Išiel mi naproti...

Lenka Jurášková
03.01.2020

Keď začínam písať tento článok, spomínam si na jedno video. Raz ráno si malý školáčik začal baliť desiatu. Nie však len pre seba, ale aj pre niekoho iného. Ako sa tak balil, zahliadla ho jeho mamka. Pýtala sa, prečo si berie 2 desiaty. On sa usmial a povedal, že ide hľadať Boha. Len tak sa prechádzal, potom si sadol na lavičku v parku a chcel začať desiatovať. V tom si k nemu prisadla staršia bezdomovkyňa, ktorá letmo zazerala, čo dobré má chlapec na jedenie. On sa vtedy na ňu usmial a z batohu vybral druhú desiatu, ktorú jej ponúkol. Počas jedenia sa veľmi dobre porozprávali, zasmiali. Na konci stretnutia sa objali a každý šiel svojou cestou. Bezdomovkyňa sa potom ďalej túlala po parku, a keď stretla svoju známu- tiež bezdomovkyňu, privítala ju veľkým, krásnym úsmevom a prisadla si k nej na zem. Známa nerozumela, prečo sa tak usmieva a spýtala sa jej na dôvod toľkej radosti. Žena odpovedala, že sa stretla s Bohom na lavičke v parku. Potom dodala, že si nemyslela, že Boh je taký mladý...

V našich končinách sú vianočné sviatky veľmi bohaté na rôzne jedlá, dobroty, koláče. Často mám dojem, že sa prejedáme. A to nielen počas sviatkov. Sme slabí v odopieraní si vecí, ktoré nám lahodia. Na Slovensku sa máme tak dobre, že si to ani neuvedomujeme. A keď si aj niekedy spomenieme na ľudí v iných krajinách, ktorí trpia hladom, len ich slovne poľutujeme, pokrčíme ramenami a ideme ďalej... My máme nadbytok a tým pádom veľa ľudí ani nemrzí, keď prebytočné jedlo vyhodia. Nemôžem sa na to pozerať. Je mi ľúto z toho, akí sme nevďační a nevážime si tú hojnosť, ktorú máme.

Aj počas týchto sviatkov ostalo jedlo, ktoré by sme už nestihli zjesť, a tak som niečo zobrala známemu psíkovi /ktorý zje skoro všetko/ a ostatok som zbalila do sklenených nádob. Dala som si to do ruksaku a vybrala sa do útulku pre sociálne slabších. Ako som kráčala, možno 300 metrov od bytovky, zbadala som staršieho, skromného pána na kraji cesty, ktorý tlačil bicykel. Na ňom mal pripevnený veľký drevený vozík, na ktorom bola uložená stolička a na nej sedela staršia pani, ktorá vyzerala byť nevládna. Niečo ma k nim ťahalo... Spomenula som si na jedlo v ruksaku, ktoré som pôvodne chcela zaniesť inde. Podišla som k nim, prihovorila sa, prehodili sme pár viet, vytiahla som časť jedla a dala im ho do tašky. Boli vďační. Na tvári chorľavej pani sa zjavil jemný úsmev. Potom som sa vrátila na chodník a s radosťou v srdci, slzami v očiach, cítiac Boha blízko mňa kráčala ďalej...

Niekedy máme možno pocit nenaplnenia a snažíme sa nájsť niekde svoje uplatnenie, prijatie, snažíme sa byť lepší v tom, či onom a aj napriek tomu sa cítime prázdni. Sila tejto skúsenosti bola v tom, že som „len“ mala zareagovať na Boha, ktorý išiel oproti a stretnúť sa s Ním. To bolo dnes to, čo ma naplnilo... respektíve Ten, ktorý ma naplnil.

Lenka Jurášková