Dokonalosť

Zuzana Kolníková
15.12.2015

„Byť ľudský znamená byť nedokonalý a neustále sa tým zaoberať. Preto by som kresťanskú zrelosť definoval ako schopnosť radostne žiť v tomto nedokonalom svete. Je to predsa jediný svet, ktorý máme,“ hovorí Richard Rohr vo svojej knihe Jób a tajomstvo utrpenia.

 

Ako veľmi nás tento svet tlačí do toho, aby sme boli dokonalí. Mali dokonalé postavy, účesy, make-up, tehličky na bruchu. Svoje dokonalé rodiny s dokonalými deťmi a dokonalými „značkovými“ psami s rodokmeňom vozili v tých najlepších autách, teraz pred Vianocami mali zasa nakúpené dokonalé darčeky a pripravenú dokonalú výzdobu domácnosti, samozrejme v „tohtoročných módnych farbách“. Lebo iba vtedy to budú tie „ozajstné“, radostné Vianoce. A koľko sklamaní vychádza a pramení práve z toho, že túto dokonalosť, ktorú považujeme za nevyhnutnú na našej ceste k dosiahnutiu skutočného šťastia, ani zďaleka nedosahujeme. Koľkí z nás si povzdychnú, že sú nešťastní, smutní, sklamaní. Že nám ku šťastiu chýba to, či ono.

 

Ako často a ako veľmi sme sklamaní sami zo seba, keď zlyhávame vo veciach, ktoré sú pre nás dôležité. V škole, v práci, vo vzťahoch. Keď sa nevieme naučiť všetko na sto percent, keď nestíhame veci, ktoré stihnúť chceme. A ako často sami seba odsudzujeme a nevieme sami sebe odpustiť? Ako často nám chýba milosrdenstvo, nielen s inými, ale ako zaťažko nám príde byť milosrdnými k sebe samým? Vieme si odpustiť svoje zlyhania? Odpustiť neznamená ospravedlňovať ich svojou slabosťou, mávnuť nad nimi rukou a nesnažiť sa o zmenu. Neznamená to, že sa budem ľahko oddávať pokušeniam s tým, že som predsa slabý a dobrý Pán Boh mi aj tak odpustí, keď Ho poprosím. Nie. Znamená to triezvo a milosrdne, s pokorou prijať samých seba. Takých, akí sme, takých, akých nás Pán stvoril a takých, akých nás On miluje. Aj s našimi chybami, nefitnescentrovými postavami, krivými a tučnými nohami, riedkymi vlasmi. A tešiť sa zo života, ktorý sme dostali ako dar od nášho milosrdného a milujúceho Otca. Byť radostnými, pretože toho veľa máme a veľa sme toho dostali. Len to často nevidíme, lebo náš pohľad zastiera vidina toho, čo by sme mať mohli, alebo chceli. Aj keď nám to možno vôbec netreba. Prosme nášho milosrdného Otca, aby nám pomáhal rozoznávať a vidieť v našich životoch to pekné. Aby sme sa snažili hľadať, vidieť a nachádzať Jeho, vidieť Dobro, Lásku a Radosť. Vo všetkom, v každom jednom človeku, ale aj v nás samých. A aby sme si uvedomili hodnotu toho, čo máme. Či už to spĺňa kritériá diktátu dokonalosti toho sveta, alebo ani zďaleka nie. Pretože, ako vraví jedna skvelá žena: „Vďačný nemôže byť nešťastný!“

 

Zuzana Kolníková

Zuzana Kolníková, mladá lekárka, anestéziologička v „zábehu“, v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Je aktívnou členkou Františkánskej mládeže - GIFRA, animátorkou a našou bratislavskou spolupracovníčkou.