P. Matej Anton Murgaš, OFM (* 07.01.1920 Kordíky - + 31.01.1974 Prešov) - posledný páter, ktorý zakončil účinkovanie františkánov v Nižnej Šebastovej. 

    P. Matej Murgaš, vlastným menom Anton, sa narodil 07.01.1920 v Kordíkoch rodičom Štefanovi Murgašovi, narodenému 15.12.1898 a Zuzane, rodenej Žabkovej, narodenej 07.01.1897 ako prvorodený z troch deti. Bol pokrstený 10.01.1920 v Tajove, prvé sv. prijímanie prijal r. 1928 a birmovku prijal od pána biskupa Dr. Mariána Blahu 13.05.1929. On aj jeho súrodenci boli vychovávaní v hlboko veriacej rodine. Jeho otec aj matka boli členmi III. rádu svätého Františka. Pred rokom 1923 bývali v Kordíkoch, kde ešte nebol kostol, preto prichádzali 11 km do Tajova. 
    Po roku 1923 sa presťahovali do Kremnice. Otec pracoval na mestskej píle v Kremnici a matka v domácnosti. Kláštor františkánov v Kremnici združoval celú serafínsku rodinu, ktorá sa rozrastala veľmi aktívnym spoločenským a kultúrnym životom. Hrávali sa tam divadelné hry, nacvičovali sa akadémie na rôzne príležitosti. Robili sa posedenia s dospelými, mládežou a deťmi, výlety rodín i púte do mariánskej svätyne (Staré Hory). Na duchovnom smerovaní Antona mali zásluhu rodičia, najmä jeho matka, ktorá sa často modlila za kňazské povolania. Malého Antona na sväté prijímanie pripravoval P. Chryzostom Bardys, ktorý veľmi vplýval na neho. Bol to veľmi zbožný páter, človek svätého života, ktorý pripravoval odsúdených na smrť za Slovenského štátu. Ďalší, kto vplýval na jeho formovanie bol P. Libor Matoška, ktorý bol gvardiánom františkánskeho kláštora, zároveň redaktorom vtedajšieho populárneho časopisu: "Priateľ dietok".
    Anton nadchnutý vzormi kňazov z mladosti sa rozhodol ísť do noviciátu, ktorý bol v Trnave. Noviciát začal 17.08.1935. V kláštore ho mali všetci radi pre jeho bezprostrednosť, priamosť a kamarátskosť. Jeho koníčkom bola filatelistika, venoval sa histórii, popri študijných a rehoľných povinnostiach hrával rád na organe. No slabosťou, ktorú mal, bola nedochvíľnosť. Nemal v láske pochlebovanie, ktoré sa často objavuje v komunitách. Pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Malackách. Počas tohoto štúdia dosahoval výborný prospech a vynikal najmä v matematike. Maturoval v r. 1940, potom pokračoval v teologickom štúdiu v Bratislave. Ukončil ho v Žiline v r. 1944. Bol vysvätený na diakona a v tom istom roku prijal aj kňazské svätenie. Jeho svätiteľom bol Eduard Necsey dňa 25.06.1944. 
    Prvú omšu slúžil 29.06.1944 v Kremnici. Slávnostným kazateľom bol P. Libor Mattoška OFM. Po vysviacke počas vojny zostal v Žiline. Tam vyvíjal činnosť ako katechéta, neskoršie bol farárom vo Vaďovciach. R. 1947 - 48 účinkoval v Prešove. Vyučoval náboženstvo ako kaplán na druhom štátnom gymnáziu. Z tohto obdobia je známa príhoda s P. Matejom: Raz na hodine telocviku hádzali chlapci diskom. Prišiel k nim P. Matej. Vyzvali ho, aby disk hodil. Hodil ho tak ďaleko, že udivoval všetkých. Mal veľkú fyzickú zdatnosť. V prešovskom kláštore v tom čase bol gvardiánom P. Novicky. S ním tam boli títo pátri: P. Títus, P. Lucius, P. Matej, P. Jaroslav a frátri Krištof a Ondrej. Matej sa snažil byť tvorivý aj po stránke pisateľskej . Napísal v r. I947 článok do serafínskeho sveta s názvom: "Kto bol páter Bruno Bohm", v ktorom podáva správu o jeho smrti i živote. 
    V r. 1948 odchádza do Bratislavy a je kaplánom v Petržalke, potom správcom dómu sv. Martina, neskoršie správcom v Karlovej Vsi. Matka chodievala často do Bratislavy. Po zrušení kláštorov bol sústredený s ostatnými v Hronskom Beňadiku. P. Matej sa pýtal do Prešova od biskupa Čárskeho a on mu to sľúbil. Neskoršie bol prevezený do Podolinca a potom do Malaciek, odkiaľ sa dostal do duchovnej správy. Bol krátky čas v Prešove, potom až do novembra 1953 v Košiciach - Kráľovnej pokoja.Z Košíc bol P. Matej preložený do Nižnej Šebastovej. Tam bol gvardiánom a správcom farnosti. Spravoval dediny: Fintice, ktoré v r. 1960 prešli pod farnosť Záhradné, Ľubotice. Šarišské Lúky, Vyšnú Šebastovú, Podhradík, Severnú a Išľu. 
    V r. 1954 prišiel k nemu zo Sabinova františkán P. Lucius, ktorý s ním bol v Hronskom Beňadiku. V Nižnej Šebastovej Matejovi pomáhal báči Bobot, ktorý bol kostolník, záhradník a kuchár. Matejovo účinkovanie v Šebastovej, bolo zamerané aj na deti. Vyučoval ich náboženstvo. Robil kvalifikovaného sprievodcu na školských výletoch, okrem toho aj fotografa. Deti mal veľmi rád. Vyprevádzal ich k autobusu, a odchádzal až keď autobus odišiel. A keď sa stalo, že po nejaké dieťa neprišli rodičia, sám ho odprevadil domov. Vyznal sa vo faune a flóre. Aj počas prázdnin sa snažil byť s deťmi, najmä na spoločných výletoch, kde ich viedol ku poznávaniu prírody napríklad skrývaním cukríkov, aby ich deti objavili. No na prvom mieste vo všetkom bol u neho Boh. Žil v duchu chudoby, majetky nemal ale zato žil duchovným životom, z ktorého rozdával plným priehrštím. Veľmi sa tešil, keď mohol niekomu robiť radosť, to bolo to najkrajšie. Tešil sa ako malé dieťa, keď sa mu to podarilo. Mal v seba veľký dar nezištnej lásky, dobra, tolerancie a sebaobety. 
    Jeho život nebol spojený len s radosťou a úspechmi, ale často sa spájal s nepochopením. Dostával anonymy, v ktorých šlo o česť kňaza a o jeho dodržiavanie čistoty. Pri katechéze používal nielen svoj rečnícky talent, ale aj maliarske vlohy i každý dostupný materiál. Bol spoločenský založený človek, kňaz. Podieľal sa pri obnovovaní kostola a dal robiť aj organ. Jeho pôsobenie sa spájalo aj s chorými, ktorých chodil zaopatrovať. Bol dobrým spovedníkom. Keď spovedal, pred jeho spovedelnicou bolo vždy veľa ľudí. Bol veľkým cestovateľom. Jeho prvá cesta viedla do ZSSR, potom sa dostal do Talianska, kde s ním išla aj jeho sestra Maria, ale ju nepustili. Bol to turistický zájazd do Rimini. Všetko vreckové, ktoré mal na stravu, dal na taxík, aby išiel do Ríma a fotografoval. Potom išiel na turistický zájazd na ostrov Capri - Neapol. Vtedy dokonca v bazilike sv. Petra slúžil sv. omšu pri oltári Božského Srdca. Bol v katakombách, v bazilike sv. Pavla pri Pyramíde. Bol turistom a horolezcom v rodnej vlasti. Ešte v mladosti chodil po Kremnických horách. Zo Šebastovej chodieval do Tatier, keďže auto nemal išiel taxíkom. Neskôr bol v Talianskych dolomitoch. V r. 1968 bol s istou rodinou vo švajčiarskych Alpách. Potom v Salzburgu, Maďarsku, Bulharsku a Poľsku. V r. 1969 sa prihlásil na cestu okolo sveta. Bol s kanceláriou Gastager a vykonal túto cestu ešte s niekoľkými rehoľníkmi. Spomeniem pár miest, kde bol: Bejrút, Nudela v Zadnej Indii, Taškent, Samarkan, Buchara, Singapúr, Honkong, Havajské ostrovy, Japonsko a New York. Pred touto cestou sám zvažoval či sa pre neho hodí. Ale znovu to bola cesta za poznaním. Jeho rodičia o tejto ceste nevedeli. Všetci ho radi počúvali, keď sa delil so svojimi vedomosťami získanými na cestách. Mal možnosť stretnúť sa a rozprávať s rôznymi ľuďmi. Dokonca československá televízia Praha s ním jednala o odpredaji diapozitívov. 
    P. Matej trávil svoj čas v starom františkánskom kláštore, ktorý bol v tom čase v strašnom stave. Popraskané múry, prepadávajúce sa stropy, zima v budove, dlho bez sociálneho zariadenia. Toto všetko malo vplyv na jeho zdravie a tu sa ukázala jeho výdrž. Nakoľko išlo nie len o významný objekt z cirkevného hľadiska, pokúsil sa to vydržať. Matici Slovenskej podaroval inkunábula, ktorých bolo najviac z Nižnej Šebastovej. Inkunábulum je prvotlač z pred roku 1500. Prvý exemplár vytlačil v r. 1456 Gutenberg, bola to biblia. Tieto inkunábula boli v komíne už nepoužívaného kláštora a boli viazané v koži s prekrásnymi iniciálkami. Jedna z kníh vážila až 9 kg. Tieto knihy pred hrozbou vojny v r. 1939 boli zamurované pracovníkom Matice Slovenskej v Martine. Vedel o nich ešte P. Vševlad Gajdoš, externý pracovník Matice Slovenskej. Keď bola budova veľmi ohrozená, tak sa skrýša musela otvoriť a knihy sa previezli do Martina. Mal problémy i s ŠTB. Na veriacich pôsobil odmerane. Bol však vynikajúcim katechétom, prístupný huncútstvám so zmyslom pre humor a plný pokoja. Najskôr s jeho vyučovaním náboženstva na školách sa spájalo aj to, že začal vynechávať písomnosti na úkor vyučovania. Bol tvrdý k sebe. Jeho vzťah k P. Luciusovi bol hlboký. 
    Tu sa začala hlásiť jeho choroba, ktorou trpel. V lete 1973 bol posledný krát v Tatrách, kde strávil celý týždeň. O pár mesiacov neskôr sa jeho stav zhoršoval. 28.10.1973 preto napísal testament. Jeho stav sa neskôr natoľko zhoršil, že odišiel do nemocnice v Košiciach. Tam sa podrobil operácii. Po operácii si lekári mysleli, že ešte neprišiel k vedomiu pritom však už pri vedomí bol. Rozprávali pred ním po latinsky, akú ma chorobu. Zabudli na to, že on ovláda latinský jazyk. Aké bolo tvrdenie lekárov? Dávali mu pár hodín života. Jeho choroba znela: rakovina pečene. Tak si vypočul svoj rozsudok. Keď ho sestra utišovala, on jej povedal, že o všetkom vie. Istá pani mu nosila tvaroh na zamedzenie rozšírenia choroby. Táto pani sa ho pýtala, prečo nechcel tabletky od lekárov na utíšenie bolesti. On jej odpovedal tak, ako hovoril lekárovi: "Kristus trpel bez rôznych liekov." A toto mu dodávalo silu svoje bolesti trpezlivejšie znášať. Bol vychudnutý a keď sa ho pýtali, kde je jeho telo, v tej chvíli ukazoval rukami akoby chcel povedať: moje telo išlo do vzduchu. Chcel, aby ho z Košíc preložili do Prešova, kde nakoniec aj prežíval posledné týždne života. Zomrel 31.01.1974 pred 24 hodinou. Pohreb sa konal za velikej účasti ľudu. Pohrebné obrady vykonal kapitulný vikár košický Mons. ThDr. Štefan Onderko. Kázeň mal P. Kamil Chovan, jeho dobrý priateľ, ktorý ho poznal od noviciátu v Trnave. Telesné pozostatky sú uložené na cintoríne v Prešove Nížnej Šebastovej.Pôsobenie v tejto obci a okolitých filiálkach prinieslo svoje ovocie. Ešte za jeho života do rehole Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie išli z filiálky Fintice tri dievčatá. Mnohí z veriacich si aj po dlhých rokoch radi spomínajú na P. Mateja Murgaša, ktorý vo svojom závete okrem iného napísal aj slova: "Kňaz okrem Boha nie menej úprimne miluje aj svoju vlasť." 

    Podľa spomienok K. Barana spracoval P. Bernardín Šmid, OFM

Pohreb P. Mateja Murgaša r. 1974