P. Cyriak Dominik MACÁK, OFM
- (*24.07.1918 Melek, okr. Nitra - +06.01.2009 DKD, Veľký Šariš) - náboženský
publicista, teológ a pútnik.
Dominik Macák sa narodil 24.07.1918 v Meleku ako prvé dieťa
Dominika a Márie r. Bakovej. Keď mal štyri roky, zomrela mu matka. Po skončení
základnej školy odchádza na gymnaziálne štúdiá do františkánskeho kláštora v
Malackách, kde maturoval na osemročnom františkánskom gymnáziu v r. 1939.
Neskoršie pokračuje v teologických štúdiách na CMBF v Bratislave.
Ako bohoslovec bol od r. 1941 redaktorom časopisu
františkánskych bohoslovcov a akademikov „Františkánsky obzor“. Napísal viacero
prác o sv. Pavlovi z Tarzu. Osobitne sa venoval jeho teológii. V stati „Sv.
Pavol - učiteľ kresťanskej lásky“ (Františkánsky obzor, r.8, 1942, č.1)
dokazoval, že láska je základom každej opravdivej činnosti a dáva jej zmysel; je
dvojjediná, zameraná na Boha i na človeka, takže dvíha k vyššej duchovnosti, k
Bohu, zároveň integruje a posväcuje všetko stvorenstvo. Z etického hľadiska
stojí láska nad všetkými čnosťami, je podmienkou každej etickej dokonalosti, je
zväzkom dokonalosti. Názorným príkladom Pavlovho chápania lásky je láska v
manželstve, ako to vysvetlil v štúdii „Manželstvo u sv. Pavla“ (Františkánsky
obzor, r.8, 1942, č.2).
Slávnostné sľuby skladal v r. 1941. Za kňaza bol vysvätený v
Bratislave 27.07.1943, primičnú svätú omšu slúžil v rodnej obci dňa 04.07.1943.
Po vysvätení pôsobil ako kaplán v Prešove, neskoršie aj ako katechéta v Hlohovci
(1944) a v Trstenej od r. 1946. Tu okrem iného viedol spoločenstvo Antonkárov.
Počas „barbarskej noci" z 13. na 14. apríla 1951 boli všetci
rehoľníci násilne odvedení do sústreďovacích táborov. Františkáni najskôr do
kláštora vo Svätom Beňadiku. Postihlo to aj P. Cyriaka. Od ďalších perzekúcií v
Podolínci ho zachránilo len jeho značne podlomené zdravie, s ktorým sa ale z
milosti Božej dožil takmer 91 rokov. Po niekoľkotýždňovom pobyte vo Svätom
Beňadiku mu dovolili odísť do Trenčína (1950), kde slúžil ako kaplán u P.
Braneckého, piaristu a známeho spisovateľa. V Trenčíne okrem iného pomáhal
prenasledovanému gréckokatolíckemu kňazovi o. Mironovi Petrašovičovi, ktorý sa
sem prisťahoval po prepustení z internácie. P. Macák mu posielal intencie a
štipendia na sväté omše, ktoré o. Petrašovič slúžil súkromne. Ďalšie miesta jeho
pôsobenia boli Nitra (1951), Pruské (1952). Spočiatku pôsobil ako kaplán v
našich vyprázdnených kláštoroch a predkladali ho takmer každý rok. Po odchode z
Pruského bol prekladaný na diecézne fary v nitrianskej diecéze ako kaplán:
Košeca (1953), Slatina nad Bebravou (1954), Stará Bystrica (1955), Nová Bystrica
(1957), Papradno (1958), Dubnica nad Váhom (1967) a Lazy pod Makytou (1969).
Počas politického uvoľnenia mohol prísť vypomáhať do bývalého
františkánskeho kostola v Trstenej, ako výpomocný duchovný a tu pôsobil od
01.07.1969 až do r. 1990. Mal na starosti františkánsky kostol. Kláštor bol
používaný na civilné účely. Vtedy býval na ulici Československej armády č. 54..
Napriek svojej tichej a nenápadnej povahe rozhýbal v tom období mnoho vecí.
Nenápadne zavádzal II. Vatikánskym koncilom nariadené liturgické zmeny. Venoval
sa mládeže. S jeho súhlasom sa uskutočnila prvá big beatová omša v kostolíku v
Trstenej. Zvlášť sa venoval deťom a mládeži.
Keď bol v r. 1990 kláštor vrátený reholi, P. Cyriak sa do
neho nasťahoval ako prvý. V kláštornej kronike som našiel tieto jeho slová: „In
nomine domini. Na slávnosť Krista Kráľa v r. 1991, 24. novembra som sa
presťahoval bývať do kláštora po patričnej oprave a úprave z hotela „Oravica“,
ako bol kláštor nazvaný a používaný. V kláštornej samote som býval až do 7. júla
1992.“ V r. 1992 bol kláštor určený na formáciu postulantov. Až do r. 1996
vypomáhal v kláštore v Trstenej.
V rokoch 1997 - 2004 žil na odpočinku v Charitnom domove v
Pezinku. Ochotne vypomáhal v pezinskej farnosti. Svätú omšu koncelebroval ráno v
kostole. Rád chodieval na prechádzky do mesta. Zúčastňoval sa zahraničných púti,
ktoré sa organizovala v pezinskej farnosti. Za sprevádzanie turistov a pútnikov
po Svätej zemi mu bol udelený certifikát jeruzalemského pútnika. Navštívil aj
ďalšie biblické krajiny: ako Jordánsko, Sýriu, Libanon a Egypt. Niekoľkokrát
sprevádzal pútnikov do Medjugoria. V Jubilejnom r. 2000, ako kňaz, viackrát
sprevádzal pútnikov do Ríma a do Fatimy. Neskôr už nechodil ani do kostola, lebo
si na izbe zlomil nohu v členku a pri chôdzi musel používať barly.
Keď sa v r. 2004 rušil CHD v Pezinku, ako prvý z neho odišiel
24. apríla 2004 do Kňazského domova Františka Majocha vo Veľkom Šariši, určenom
pre kňazov košickej arcidiecézy. Mesto Trstená na Orave mu pri príležitosti
dožitých 90 rokov v roku 2008 udelilo verejné ocenenie „Čestný občan mesta
Trstená" za zásluhy o rozvoj cirkevného a duchovného života v meste.
O jeho posledných rokoch života by vedel najlepšie svedectvo
podať jeho synovec pán Dominik Macák, ktorý ho v tomto charitnom domove
opatroval. Z jeho úst vieme, že sa P. Cyriak „tešil na stretnutie s Kristom“.
Zomrel v Diecéznom kňazskom domove vo Veľkom Šariši 06.01.2009 v 91 roku svojho
života.
Pohreb P. Cyriaka Dominika Macáka, OFM 09.01.2009
Kázeň P. Juraja:
„Najdôstojnejší otec biskup Andrej, otec dekan, veľadôstojní
otec správca farnosti, drahá smútiaca rodina, drahí spolubratia v kňazskej a
rehoľnej službe, drahí bratia a sestry. Zišli sme sa tu dnes, aby sme spolu
priniesli najsvätejšiu obetu za spásu duše nášho zosnulého spolubrata, Kristovho
kňaza P. Cyriaka Dominika Macáka.
P. Cyriak Dominik Macák doputoval svoju púť. A bolo treba
povedať, že všetky slová, ktoré sme dnes počuli v tomto evanjeliu, keď sa Pán
Ježiš modlil za svojich nasledovníkov, za svojich apoštolov, všetky tieto slová
sa vzťahujú na každého dobrého kňaza. Na každého kňaza, ktorý chráni svojich
pred zlým, ktorý odovzdáva ďalej Otcove slová, ktorý zachováva Otcove slová, a
ktorý rastie len preto, aby zjavil Meno Božie ľuďom. A takto vlastne dokončil
svoj beh náš drahý spolubrat P. Cyriak.
Vo svätom Písme máme napísané, že čo je pre človeka 70 rokov,
možno 80 ak sme pri sile. P. Cyriak sa dožil 90 v minulom roku. Takže podľa
nášho nemenovaného pátra už nadsluhoval, ale to nadsluhovanie bolo zrejme
potrebné, bolo potrebné, aby niekto dvíhal svoje ruky k modlitbe za nás, ktorí
tu zostávame. Bolo potrebné, aby prinášal svoj pokoj, aj v tých posledných
rokoch, ktoré prežíval tuná v tomto kňazskom domove.
Mnohí, ktorí ste ho poznali, zvlášť z jeho pôsobenia v Trstenej, vieme dobre, že
bol takým naozajstným pútnikom. Bol ako svätý František, ktorý hovorí, že na
tomto svete sme iba pútnici a cudzinci. A tým hľadal k tým takým horizontom,
niečoho, čo je viac, niečoho, čo nás presahuje. Vedel presne tak, ako hovorí sv.
Pavol, naša vlasť nie je tuná. A tak veľmi rád chodil aj na sväté miesta, ktoré
mu pripomínali to, že Kristus išiel, prišiel sem, ale preto, aby nás zobral späť
k Otcovi. Páter Cyriak už doputoval svoju púť. Ale bola to púť, na ktorej
rozdával Božiu múdrosť a Božiu Lásku. Bola to púť, na ktorej rozdával svoje
srdce, na ktorej rozdával Božie dary.
Hovorí sa, drahí bratia a sestry, že keď odchádzame z tohto
sveta, nič si so sebou neodnášame, ale v skutočnosti si odnášame. Odnášame si so
sebou to, čo sme rozdali, to, čo sme dali svojím blížnym. To si so sebou
odnášame. Ak sme dávali plač, sklamanie. Bohužiaľ, to si odnesieme so sebou. Ak
sme rozdávali pokoj do duší, ak sme rozdávali nádej, ak sme rozdávali lásku, ak
sme prebúdzali vieru, v stonásobnej miere nám toto Kristus odpláca.
A tak dnes, keď sa lúčime s naším drahým pátrom Ciriačkom,
tak táto rozlúčka je pre nás aj takým akýmsi napomenutím, pre nás samých, aby
sme sa zamysleli, čo mi rozdávame na svojej pozemskej púti. Ako odchádzajú od
nás ľudia, s ktorými sa stretávame? Či obohatení, či posilnení, alebo nahnevaní,
či sú z nás rozčarovaní, sklamaní, roztrpčení, možno zaskočení naším egoizmom a
podobne. A v tomto, nech je nám príkladom, práve náš drahý páter Cyriak, ktorý
bol večným pútnikom do náručia Kristovej lásky. Vieme dobre ako rád sa delil s
tým bohatstvom, ktoré získaval na týchto svätých miestach, kam chodieval. Vieme
dobre, ako neustále túžil, stále spoznávať nové veci. Bohužiaľ, že už v posledné
roky to nebolo možné z fyzických dôvodov, ale je to také symbolické, že Pán si
ho zavolal v tomto vianočnom čase, sa drahý náš spolubrat páter Cyriak narodil
pre nebo a práve v ten deň, keď priputovali do Betlehema traja mudrci od
východu. On sa pridal ku týmto mudrcom a doputoval pred tvár Krista. Veríme, že
už možno hľadí na Neho, nezastrene, bez záclony na Kristovu oslávenú tvár. Ak
ešte nie, tak aj táto svätá omša, má mu k tomu pomôcť.
Drahí bratia a sestry, hovorí sa, že máme len takých kňazov,
akých si vymodlíme. Ale samozrejme, že aj my kňazi máme povinnosť modliť sa za
nové kňazské a za dobré kňazské povolania. My, ďakujeme aj za tieto posledné
roky pátra Cyriaka. Ďakujeme aj za ohromnú starostlivosť, ktorá mu tuná bola
poskytnutá, zvlášť zo strany vedenia kňazského domova, zo strany pána Dominika
Macáka, ktorý vlastne ho opatroval do poslednej chvíle a od ktorého som sa
dozvedel, že páter Cyriak sa vlastne tešil na stretnutie s Kristom. To je veľmi
dôležité, bratia a sestry, pýtať sa, či sa my tešíme na toto stretnutie s
Kristom, na tú definitívnu našu stanicu, kam putujeme, alebo či máme pred sebou
len tie krátko dobe, také žabomyšie ciele a ďalej už akoby nechceme vidieť.
Nech je nám jeho život, nech je nám jeho príklad takým
povzbudením a aj posilnením našej viery. Aby sme s radosťou rozdávali okolo seba
to, čo je v nás najlepšie, s vedomím, že len to si so sebou môžeme odniesť na
druhý svet, to, čo tu rozdáme, nič iné, aby sme s radosťou rozdávali to
najlepšie a aby sme sa s radosťou tešili na to stretnutie vo večnom kráľovstve,
kde nebude žiaden plač, žiadne slzy a že sa tam s radosťou stretneme s osláveným
naším spolubratom pátrom Cyriakom. Nech nám k tomu pomáha mocný príhovor Panny
Mária Nepoškvrnenej patrónky serafínskeho rádu aj príhovor....
zvukový záznam
Vdp. Marian Panik
Pri kňazských pohreboch často krát sa ďakuje kňazovi, koľko
vybudoval, koľko kostolov postavil, opravil. V tejto chvíli sa chcem poďakovať
za inú službu a za inú činnosť. P. Cyriak žil františkánskym životom. Bol
skromným človekom a mal rád ľudí. Keď som veľmi túžil miništrovať ako chlapec,
bol som odmietnutý zo strany nášho pána farára a tu prišiel P. Cyriak do
Trstenej, my sme si ho veľmi obľúbili a najmä začal s liturgickou obnovou. Dá sa
povedať, bol priekopník novej liturgie a všetko to, čo bolo nové, hneď zavádzal
v kostolíku. Ako deti, ako mladí ľudia sme hrávali gitarovú omšu niekoľkokrát.
Mal s tým veľké problémy zo strany ŠTB, ale zastal sa nás a my sme mohli
obohacovať božie stánky aj takýmto spevom, moderným. P. Cyriak mal veľmi rád
deti. Bolo tu povedané, že rád cestoval najmä do Svätej zeme, musím povedať, že
z tých ciest nikdy nezabudol na nás, na mladých a vždy nám nejakú pozornosť
priniesol. Aj moje kňazské povolanie a moja túžba stať sa kňazom bola formovaná
P. Cyriakom. Tuná chcem v mene mládeže v Trstenej poďakovať za jeho účinkovanie
a za jeho kňazský život a za jeho príklad a za jeho duchovnú formáciu. Nech
odpočíva v pokoji. zvukový záznam reči pána
primátora a vdp. Panika
Mons. Andrej Imrich, biskup
Najprv bol veľký víchor, ale vo víchre nebol Pán, boli hromy
– blesky, ale v ohni nebol Pán. A keď vanul jemný vánok bol tam prítomný Pán. P.
Cyriak nebol človekom ani hromu ani blesku ani mohutného hlasu, ale on priniesol
do trstenej jemný vánok a v tom vánku doniesol Pána. Nikto si nemyslel, že
takíto človek môže niečo ovplyvniť. Tichý, nenápadný, ale on bol veľmi silným
kvasom a on mal veľký vplyv na Trstenú. Tento vplyv sa dalo cítiť vnímať. Prežil
som s ním v Trstenej päť rokov, spoločne a cítil som a vnímal som jeho
nenápadnosť, jeho tichosť, a preto v jeho živote aj Božiu prítomnosť. V tejto
chvíli sa mu chcem vrúcne poďakovať za všetky pekné chvíle, ktoré sme spolu
prežili, za dobrý príklad, za priateľstvo, za priazeň a za to, že sa za Trstenú
obetoval a že sa za Trstenú modlil, a že pre Trstenú bol skutočne veľkým
pokladom. Nech ho naozaj Veľkňaz Ježiš Kristus za to bohato vo večnosti odmení...
zvukový záznam
Z iných prameňov: „Spomínam si na časté páterkove
výlety a na to, aký to bol tajnostkár, zvyčajne nikto ani len netušil, že na
druhý deň odcestuje, keď sme sa pýtali do akej krajiny to bude, len sa usmial a
potom mi povedal: „Pošlem Ti pohľadnicu." Poriadne si zo mňa vystrelil. O pár
dní, keď pohľadnica dorazila, bola na nej loď, a tak sme opäť neboli o nič
múdrejší. Vždy sme sa vybrali k tetke Žofii a Pavlíne a tie niekde v sekretári
vždy našli adresu, ktorú nechával pre prípad potreby aj s dátumom, kedy by mal
pricestovať naspäť. Vtedy sme si ho, ak to bolo po vyučovaní, chodievali ako
deti vyzdvihnúť a odviezť mu batožinu domov. Bola vždy plná zaujímavých
obrázkov, servítok a podobných vecí, z ktorých sme si vytvárali zbierky. Vždy po
sv. omši rozdával krásne farebné servítky z celého sveta, inokedy to boli
sadrové odliatky lektorom, miništrantom a spevákom a podľa nás detí, zlaté a
strieborné lyžičky s erbmi miest vtedajšieho Československa.
Veľmi zaujímavá situácia vznikla, keď sa vrátil z jednej z
mnohých ciest do Medžugoria a preložil do slovenčiny rozhovor vizionárky Vicky s
novinárom. Spoločne sme ho čítali na pokračovanie na kázni, stojac dvaja na
ambóne. Viete si predstaviť to pobúrenie veriacich, že desaťročné dievča tyká
páterkovi ako kamarátovi a on len vyhlásil, že nie je dôvod na pohoršenie:
„ideme podľa scenára".
Vymýšľal rôzne biblické hry a hádanky. Chodieval s nami na
krátke výlety v trstenskom chotári, na snežienky na židovské cintoríny. Viete,
čo sme často z takých výletov okrem množstvo kvetov P. Márii priniesli? Kamene
zaujímavých tvarov - jeden veľký okrúhly, ktorý sme prigúľali k soche Panny
Márie vo dvore, dodnes mám doma vo dvore na pamiatku.“ (Spomienky Janky
Letašiovej, napísané 11.01.2009 v Trstenej)