Treba sa nebáť

Zuzana Kolníková
02.10.2017

Myslím, že sa nebudem veľmi mýliť, ak poviem, že každý sa niečoho bojíme. Môžu to byť také “obyčajné”, alebo “klasické” strachy, niektoré pomenúvame špeciálnymi slovami, či sú osobitnou diagnózou. A tak sa takto “oficiálne” môžeme báť pavúkov, uzavretých priestorov, výšok, davov…

Veľa z nás ale mátajú aj iné obavy, ktoré možno nie sú presne zaradené v klasifikácii chorôb, ale sú prežívané veľmi intenzívne. Obavy, či ma nevyhodia zo školy, či budem mať na splátky hypotéky, či budú moje deti zdravé, či sa mi nič nestane po ceste na dovolenku.

Týmto to však často môže iba začať. Do obáv a strachu sa môžeme zamotávať stále viac a viac. Neodvážime sa prejaviť svoje ja, lebo veď, čo povedia ostatní? Neutrpí moja povesť serióznosti, ak sa dám nahovoriť na vtipno- trápnu úlohu v scénke? Čo povedia naši, ktorí ma už vidia ako otca rodiny a ich vnukov, keď sa rozhodnem vstúpiť do rehole? Čo si pomyslí celé moje okolie, ak sa po rokoch driny a štúdia v ich očiach “vykašlem” na sľubne rozbehnutú kariéru, založím si rodinu a pôjdem na niekoľko rokov na materskú? A ako budem vyzerať pred ľuďmi, ak sa nakoniec po rokoch v rehoľnej príprave rozhodnem neskladať večné sľuby? Keď urobím v práci nejakú robotu navyše, nepomyslia si, že sa len chcem zapáčiť šéfovi? A urobiť si uňho očko?

 

A tak potom prídeme do štádia, že budeme ako Smelý Zajko, ktorému otec povedal: “Synko-Zajko, nikdy nebude z teba poriadny zajac! Pred chalupou sedíš, do slniečka hľadíš a nevieš ani, kde je kapustné pole!”. Ostaneme len sedieť pred našou pomyselnou chalupou strachu a nikdy neuvidíme a nespoznáme naše kapustné pole- ktoré je určite krásne, lebo ho pre nás pripravil náš Otec. A môžeme na ňom dopestovať veľkú úrodu, nielen kapusty :-)

Ak sa na to pozrieme v kontexte nedávneho blahorečenia dona Titusa Zemana, saleziána, ktorý mladým, nádejným bohoslovcom pomáhal prejsť za hranice železnej opony, aby sa z nich tak mohli stať kňazi… Ak by sa don Titus bál, lepšie povedané, ak by strachu dovolil zvíťaziť, tak… myslím, že o čo by prišli spomínaní bohoslovci, ale aj celý svet a s ním aj my všetci, si vieme veľmi dobre doplniť.

Živé kvety spievajú v jednej svojej piesni : “... netreba sa báť chodiť ráno za tmy, netreba sa báť, keď slnko zapadá… netreba sa báť, treba sa nebáť.” Veľmi ma oslovuje nielen tá myšlienka “netreba sa báť”, ale aj to, že treba zvoliť akýsi proaktívny prístup a “treba sa nebáť”. Pretože my tak môžeme uvidieť a spoznať svoje “kapustné pole”, a zároveň môžeme byť aj vzorom, inšpiráciou pre našich priateľov. A ak ostaneme spútaní našimi obavami, strachom, ochudobňujeme seba, svojich blizkych a aj tých, ktorým by sme mohli poslúžiť. Nebojme sa, začnime sa nebáť!

Zuzana Kolníková

Zuzana Kolníková, mladá lekárka, anestéziologička v „zábehu“, v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Je aktívnou členkou Františkánskej mládeže - GIFRA, animátorkou a našou bratislavskou spolupracovníčkou.