Staré koľaje

Zuzana Kolníková
07.08.2017

Určite sa s tým stretli už mnohí z nás. Teraz, v letnej sezóne dovoleniek a prázdnin, keď častejšie cestujeme, okrem iného aj vlakom, sa stane, že vlak mešká, alebo má výluku, alebo vás presadia na časť cesty do autobusu, pretože menia koľaje. Alebo taká MHD, hlavne v mestách, kde máme električky. V lete často jazdia po iných trasách, alebo sú nahradené autobusmi. Lebo vymieňajú koľaje. Tie staré, zabehané, ale už aj opotrebované. Možno trocha ošúchané, obité, ojazdené, či zhrdzavené. Nezoderú sa síce tak ako dezén pneumatík, ale sú vystavované rôznym poveternostným vplyvom, v lete sa rozťahujú, v zime zasa skracujú, sneží na ne, prší na ne, či teraz, aktuálne, praží na ne slnko. A tak, z bezpečnostných dôvodov ich vymenia. Aj keď sa po nich jazdí dobre, cestujúci si nič nevšimne. Veď sú tam od vekov, poviete si. Stále tam a stále vedú na tie isté miesta…

 

Nemáme aj my svoje staré, zaužívané a zabehané koľaje? Tie, po ktorých “jazdíme” každý jeden deň, zdajú sa nám pohodlné a zdanlivo odolávajú aj rôznym “poveternostným” vplyvom. Vedú nás tými istými cestami, na tie isté miesta. Tie, kde sa cítime pohodlne, zaužívane. Bezpečne a isto. Čo ak ale z týchto našich starých koľají vypadneme? Ako keď idete autom v zime po zasneženej ceste, vo vyjazdených koľajach a zrazu sa dostanete mimo nich? Už vás tak “šmyklo” na ceste? Nič príjemné, nie?

 

Niekedy však môže byť takýto pomyselný “šmyk” a vykoľajenie v našich životoch posunom niekam ďalej. Niekam inam, kde je jednak inak a možno aj lepšie. Otvoria sa nám nové obzory, zažijeme nové veci, stretneme nových ľudí. Alebo sa stretneme so svojim “novým”, či “iným” ja. Takým, ktoré možno len doteraz driemalo uspaté našimi strachmi, konvenciami, normami, posudkami, odsúdeniami, odhadmi a očakávaniami. Také, ktoré prekvapí aj nás samých. Ale prekvapí v tom dobrom, pozitívnom slova- zmysle. Zrazu budeme slobodní robiť veci, pri ktorých sa budeme čudovať sami sebe. Ale môžu to byť veci, ktorými ostatných potešíme, poslúžime im, či iným spôsobom im ukážeme svoju lásku k nim. A je možné, že práve na to tí druhí čakajú, že práve toto potrebujú.

 

Pre mňa osobne bola takýmto nakopnutím, či vyrušením zo zaužívaného tohtoročná Gifra, tábor pre mladých, ktorí sa cítime byť inšpirovaní svätým Františkom. Schválne píšem cítime, lebo sa stále (a po tomto roku ešte viac) cítim byť mladá a inšpirovaná, ale vnímam silno aj to, že tento tábor nie je len “od nás pre nich”. Práve naopak. Je to od Neho, pre nás všetkých. Bez rozdielu veku, pohlavia, mesta (či dediny) trvalého bydliska a takisto bez rozdielu animátorsko- zabezpečovaco- vedúco- doktorsko- účastníckeho statusu. Tento rok znela téma tábora “Hľa(dá) sa František”. Františka sme sa najskôr snažili nájsť a pri tom sme zisťovali, že sa dá žiť tak, ako žil on.

 

A tak, po návrate domov, kde by sa nám mohlo stať, že zapadneme naspäť do tých našich starých koľají, sa snažme ďalej pokračovať v tom, čo sa začalo. Lebo sa dá byť ako sv. František a už nebyť tým istým synom, tou istou dcérou. Ani tým istým bratom, či sestrou, tou istou učiteľkou, grafičkou, hudobníčkou, tým istým doktorom, či farmaceutom, vychovávateľom, právnikom, analytikom, študentom, tým istým predstaveným, rehoľníkom, tým istým Gifrákom. Nezabudnime, že v tom ideme spolu!

Zuzana Kolníková

Zuzana Kolníková, mladá lekárka, anestéziologička v „zábehu“, v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Je aktívnou členkou Františkánskej mládeže - GIFRA, animátorkou a našou bratislavskou spolupracovníčkou.