Zacláňajúce brvno

Zuzana Kolníková
17.12.2018

Vo svojej práci sa často stretávam s ľudským utrpením. Priatelia a známi sa ma často pýtajú, ako sa to dá zvládať, alebo sa s tým vyrovnať. Čo však intenzívnejšie vnímam v poslednej dobe je fakt, že často sa za utrpením človeka skrýva iný človek, ktorý je jeho pôvodcom. Rôzne formy násilia a až brutality, samozrejme, nie sú výsostnou záležitosťou nemocničného sveta, ale sveta ako takého.

 

Nedávno som sa zúčastnila odborného kongresu, kde vrámci programu dostal priestor aj blok prednášok lekárov, ktorí pracujú v mimoriadnych podmienkach. Konkrétne išlo o troch lekárov „bez hraníc“, teda členov tejto humanitárnej organizácie, ktorá sa zaoberá poskytovaním pomoci tam, kde je to potrebné. Často sú to rôzne rozvojové krajiny, chudobné krajiny a- aj v dnešnom „modernom“ svete- krajiny, ktoré sú zmietané vojnou. Táto sekcia sa konala takmer na úplnom závere podujatia, podvečer, po vyčerpávajúcom dni plnom odborného programu. Nezostalo nás tam veľmi veľa, ale myslím, že to tak aj bolo dobre. Nebol tam asi nikto, kto by neodchádzal určitým spôsobom zasiahnutý tým, čo videl. Cieľom troch prezentácií nebolo ukazovať nám nejaké nové techniky, vychytávky, tipy a triky, čo použiť, keď chýbajú (v našom svete) základné pomôcky, alebo aké rôzne tropické choroby existujú. Cieľom bolo vyrozprávať nám príbehy. Príbehy o tom, aké neuveriteľné množstvo utrpenia a násilia ľudia zažívajú. Príbehy ľudí, ktorí dennodenne čelia náletom, bombardovaniu, zabíjaniu, hladu, strachu o holý život. Príbeh o kompletne- od podlahy- vybudovanej nemocnici, vybavenej, vrámci možností modernej, peknej, ktorú iba krátky čas po otvorení zrovnal zo zemou nálet bojových stíhačiek. Áno, príbeh o zbombardovanej nemocnici. Absurdné? Absolútne. Videli sme fotografie detí, ktoré boli ťažko zranené pri útokoch. Fotografie ruín, ktoré boli ešte nedávno čiesi domovy. Fotografie detí bez rodičov a rodičov bez detí. Fotografie krajín, ktoré ešte niekoľko rokov dozadu mali fungujúcu infraštruktúru, školstvo, najmodernejšie zdravotnícke centrá. A teraz to sú miesta vyzerajúce ako z apokalyptického filmu. S tým rozdielom, že to nie je film.

 

Lekári rozprávali o tom, ako moderné nášľapné míny nemajú človeka zabiť. Majú ho zmrzačiť, majú spôsobiť, aby trpel. Je to zvrátené, veľmi som váhala, či to spomínať, ale myslím si, že ak budeme pred zlom zatvárať oči, neprestane existovať a ani pred ním nebudeme uchránení.

 

Ako veľmi ostro s týmto všetkým kontrastovali tie nevypovedané príbehy v pozadí. Všetci títo ľudia nám o tom mohli hovoriť práve preto, že tam boli, že to zažili, a že sa v tom absolútnom šialenstve snažili pomôcť. Na jednej strane človek brutálny, ktorý zabíja, na druhej strane človek, ktorý ide dobrovoľne ohroziť a „ponúknuť“ svoj život, aby zachránil životy iných, cudzích ľudí...

 

Po prípady brutality však nemusíme chodiť do vojnovej zóny. Aj v našom „bezpečnom“ a „mierovom“ svete sa dejú strašné veci. Útok v Štrasburgu, na Vianočných trhoch. Napadnuté, dosekané, nevinné obete lúpeží, prepadov. Nedávno som sa viezla v preplnenom autobuse, vo dverách stál pán „v nálade“. Keď na jednej zo zastávok chcela iná pani vystúpiť, nechcel jej nijako uhnúť z cesty a ešte ju aj označil niekoľkými vulgarizmami. Keď sa to zopakovalo na inej zastávke, iný cestujúci pána jednoducho zdrapol, snažil sa ho vytlačiť z autobusu von, a keď to nešlo, tak ho proste vykopol. Chlapík ostal stáť vonku potácajúc sa a neveriacky zízať na odchádzajúci autobus, a my v autobuse zasa neveriacky pozerať na pána, ktorý robil „poriadok“. Nikto nepovedal ani slovo. Zlo za zlo, násilie za násilie. Neviem, či je toto dobrá cesta a kam nás privedie…

 

Možno však všetko začína len tak pomaly, nenápadne. Koľkokrát som dnes pri pohľade na iného človeka ho v tichosti svojho srdca a mysle ohodnotila, posúdila a odsúdila. Bez toho, aby som o ňom čokoľvek vedela. Koľkokrát som dnes dala prednosť sebe pred iným človekom, ktorý túžil po pozornosti. Koľko dôchodkýň ma rozčúlilo v rade pri pokladni, pretože príliš pomaly vyberali z peňaženky drobné mince trasúcimi sa prstami. Koľko ľudí som odstrčila pri výbere toho najkrajšieho stromčeka? Koľko z nich som prepichla svojim nenávistným pohľadom, aby som tak v „duchu Sviatkov pokoja a mieru“ dožičila svojej rodine ten najlepší strom? Na koľkých pomalých šoférov som dnes ponadávala? S kým som nemala trpezlivosť, liezol mi na nervy a patrične som mu to dala pocítiť? Koľko nevhodných poznámok som si neodpustila? Koľko…

 

Možno treba začať od seba. Samozrejme, môže sa zdať nespravodlivé porovnávať jednu lakťom do brucha pri nákupoch a streľbu na námestí. Ale možno to od seba vlastne až tak vzdialené nie je. Začnime v malom, no začnime od seba. Nebude to jednoduché. Práve preto, že to bude chcieť zmenu na našom fronte. Lenže pokiaľ nevyberieme brvno zo svojho oka, nedokážeme sa dívať na našich bratov a sestry tým správnym pohľadom.

Zuzana Kolníková

Zuzana Kolníková, mladá lekárka, anestéziologička v „zábehu“, v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Je aktívnou členkou Františkánskej mládeže - GIFRA, animátorkou a našou bratislavskou spolupracovníčkou.