Príď ma navštíviť

Lucia Hidvéghyová
19.12.2015

Vydala (sa) na cestu a ponáhľala sa. – Tieto slová z nedeľného evanjelia mi pripomenuli, ako som sa počas cesty po Izraeli vybrala z Jeruzalema do Ain Karem v hornatom kraji, kam išla Mária navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Aj ja som tam chcela po rokoch niekoho navštíviť – priateľku z minulosti, sestru Martin, ktorá nevedela, že prídem.

Cestou do údolia som uvažovala nad ružencovým tajomstvom navštívenia. Čo asi prežívala Mária ako budúca mamička? O čom uvažovala na dlhej ceste, už takmer v cieli? Prečo sa k Alžbete ponáhľala? Kam sa v živote ponáhľam ja?... Možno jej znel v ušiach anjelov hlas, Duch Svätý ťa zatôni.... Pod srdcom nosila dieťa. Aj vo mne sa chce Slovo stať telom. Ako? Čo to znamená?

Vošla som do záhrady kláštora, ale vrátnik nemohol zavolať sestru Martin hneď. Desať rokov som ju nevidela a veľmi som sa na ňu tešila. Keď sme raz hrali v kostole na flaute a organe, naše duše spojil neopísateľný vnútorný súzvuk a hoci sme sa nemohli vidieť často, vždy sme mali zo stretnutia čistú radosť. – Po čase som prišla k bráne znova, ale bolo obsadené a neskôr už telefón v klauzúre nikto nebral. Škoda. Do Ain Karem sa už tak skoro nedostanem.

V neďalekom kostole navšívenia som prosila, „Pane, buď mojou Radosťou, aby som Ťa mohla prinášať druhým, tak ako Mária...“ ale v tichu ma prekvapila myšlienka, „Prečo len ty, ty, ty..? Ty chceš ísť k druhým, ty im chceš prinášať radosť... Prečo neprosíš, aby najskôr Boh navštívil teba?“ Zasiahlo ma to. Veď naozaj, On je prvý, nie ja. On prvý sa ponáhľa k nám... Zahanbená, ale vďačná za napomenutie šepkám, „Príď prosím! Navštív ma.“

Zapadalo slnko a začalo sa ochladzovať, čas vrátiť sa do Jeruzalema. Radšej pôjdem pešo ako autobusom, lepšie sa mi bude premýšľať o navštívení. Na dlhej ceste do kopca som nikoho nestretla, až pri vrchu kráčala oproti mne nejaká žena. Keď sa priblížila, pozrela som jej do tváre a nemohla som uveriť. Bola to sestra Martin!... Naša radosť nemala konca-kraja. – Bola so sestrami v meste a nezmestili sa všetky do auta, preto chcela ísť autobusom, ale bol plný, a tak sa radšej vybrala pešo... Aké navštívenie! Aká rýchla a krásna odpoveď na moju modlitbu.

Odprevadila som Martin do kláštora a cestou sme sa mohli porozprávať, kým neprišiel čas večernej modlitby a našej rozlúčky. Čistá radosť. – Išla som len navštíviť priateľku, no v skutočnosti Boh navštívil mňa. On je ten, kto sa ponáhľa a zostupuje do môjho „údolia“, aby ma objal a tešil sa zo mňa. On prvý mi ide v ústrety, aby ma navštívil a zahrnul radosťou, že som milovaná. – Bohu nič nie je nemožné.

Cestou do údolia som túžila niečo pre Boha urobiť – prinášať iným radosť, o ktorú som ho prosila... Lenže Boh nie je prostriedok, ale Cieľ. Milujúci túži byť radosťou milovanej. Bez „aby...“. – Cestou z údolia som už nemusela prosiť o radosť. Stretla som Pána.

Lucia Hidvéghyová