Byť mamou

Lenka Jurášková
30.05.2017

Sediac v saune a plávajúc v bazéne, za odmenu po službe, sľubujem si, že sa s vami podelím o zážitky alebo skôr o moje vnímanie rôznych momentov za posledné dni. V duchu sa smejem, lebo opäť začínam písať až vo chvíli, keď som prikovaná doma- jednak príslužbou, jednak dlhotrvajúcou, hrôzostrašnou búrkou.

Nedávno bol pekný sviatok- Deň matiek. Neviem, ako ste ho trávili vy. Ja som v ten deň mala službu v nemocnici a v kútiku duše som dúfala, že večer po práci sa aspoň na chvíľku stretnem s mamkou. Nakoniec sa nám podarilo spoločne vybehnúť na Mariánsku horu v Levoči, kde sme strávili krásny čas- v tichu a modlitbe. No najmä, boli sme tam spolu pri našej nebeskej mamke. Cestou späť sme sa veľmi dobre porozprávali, okrem iného aj o tom, kým je pre nás mama. Volali sme aj s mojou sestrou a zhodli sme sa na jednom slove, ktoré pre nás najviac vystihuje mamu. Je ním obeta. Keďže moja mamka má nás, sestra má syna, vedia veľmi dobre, o čo ide vo fyzickom materstve. Ja zatiaľ deti nemám, tak si to môžem len predstavovať...

Pred pár dňami ma moji kamaráti poprosili, či by som mohla byť krstnou mamou ich prvému bábätku, ktoré sa malo čoskoro narodiť. Bol to pre mňa silný moment, veľké prekvapenie. Od vďačnosti a radosti som plakala a plakala...

V piatok večer som po návšteve viezla kamaráta do Popradu a po ceste mi zvonil telefón. Volali mi zo Žakoviec od Maroša Kuffu. Prosili ma, či môžem prísť, lebo jedno dievčatko malo vysoké horúčky, ktoré sa nedali znížiť. Po vyšetrení som zhodnotila, že je potrebné zobrať ju do nemocnice. Brala som ju samu, šli sme v aute iba my dve. Keď som s ňou v nočných hodinách prišla k nám na oddelenie, všetci boli v nemom úžase- od SBS- kára, pacientov a ich rodičov, až po sestry. Divili sa, odkiaľ som prišla k malému rómskemu dievčatku. Vtedy som mala chuť povedať im, že je to moja adoptívna dcéra. Moja kolegyňa ju hospitalizovala, zrealizovali sme odbery, naordinovali infúzie a šli sme na izbu. Povedala som si, že s ňou ostanem dovtedy, kým nezaspí. Trvalo to dosť dlho, ale bol to veľmi pekný čas, na ktorý nezabudnem. Sedela som pri nej a ona mi dávala kadejaké otázky. Pýtala sa napr.: Prečo jej škvŕka v brušku a mne nie :) Dosť sme sa nasmiali. Boli sme na izbe len my, tak sme si to mohli dovoliť. Keď dlhšie nezaspávala, opýtala som sa jej, či si môžem ku nej ľahnúť, na kraj postele. Potešila sa. Tak sme sa ešte chvíľu rozprávali, potom som jej vymenila infúziu, aby nemusela chodiť sestrička. Keď som si opäť ľahla, jednou rukou ma chytila za ruku a druhou za vlasy. Do piatich minút zaspala. Po polnoci som si zbalila svoje veci a odišla som. Po ceste domov som si uvedomila, aké privilégium je byť duchovnou mamou. Veľmi som sa tešila z tohto večera, napriek tomu, že v ten deň som si dávala záväzok, že pôjdem skoro spať, lebo som bola dosť unavená.

Nie každá žena môže byť mamou fyzicky, ale zato každá žena môže byť mamou duchovne...

Lenka Jurášková