Františkánska rodina

Lenka Jurášková
28.08.2017

V piatok som si narýchlo prečítala maily. Bol tam oznam ešte z môjho bývalého stretka, že plánujú víkend na východe. Po prečítaní správy mi podskočilo srdce. Potešila som sa, že po dlhšom čase by som sa s nimi mohla vidieť a akurát mi vyšiel voľný víkend. Hneď som im zavolala a v sobotu ráno sme už spolu turistikovali v Slovenskom raji. Vybrali sme si tiesňavu Veľký Sokol. Prechádzali sme fascinujúcim terénom cez viacero vodopádov a kaskád. Veľa sme sa rozprávali, delili sa o to, čo prežívame. Viackrát počas výletu som povedala, aká úžasná je františkánska rodina aj spiritualita. Viacerí z nás hovorili zážitky a svedectvá o tom, čo všetko už cez alebo s františkánmi zažili.

Počas výletu v Slovenskom raji okrem rozprávania o františkánskej spiritualite, mi dal Pán Boh aj možnosť upevniť sa v nej ešte viac prostredníctvom prijatia situácií, ktoré nie sú veľmi príjemné. Pri zložení, pomerne nového, ruksaku som si na ňom našla veľkého, slizkého slimáka, ktorý sa naňho ešte aj, s prepáčením, vykakal. Poriadne mi ho zašpinil... Koho by to trochu nenaštvalo...? Asi iba svätého Františka, ktorý aj stvorenstvo považoval za bratov a sestry. Keď sme prechádzali tiesňavou a skákali z kameňa na kameň, po naskladaných kmeňoch stromov, v jednom úseku, asi v polovici našej 7 hodinovej túry, som sa zrazu ocitla po členky vo vode. Kmeň stromu, na ktorom som stála, sa zrazu začal gúľať a ja som radšej zoskočila do vody, lebo už nebolo iné miesto, kde by som si mohla uchrániť moje nohy v suchu. V tej chvíli som sa na seba hnevala, no potom som si v duchu povedala, že to, čo som pred chvíľou hovorila o františkánskej spiritualite, mám teraz dokázať aj skutkami. Takže som sa to snažila prijať a kráčala ďalej v úplne mokrých topánkach. Aj tomuto podobné skúsenosti neobišli ani svätého Františka.

Spolu sme vytvorili veľmi súdržnú skupinu- delili sme sa o tekutiny, jedlo, priebežne sme sa čakali, pomáhali si vzájomne v ťažších úsekoch, povzbudzovali sa... Počas tohto výletu, keď som chvíľu šla v tichu sama, som si spomínala na to, ako som sa k františkánom dostala ja...Keď som bola malé dievčatko, môj krstný otec, mamkin brat sa rozhodol vstúpiť do františkánskej rehole. Počas môjho detstva sme sa videli veľmi zriedkavo, pretože Eliáš už mal svoju novú rodinu- bratov. Pár rokov študoval v Jeruzaleme, mal iné povinnosti ako dovtedy. Chcel tu byť pre všetkých, tak zvykol hovoriť. Hoci našich stretnutí nebolo počtom veľa, zanechali vo mne stopy, ku ktorým sa vraciam ešte teraz. Keď som končila základnú školu, diagnostikovali mu onkologické ochorenie, presne rok na to odišiel ako mladý kňaz k Otcovi, domov, ako povedal pri poslednom rozhovore.

Veľmi silne si pamätám jeho pohreb. Hoci mi vyšlo zopár sĺz, cítila som obrovskú radosť a vďačnosť. Vnímala som to ako slávnosť, ako slúženie primičnej svätej omše v nebi. Po uložení do zeme sa pri nás pristavovali ľudia, veľa cudzích ľudí, ktorých som videla prvýkrát v živote. Rozprávali nám zážitky, svedectvá, ktoré prežili s Eliášom. Ako som ich pozorne počúvala, dochádzalo mi, koho sme to vlastne mali v rodine... Na kare sme sa spoznávali s Eliášovými bratmi, ktorých sme dovtedy, z viacerých vážnych dôvodov, nemali možnosť spoznať.

Počas ďalších rokov na gymnáziu, som spolu s mojou mladšou sestrou začala chodiť na rôzne víkendovky s mladými po celom Slovensku. Keďže sme už boli samostatnejšie, začali sme navštevovať bratov v rôznych kláštoroch a budovať si s nimi hlbšie vzťahy. Paradoxne až po Eliášovom odchode...

Keď som sa rozhodovala, do ktorého mesta pôjdem študovať, veľkú úlohu pri mojom rozhodovaní zohrali františkáni. Aj kvôli nim som si vybrala Bratislavu. A urobila som veľmi dobre! Počas šiestich rokov som popri štúdiu mala možnosť spoznávať ich. Bol to úžasný čas, kedy som ich silnejšie ako kedykoľvek predtým vnímala ako mojich starších bratov. Bratov, s ktorými som sa veľa nasmiala, ktorí mi vedeli prehovoriť priamo do duše, ktorí ma povzbudzovali, keď mi bolo ťažko, ktorí ma napomínali, keď bolo treba, ktorí ma upokojovali, keď som mala v sebe rozbúrené vody, ktorí mali vždy otvorený domov pre svoju mladšiu sestru. A nielen pre ňu, ale pre všetkých, ktorí to potrebovali. Cez nich som sa dostala k ďalším, nielen, mladým ľuďom, ktorých oslovil život svätého Františka z Assisi.

Toto moje svedectvo je veľmi skrátené a napísané stručne, no verte mi, vedela by som o tom hovoriť celé hodiny. Chcem sa poďakovať Eliášovi, že našej rodine začal raziť cestu....k Bohu! Eli, vďaka za tie neľahko vybojované boje! A vám, bratia, za prijatie do rodiny!

Lenka Jurášková