P. Imrich Štefan Šlandor, OFM (* 02.02.1731 Kysucké Nové Mesto -+28.01.1801 Vacov) - kazateľ

    Po vyštudovaní rétoriky vstúpil dňa 20.12.1748 v kláštore v Pruskom do františkánskej rehole. Dali mu rehoľné meno Imrich. V rokoch 1752 - 56 študoval teológiu na františkánskom učilišti v Košiciach. Tam dva razy obhajoval vo verejnej dišpute teologické tézy. Prvý raz 23.01.1755: De actibus humaniset de peccato (o ľudských činoch a o hriechoch). Druhý raz 29.05.1756: De universa theologia (o všeobecnej teológii). To bola jeho záverečná skúška. Za kňaza bol vysvätený toho istého roku 1756. 
    Pre ťažkú prístupnosť k niektorým archiváliám jeho ďalšie pohyby v kláštoroch možno nateraz sledovať len od roku 1767. Chronologicky to boli nasledovné kláštory: Gyongyos 1767- 68. Bol tam kazateľom pravdepodobne maďarským, lebo slovenským tam bol vtedy P. Juraj Zrunek. Subotica 1769 - 1770 bol vo funkcii gvardiána. Košice 1771 - 1781. Po celý čas bol hlavným slovenským kazateľom. Szendro 1781 - 82 vo funkcii gvardiána. Subotica 1783 tiež ako gvardián. Košice 1784 - 86 ako kaplán v Šaci. Potom existujú doklady s dispozíciami pátrov až v roku 1791. V rokoch 1791 - 95 bol Šlandor v rožňavskom kláštore ako zaslúžilý kazateľ (concionator emeritus) a kaplán v Šaci. Posledné roky svojho života od júna 1796 - 1801 žil na odpočinku v kláštore vo Vacove stále s titulom zaslúžilého kazateľa.
    Imrich Šlandor najdlhšie pôsobil ako slovenský kazateľ v Košiciach. Kázaval nielen v kláštornom kostole, ale pozývali ho kázať aj do iných kostolov priamo v Košiciach i na vidieku. Stávalo sa to pri sviatočných príležitostiach. V Košiciach kázal u jezuitov r. 1773 na sviatok sv. Ignáca, slávnostnú primičnú kázeň povedal tiež r. 1773; toho istého roku kázal aj u uršuliniek; u dominikánov kázal v r. 1775 a 1777. Na vidieku kázal napríklad v Budulove r. 1773, v Geči r. 1776, vo Veľkej Ide r. 1776, a inde.
    Niekto by sa mohol pýtať, prečo páter Imrich Šlandor býval zväčša v maďarských kláštoroch. Za taký sa vtedy rátal aj kláštor v Košiciach i v Rožňave, hoci nie stopercentne. Gyongyos, Szendro a Vacov boli maďarské, ale Subotica bola v srbskom prostredí. Šlandor bol kazateľom vo všetkých spomenutých kláštoroch. V Košiciach samozrejme slovenským a to hlavným, lebo v zozname ostatných pátrov sú menovaní aj pomocní slovenskí kazatelia (Coadiutor concionatoris Slavonici). Za Šlandora boli nimi P. Gabriel Krupay (1771), P. Lukáš Vavrinkovič (1772), P. Vojtech Gazda (1773 - 1776), ktorý bol zároveň aj organistom, napokon P. František Antal (1777 - 1780).
    Šlandorova činnosť slovenského kazateľa je aj v kronike košického kláštora niekoľko ráz jasne vyznačená. O Rožňave je isté, že tam v 18. st. bývali slovenské kázne. Čo sa Gyongyosa týka, tam tiež bývali pravidelné slovenské bohoslužby a kázne v 18. i v 19. storočí pre tamojšie i okolité slovenské obyvateľstvo. Slovenský kazateľ pôsobil v 18. st. aj vo Vacove. Aj Subotica vtedy nebola čisto maďarská. Ešte v polovici 18. st. väčšina obyvateľstva bola slovenská, srbská a chorvátska. Aj kázne bývali v týchto rečiach. Konečne Šlandor tam bol gvardiánom, nie pastoračným pátrom. Ostáva ešte Szendro. Pre toto mesto sa mi nepodarilo nájsť doklad o možnosti existencie slovenskej pastorácie. Šlandor tam bol magistrom novicov.
O slovenskosti Imricha Šlandora nemožno pochybovať. Vedel maďarsky, nuž ho využívali aj v maďarských kláštoroch. Disponovalo ho tam provinciálne predstavenstvo. Šlandor bol novicom v Pruskom, kde bol noviciát pre slovenských i moravských kandidátov. Závažný je doklad z r. 1770. V tých časoch boli národnostné rozpory medzi slovenskými, moravskými a maďarskými členmi provincie. Slováci boli odstrkovaní z vyšších funkcii v kláštoroch i v provincii. Podali sťažnosť až do Ríma. Záležitosť sa riešila nielen na generálnom predstavenstve františkánov, ale aj pri Svätej stolici. Sťažnosti Slovákov uznali za odôvodnené a pri konečnom riešení im chytili stránku. Vzhľadom na Maďarov už prv bola v provincii zavedená tzv. alternatívna voľba najmä provinciála. V každom volebnom trojročí bol provinciál volený z inej národnosti. Teraz bolo treba obmedziť aj funkcie moravských rodákov v slovenských kláštoroch. Preto bolo treba presne zistiť počet členov provincie podľa národností. Tak sa v roku 1770 priamo z Ríma nariadilo urobiť príslušný zoznam. Každý sa musel vyjadriť a prihlásiť k svojej národnosti.
    Imrich Šlandor sa otvorene prihlásil za Slováka - Slavus. Konečne najlepším svedectvom sú jeho slovenské kázne, ktoré zostavil v objemnom rukopise s latinským názvom: Cursus ultimus concionum. (Posledná časť kázní na nedele celého roku a na niektoré sviatky, ktoré kázal páter Imrich Šlandor, františkán provincie Najsvätejšieho Spasiteľa a tejže rehole slovenský kazateľ, ktoré svojho času kázal ľudu kráľovského a slobodného mesta Košíc. Teraz sú pozbierané a zviazané, aby boli na úžitok aj iným kazateľom. Košice.) Z názvu je očividné, že Šlandor musel mať viacej zväzkov svojich slovenských kázni, keď tento nazval posledným. Nepochybne ich pripravoval do tlače, keď vyslovene napísal, že majú byť na úžitok iným kazateľom. Jazykovední odborníci sa pochvalne vyslovujú o Šlandorovej slovenčine.

    BIBLIOGRAFIA: Cursus ultimus pro totius anni Dominicis et aiiquibus festis concionum patris Emerici Šlandor, franciscani provinciae Ssmi Salvatoris, ejusdem ordinis concionatoris Slavonici, quondam ad populum regiae tiberaeque civitatis Cassoviensis dictus et habinus, nunc vero et pro usu aliorum insimul collectus et compactus. Cassoviae. Zväzok je v Matici slovenskej v Martine, značka: D Šlandor I, Číslo 561.
    LITERATÚRA: J. M. Hurban: Slovensko a jeho život literárny. Slovenské pohľady 1847,1, 2, s. 13. Píše sa tam: „Kázne Imricha Šlandora v 4 - ke, strán 473, iste padajú do časov, keď ešte Františkáni mali svoj kláštor v Košiciach " (do roku 1788). — Ľ. V. Rizner: Bibliografia V, 233.; J. V. Gajdoš: Františkáni v Slovenskej literatúre, Cleveland - Ohio 1979 str. 170-173.