Pohostinnosť

Zuzana Kolníková
07.02.2019

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinný národ. O tom, či to tak je, alebo nie, by sa isto dalo polemizovať, do určitej miery je to asi aj veľmi individuálne a záleží na tom, s kým sa stretnete. Téma pohostinnosti sa niesla aj Taizé stretnutím mladých, ktoré sa konalo na prelome rokov v Madride.

 

Myslím, že už na úvod sa každý účastník stretol s určitou dávkou pohostinnosti. Väčšina z nás bola ubytovaná v rodinách, ktoré nás dobrovoľne, bez nároku na honorár, z vlastných zdrojov ubytovali, kŕmili, starali sa o nás. Viete si predstaviť, že len tak u seba ubytujete niekoľko úplných cudzincov, z inej krajiny, inej kultúry, ľudí, ktorí veľmi pravdepodobne rozprávajú iným jazykom ako vy? Pustíte ich do svojho domova, na svoj gauč či pohovku, do svojej kúpeľne a ku svojim hrncom? Mnohí Španieli to urobili. Priznám sa, že som najprv mala trocha obavy. Či to bude v pohode, či budú normálni, či bude naša rodina hovoriť nejakým iným jazykom ako španielsky, či si „sadneme“, či si budeme mať čo (a ako) povedať, či nie som trocha stará na takéto srandičky.

 

Musím povedať, že obavy neboli vôbec opodstatnené. Spolu s troma ďalšími dievčatami sme skončili v obrovskom byte s troma kúpeľňami v širšom centre Madridu. Naša hostiteľská rodina mala štyri deti, všetky sa s nami rozprávali plynule anglicky a dom, v ktorom bývali, mal aj vlastného vrátnika/ recepčného/ majordóma, ktorý sa volal Jesus. Aké symbolické. Jesus nám prišiel otvoriť dvere, na ktoré sme ani neklopali, len sme si ich obzerali.

 

Táto naša família zjavne patrila k ekonomicky dobre situovaným ľuďom. Nieže by nám to dali nejako pocítiť, to vôbec nie, ale (nielen) z ich obydlia to bolo viac než zjavné. Ako prvé, po predstavení sa, sme dostali heslo na wifi a založili si skupinu na Whatsupe, aby sme mohli medzi sebou lepšie komunikovať aj keď budeme mimo domu :-)

 

Pani domáca každé ráno (pre ňu skôr bola ešte hlboká noc) vstávala ešte skôr ako my, aby nám pripravila raňajky a urobila čerstvý pomarančový džús. Pripravila nám aj desiatu, aby sme neumreli hladom a vyprevadila nás na cestu. Naozaj, ako doma.

 

Myslím, že nie som jediná s takouto pozitívnou skúsenosťou. Prijatie, pohostinnosť a štedrosť sme zažívali určite viacerí. Čo nám to však má povedať? Čo mi takáto skúsenosť má dať do môjho života? Mám teraz striehnuť na najbližšiu možnú príležitosť niekoho ubytovať? Zavesím si niekam inzerát, že ubytovávam zdarma?

 

Možno sa na pohostinnosť dá pozrieť aj trocha inou optikou. Byť pohostinný znamená byť štedrý, znamená to niekoho prijať. Prijať niekoho, kto je možno iný ako ty. Kto má inú farbu vlasov a iný účes. Možno má aj dredy. Alebo farebné číro. Alebo je potetovaný. Či má piercing v obočí. Alebo nosí namiesto sukne niečo, čo mi pripomína vrece a má silné dioptrie. Alebo je to babka, ktorá musí každú nedeľu sedieť v kostole v tej istej lavici. Vo SVOJEJ lavici. Alebo je to kolega, ktorý stále necháva neumytú šálku v dreze. Či je to niekto, kto má iný názor ako ty. Možno aj v zásadných veciach. A možno ten názor aj verejne prezentuje a dáva najavo. Možno je iného vierovyznania ako ty. Alebo pochádza z inej krajiny a má inú farbu pleti.

 

Byť pohostinný, teda štedro prijať človeka neznamená, že s ním musím súhlasiť. Alebo sa naňho „prerobiť“. Neznamená to, že si musím dať spraviť dredy aj ja, alebo sa dať potetovať. Byť pohostinný neznamená, že musím začať vyznávať vieru niekoho iného. Alebo že si musím začať myslieť to, čo si myslí on. Alebo sa tak tváriť.

 

Znamená to pripustiť, že ten niekto má hodnotu ako človek. Takú istú hodnotu ako ja. Aj keď je iný ako ja. Znamená to pripustiť, že aj niekto iný môže byť dobrý. Aj keď sa názorovo nezhodneme. Znamená to pripustiť, že aj niekto iný môže mať pravdu. Že možno môj názor je síce dobrý, ale nejaký iný môže byť lepší. Alebo rovnako dobrý a správny ako môj. Že ja patent na pravdu nemám, aj keď si to mnohokrát myslím. Znamená to pustiť vypustiť toho človeka zo škatuľky, do ktorej som ho zaradila. Dať mu slobodu, ktorú chcem, aby dal aj on mne.

 

Pohostinnosť neznamená, že rozdiely medzi nami zmiznú. Znamená to, že tieto rozdiely uvidíme v inom svetle. Že budeme schopní počúvať toho druhého a viesť s ním dialóg. Že budeme schopní povedať- nie, nesúhlasím s tebou, myslím si niečo iné, ale napriek tomu, mám ťa rád, si pre mňa hodnotným a zaujímam sa o teba.

 

Boh sám nás prijíma ako prvý. Je k nám štedrý a pohostinný, ako k vlastným deťom. A nám dáva mnoho príležitostí byť pohostinnými voči druhým. Stačí, keď začneme vo vlastnej rodine. Tvoja manželka má právo mať iný názor ako ty. Tvoj manžel má právo vidieť veci ináč. Nie lepšie, horšie, správnejšie. Ináč. Aj tvoje deti majú právo byť iné ako ty. A pokračovať môžeme hoci aj pri politických debatách s kolegami. Skúsme sa nabudúce na toho druhého pozrieť inak- skúsme byť k nemu pohostinný a štedro ho prijať takého, aký je. Bez toho, že by som ho chceli zmeniť na svoj obraz.

Zuzana Kolníková

Zuzana Kolníková, mladá lekárka, anestéziologička v „zábehu“, v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Je aktívnou členkou Františkánskej mládeže - GIFRA, animátorkou a našou bratislavskou spolupracovníčkou.