Puzzle

Lenka Jurášková
26.10.2017

Včera som sa konečne dostala k žehleniu. Bolo to neskoro večer. Potom, namiesto toho, aby som šla spať, vymyslela som si, že si poskladám nové puzzle. Neboli najjednoduchšie, ale podarilo sa mi to v noci dokončiť. Popri skladaní som si spomínala na jedného môjho pacienta, s ktorým som pred pár týždňami stavala puzzle v službe. Bol to veľmi šikovný, rómsky chlapec, ktorý od narodenia žil 12 rokov v detskom domove a teraz ho asi pred 4 mesiacmi vrátili do domáceho prostredia. Bol to pre neho šok. Síce prišiel domov, ale tí ľudia mu boli v podstate cudzí. V nemocnici ležal dlhší čas a bolo vyslovene vidieť, že hľadá lásku. Toľko objatí a vystiskaní ako od neho som už dávno nedostala. Tak veľmi chcel osťať v nemocnici, že si vymýšľal, čo všetko ho bolí, len aby si svoj pobyt predĺžil. Jeden štvrtok som sa s ním chcela rozlúčiť, keďže som mala prísť až v pondelok a bolo málo pravdepodobné, že on dovtedy ostane. Na to mi povedal, že na mňa do pondelka počká. A fakt, v pondelok idem po oddelení a niekto ma zozadu chytí okolo pása....Áno, bol to on.

Pred pár týždňami sa náš sused vrátil po niekoľkých rokoch z väzenia. Vrátil sa domov. Keď som počula, že jeho manželka, veľmi inteligentná a pekná žena, ho prijíma po tom všetkom ťažkom späť domov, žasla som nad tým, ako dokáže byť človek milosrdný.

V tých dňoch, ako sa môj sused vracal domov, bol blahorečený don Titus Zeman. Priamy prenos tejto slávnosti som pozerala doma a ako mi tiekli slzy po tvári, vo vnútri som rozmýšľala nad tým, aká veľká osobnosť to je, keď kvôli nej sa v Bratislave zišlo toľko ľudí. Don Titus bol tiež vo väzení, ale z úplne iných dôvodov ako môj sused....Bol ponižovaný, týraný, mučený, pretože chcel, aby sa rozšírili rady kňazov. Neurobil nič zlé a predsa si vytrpel mnoho. Silný moment bol, ako jeho synovec rozprával o návrate dona Titusa z väzenia domov. Z nemilosrdného prostredia do láskavého prostredia rodiny...

Tento týždeň po ceste z práce, tichšími uličkami mesta, som začula krátky rozhovor mladej bezdomovkyne a starého bezdomovca. „Dobrý deň, ujo Fero! Ako sa máte?“- opýtala sa ona. A on si len šúľal svoje cigaretky, bol spokojný, že na neho svieti slnko a odpovedal jej- „Dobre“.

Dnes po sv. omši som vybehla na cintorín. Akurát dnes prešli už 4 roky, čo Mária odišla k nebeskému Otcovi. Bola to moja spolužiačka z gymnázia. Úžasná osoba. Tak čistá, skromná, s bázňou voči Bohu, láskou v očiach i úsmeve a zároveň tichá, nekompromisná. Zbytočne nehovorila. Túžila vstúpiť do rehole karmelitánok, no Pán si ju povolal k sebe skôr- počas štúdia medicíny na Lekárskej fakulte.

Každý z týchto príbehov je niečím iný, ale predsa niečo majú spoločné- to, že je úžasné, keď sa človek môže vrátiť na miesto, kde je prijímaný a milovaný. Taký, aký je. Či už na zemi alebo v nebi. Vyprosujem nám, aby sme vytvárali prostredie lásky tam, kde práve sme.

Lenka Jurášková