Najdôležitejšia vec

Lenka Jurášková
04.04.2017

Za oknom zúri búrka, šľahajú hromy, blesky...Také, aké som už dávno nevidela...možno ešte za detských čias. Zapaľujem hromničku, sadám za stôl a pokúšam sa dať zo seba von to, čo mi posledné dni lieta hlavou.

Pôst...vzácny to čas. Nie ľahký, ale taký, ktorý privádza k tomu, čo je naozaj podstatné. Posledný mesiac som mala veľa príležitostí vidieť, či skôr na vlastnej koži zažiť jednotu, súdržnosť. Jednota s Bohom, jednota v manželstve, jednota v spoločnosti, jednota v cirkvi, jednota v pracovnom kolektíve...

Naši priatelia- adventisti siedmeho dňa pravidelne organizujú Kluby zdravia, kde sa venujú zdravému životnému štýlu, zdravej výžive. Robia to na veľmi vysokej úrovni. Pozvali nás na kurz varenia. Keď sme tam prišli, boli tam ľudia veriaci, neveriaci, katolíci, protestanti. Po kurze varenia sme sa s mamkou postavili a šli na omšu. Pri východe z budovy nás zastavila jedna adventistka- naša známa. Tušila, že ideme na omšu a tak nám ponúkla, aby sme sa po nej vrátili, pretože ešte mala byť ochutnávka. Tak sme sa po omši vrátili. Účastníci tam už neboli, iba členovia ich spoločenstva. Zobrali nás do ich obývačky, kde sme popri jedení chuťoviek mali aj veľmi srdečnú, otvorenú a príjemnú diskusiu. Hovorili, že sú veľmi obohatení, keď tam prídeme. My to vidíme rovnako, preto tam občas zájdeme. Ďakujem za jednotu, ktorú tam vidím a cítim.

Asi pred mesiacom sme sa stretli v jednej domácnosti ľudia z rôznych kresťanských cirkví za účelom spoločnej modlitby za odprosenie toho, čo naši predkovia urobili v minulosti židom. S niektorými som sa poznala len z videnia, s niektorými sa poznám roky. Napriek všelijakým možným odlišnostiam v našich cirkvách, som mala dojem, že sme vytvorili jednu veľkú rodinu, ktorá sa spolu modlí k svojmu jedinému Bohu. Myslím, že v tom je aj budúcnosť....ekumenizmus, otvorené srdce...to sú veľké veci!

Teraz, keď sa príroda prebúdza, je úžasné mať možnosť vybehnúť niekde von, len tak do prírody a vnímať ju, všímať si, mať otvorené oči, uši. Cestou do práce chodím okolo stožiara, na ktorom sú bociany a za nimi mám výhľad na celú panorámu Vysokých Tatier. Je to paráda sledovať túto dvojicu aj počas dňa spolu s pacientami z ich izieb! Páči sa mi, ako funguje tento pár. V sobotu som žehlila a popri tom som sledovala, ako nad potokom, ktorý vidím z bytu, lietajú kŕdle vtákov, či divých kačíc. Pozorovala som ich techniku spoločného letu...sila je opäť v jednote! V nedeľu, pri výstupe na Skalné vráta v Belianskych Tatrách, som obdivovala stáda kamzíkov, ako sa navzájom kryjú. Kým sa viacerí spokojne pásli, aspoň jeden vždy striehol...proste im kryl chrbát.

Spája sa mi to trochu s predstavením, ktoré som pred pár dňami videla. Známe tanečné divadlo opäť nesklamalo, keď uviedlo svoje nové predstavenie o živote sestry Zdenky Schelingovej- Chcela by som letieť. Jedinečná hudba skomponovaná pre toto dielo ešte dotvorila nezabudnuteľný zážitok celého večera, keď sme sa mohli podrobnejšie a zaujímavou formou dozvedieť o živote sestry Zdenky. Bola ohromujúca jej vnútorná sila, zjednotenie s Bohom, sila vôle. Jej úprimný úsmev v ťažkých časoch, ktorý povzbudil mnohých, ktorý vyslovene uzdravoval, liečil, menil životy. A čo sa ma najviac dotklo bolo, ako dokázala odpustiť ľuďom bývalého režimu, ktorí jej očividne ubližovali, ba priam dohnali až k smrti kvôli tomu, že pomáhala kňazom, rehoľníkom, aby sa oni nedostali do väzenia. Obetovala svoj život za ich životy, kryla im chrbát. Veta od Zdenky, ktorá mi ešte teraz znie v ušiach, je:“ Odpustenie je najdôležitejšia vec v živote.“

Sama vidím, že nám veľakrát chýba jednota. V rodine, v práci, v cirkvi, v komunite. Nie je to práve neodpustením? Ten, kto už zažil odpustenie, vie, aký mocný je Boh....

Lenka Jurášková