O Božom Zákone - 6. nedeľa cez rok „A“ - (Mt 5,17-37)

Bernardín OFM
12.02.2017

Prvé čítanie i evanjelium sa týkajú Božieho Zákona. Pán Ježiš v evanjeliu prehlasuje: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ Niektorí súčasníci Pána Ježiša sa mylne domnievali, že problémom človeka je Boží zákon a teda prvoradá úloha Mesiáša spočíva v oslobodení človeka spod záväznosti Zákona, ktorý Boh zjavil na vrchu Sinaj Mojžišovi. Po prvotnom hriechu sa nám Boží zákon javí ako ťažké bremeno.

Niekedy si aj kresťania predstavujú Nebo ako niečo na spôsob Mohamedánskeho raja, akúsi blaženú neviazanosť, slobodu bez zákona, možnosť robiť, čo sa nám chce. V zásade to nie je zlá túžba: môcť robiť, čo sa nám chce. Problém je ale v tom, že po prvotnom hriechu sa vôľa človeka naklonila ku zlu a teda často chceme to, čo nám v konečnom dôsledku škodí a k tomu, čo nám osoží sa musíme donútiť. Aj náš rozum je zatemnený a naše videnie nie je správne. Sv. Augustín to vyjadril veľmi trefne: „Božie Slovo (a teda aj Boží Zákon) sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“

Boží zákon je cestou Spásy. Bol daný prvým ľuďom ako „návod na použitie“. Keď kniha Genezis opisuje pád prarodičov, spomína menovite dva stromy: Strom poznania Dobra a Zla a Strom Života. Strom Života je Zjavené Božie Slovo, Boží zákon. Takto Židia nazývajú aj valčeky, na ktorých bol navinutý zvitok Tóry. Teda jesť zo stromu poznania Dobra a Zla môže znamenať pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá svojej vlastnej predstavy, čisté z vlastných síl a pre seba. Niečo podobné, ako keby ste pri kúpe automatickej práčky povedali obchodníkovi, že nechcete návod na použitie. Určite by vám v takom prípade odmietol dať aj list na záručnú lehotu. Človek je zložitý systém, ktorý sa skladá z duše i tela a samotné telo sa skladá z biliónov buniek. A tento celok môže správne fungovať len pri dodržiavaní určitých zákonov. Inak sa pokazí a zahynie, prestane ako človek správne fungovať. Človek ostáva človekom, kým zachováva Boží zákon.

Prikázania Mojžišovho zákona vytyčujú podmienky, ako sa dostať do zasľúbenej zeme: „Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím, a zachovávajte ich, aby ste žili a vošli do krajiny, ktorú vám chce dať Pán Boh vašich otcov do vlastníctva.“ Ale tieto prikázania sú rovnako záväzne aj v zasľúbenej krajine: „Hľa, učil som vás príkazy a ustanovenia, ako mi nariadil Pán, môj Boh, aby ste ich plnili v krajine, ktorú dostanete do vlastníctva.“ Teda nejde len o prechodné príkazy, ale o príkazy, ktoré vedú k plnosti života.

Vyžaduje to od nás stálu pozornosť a ostražitosť. Tak ako kedysi ľudia v raji boli pozvaní k tomu, aby svoj raj strážili, tak i my máme svoje chodenie s Bohom strážiť. „Strážte ich a uskutočňujte! Lebo tak budete múdri a rozumní v očiach národov.“ Len kvôli plneniu Božích príkazov si aj v očiach neveriacich zaslúžime úctu a obdiv. Ak sa prispôsobíme tomuto svetu a jeho pomýleným cestám, staneme sa soľou bez chuti, ktorá je nanič. Ak poslúchame Božie zákony, Boh nám je stále nablízku a my sa na neho môžeme s dôverou obracať. Ak sa odchýlime od jeho príkazov aj Boh sa odvráti od nás.

„Len dávaj veľký pozor na seba a na svoju dušu a nezabudni na veci, ktoré si videl na vlastné oči, nech nezmiznú z tvojho srdca cez celý tvoj život, ale pouč o nich svojich synov a svojich vnukov.“ Máte právo a dokonca povinnosť vyučovať svoje deti i svojich vnukov. Boží zákon je potrebné vyučovať a to nie prednostne v škole ale predovšetkým doma. Svedectvo rodičov i starých rodičov je pre formáciu detí veľmi dôležité. Škola môže sprostredkovať vedomosti, ale len rodičia môžu odovzdať vieru.

Pán Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.“ Mojžišov zákon a jeho požiadavky mravnosti nás zaväzujú stále. Jeho dodržiavanie nám môže pomôcť priblížiť sa Bohu. Len rituálne predpisy boli nahradené novým kultom, novou obeťou a novým kňazstvom.

Tento istý zákon bol daný Izraelu ako návod na cestu k plnej slobode z Egyptského otroctva. Exodus (Ex 20,1-17) nám kladie pred oči Desatoro, Dekalog, ako najdôležitejší extrakt s Božieho Zákona. Slovo „Dekalog" môžeme preložiť ako „desať slov". Týchto „desať slov" Boh zjavil svojmu národu na svätom vrchu. Napísal ich „svojím vlastným prstom" na rozdiel od iných príkazov, ktoré napísal Mojžiš. Už ako malé deti sme sa učili text Desatora naspamäť. Je dobré, keď sa človek s dôležitými vecami oboznámi čo najskôr, ale hrozí tu jedno nebezpečenstvo. Mnoho vecí sa odovzdáva deťom z pozície autority dospelých a často sa k tomu pripájajú aj určité sankcie (napr. keď neposlúchneš, dostaneš výprask). Desatoro sa tak vo vedomí mnohých dostáva do nebezpečného susedstva s týmito sankciami z detského veku. A človek neskôr, už ako dospelý, čaká okamžité tresty, ak tieto príkazy poruší, poprípade, keď sa trest okamžite neobjaví, časom zistí, že to v živote ide aj bez toho strašiaka z detstva.

Desatoro nebolo prednostne adresované deťom, ale dospelým ľuďom a vôbec nebolo mienené ako strašiak na udržanie morálky. Pre Izrael znamenalo záväzný text zmluvy medzi Bohom a jeho vyvoleným ľudom, ktorý vyviedol z otroctva v Egypte. K lepšiemu pochopeniu Desatora je potrebné vidieť celú textovú súvislosť. Božie príkazy nie sú len tak ľubovoľne dané. Nie sú dané preto, aby sa ukázalo, či bude Izrael poslušný alebo nie. Nie sú to príkazy, ktorými nás chce Boh vyskúšať, a ktoré ráz v blaženej večnosti nebudeme dodržiavať. Desatoro je zákon spolužitia s Bohom. Len človek, ktorý ho zachováva, sa môže tešiť z Božej blízkosti. Človek ostáva človekom, keď zachováva Desatoro. Jeho príkazy sa dotýkajú aj medziľudských vzťahov. Majú zaistiť, aby tu vôbec zostal „ľudský priestor“, v ktorom by sa mohlo Božie prisľúbenie realizovať.

Dekalog treba chápať v kontexte knihy Exodus, ktorá opisuje veľké vyslobodenie z Egyptského otroctva a tento príbeh je stredobodom Starého zákona. Prikázania Dekalógu poukazujú na podmienky života oslobodeného z otroctva hriechu. Dekalog je cestou života: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa - a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.“ (Dt 30,16). Desatoro sa nám javí ako cesta k večnému životu. Ako cesta ku stále plnšej slobode. Boh - osloboditeľ je zároveň „Boh žiarlivý“. Lebo je skutočným Bohom a nemožno ho s nikým beztrestne zamieňať. Nechce sa o lásku svojho ľudu s nikým deliť.

Ak to, čo je v Desatore Izrael dodrží, Boh mu prisľubuje, že z neho urobí veľký národ, ktorý obstojí a nezanikne medzi ostatnými a dokonca sa pre nich stane požehnaním. Keď ukazuje televízia zábery z orientu, niekedy žasnem nad množstvom detí, ktoré sa občas v záberoch objaví. Je mi ľúto za tým svetom, ktorý ešte má deti. V Oriente sa nad deťmi nešpekuluje a sú stále prijímané ako požehnanie. Na západe a pomaly aj v našich krajoch je to už len zriedkavé vidieť toľko detí. Pomaly sa začíname žať ovocie vlastnej chytrosti, keď sa o starých ľudí nebude mať kto postarať. Je tu viac starých ľudí ako detí a z toho na nás nehľadí žiadna budúcnosť. V deťoch je požehnanie a budúcnosť národa. Aká bude tá naša budúcnosť?

Bernardín OFM

Páter Bernardín Anton Šmid OFM, bratislavčan, jeden z najväčších pamätníkov našej provincie. Do rehole vstúpil tajne, ešte počas totality, za čo bol krátko väznení. Svojim humorom, sčítanosťou a originálnym prístupom k životu, je ikonickou a príslovečnou postavou našej františkánskej komunity. Z našich bratov je najväčším pisateľom kázní, ktoré publikuje na vlastnej stránke www.frantiskani.sk/kazatel/ . Momentálne je na pastoračnej a bratskej výpomoci v českej františkánskej provincii.