vyvíjali a rozvíjali len ako slovenské a kresťanské, čo je v Bratislave a jej okolí unikátne. 20 ročné pôsobenie pána farára Pavla Mansveta Drobného bolo pre Vajnory obdobím obnovy a osvieženia, tak na poli duchovnom, ako aj na poli svetskom. Jeho pôsobenie vo Vajnoroch je výrazne zapísané v mysliach staršej generácie a s vďakou na neho spomínajú. Mladšie generácie sa budú stretávať s jeho pôsobením vždy keď prídu do kontaktu s obnovou jedinečného vajnorského dedičstva. Za jeho prácu pre Vajnory môžem povedať len: Bohu vďaka.

    Na poslednú rozľúčku
    Na posledné zbohom s P. Mansvétom do Bošáce sme sa z našej trstenskej garnitúry nazbierali štyria: P. Amand, Cyril, postulant Peťo a ja. Odchod bol stanovený na 6:30. Na Cyrila sme čakali len neuveriteľných 5 minút, čo nestojí ani za spomenutie. Otočil som kľúčikom, motor skutočne naskočil a už nás to zabáralo do sedadiel našej ruskej perestrojky. Cesta ubiehala pokojne, až kým som si nevšimol nervozitu fúzatého pasažiera sediaceho v druhom rade. Sledoval som ho cez späťák nášho vozidla. Nevedel sa sústrediť na čítanie nábožnej knižky a nervózne pozeral na nové hodinky, ktoré dostal od lieseckého farára, keď pri minuloročnej vianočnej spovedi stratil pojem o čase a spovedal aj cez obedňajšiu prestávku. Viac menej som sa dovtípil, o čo ide, takže som postupne viac a viac pritláčal pravý pedál. Tým pádom sme sa nevyhli nedovolenému predbiehaniu na plnej čiare, v dôsledku čoho sme sa museli necharakterne vtierať do kolóny áut, ktoré sa pri Žiline vytvárali. Jedným očkom som občas sústrastne poškuľoval na vedľa sediaceho staršieho pána, ktorému sa medzi prstami pomaly prepletal ruženec. Sedel mlčky. Bol ticho ako hrob. Dlhšie ticho, ktoré je mimochodom "najkrajšia hudba duše", prerušil pokojným konštatovaním Peťo, že mu to mierne dvíha adrenalín. Ja som sa k tomu nepriznával a ostatní možno cítili tlaky niekde inde. V Žiline pri schádzaní z nadjazdu interiérom nášho vozidla preleteli dve mierne zúfalé slová: "do prčíc". Prichádzali z druhého radu. Ja som celú scenériu nepochopil, až kým z perí fúzatého pasažiera nedozneli ďalšie slová nedopovedanej vety: "Zle sme odbočili." (Mimochodom, zlé odbočenie na tomto mieste nebolo pre mňa nič neobvyklé.) Auto sme potrebovali súrne otočiť smerom na západ o 180°. Tá očakávaná chvíľa nedala na seba dlho čakať. A v danom okamihu naša Samara za pískania pneumatík, od ktorého bolo prenikavejšie len trúbenie klaksónov okoloidúcich áut, naberala správny kurz. Môj prvý pohľad sa uprel na P. Amanda, ktorý sa kŕčovite držal úchytky, namontovanej pre podobné situácie.
    Z jeho úst nevychádzalo žiadne slovo. Alebo sa v ňom slovo, ktoré chcelo z neho vyjsť, zaseklo. Do cieľa sme dorazili krátko pred prešporskou posádkou Červený bulo, ešte 45 minút pred obradmi. Pri otvorenej truhle sme sa pomodlili za dušu nášho zosnulého brata a po sv. omši sme ho s úctou odprevadili na miestny cintorín. Prišiel čas úplného odpočinku. Je koniec bojov a utrpení. Veľké dielo života je dokončené. Ustatý vandrovník sa domov navrátil. Aj my sme sa po výdatnom kare odobrali a na štyroch kolesách s väčším ohľadom na ostatných cestujúcich do časného domova navrátili. Večer sme ešte privoniavali k tonikovej fľaši, ktorú sme z Bošáce celú cestu starostlivo opatrovali.

    Laurencius



    Zo závete P. Mansveta Drobného
    Svoju dušu odporúčam Božiemu milosrdenstvu, svoje telo posvätnej zemi cintorína. Ak to bude možné, nech ma pochovajú na cintoríne v mojej rodnej obci v Bošáci v hrobke môjho otca a matky. Ak by to nebolo možné nech ma pochovajú tam, kde zomriem.
    Všetkým spolubratom, sestrám, priateľom a dobrodincom, veriacim a predstaveným vyslovujem za lásku a priazeň Pán Boh zaplať!
    Ak by som niekomu bol ublížil, alebo ho pohoršil, prosím, aby mi pre lásku božiu odpustili. Pamätajte na moju dušu v modlitbách a pri oltári Pánovom. Pán Boh zaplať všetkým za všetko.
    Ježiš, Mária, Jozef, sv. otec František a všetci svätí patrónovia a ochrancovia, ako ste ma chránili cez celý môj život, tak stojte pri mne a priveďte moju dušu do večnej blaženosti, kde nás čaká ten pravý pokoj a dobro, „Pax et bonum!“ 
    Žime tak, aby sme sa tam všetci stretli.

    Modlitba: 

    Bože, svojmu služobníkovi, kňazovi P. Mansvetovi Pavlovi, tu na zemi si zveril kňazskú službu, prosíme Ťa, daj mu v nebeskom kráľovstve večnú slávu a radosť. Skrze Krista, nášho Pána. Amen
    Odpočinutie večné, daj mu ó, Pane, a svetlo večné nech mu svieti! Nech odpočíva v pokoji!.