Čakáme bábätko...

Lenka Jurášková
03.11.2018

Čakáme bábätko... To sú slová, ktoré čím ďalej, tým častejšie počúvam od svojich známych. Väčšina rodičov po tejto vete čaká na reakciu človeka, ktorému túto novinku oznámia. Ja sa vždy len usmejem a poviem, že mám obrovskú radosť. A v duchu poďakujem do neba. Hovorím si, že Pán Boh nás ma stále veľmi rád, kým sa ešte rodia deti. Mám vtedy chuť skákať alebo tancovať, no väčšinou sa ovládnem a tancovanie si nechám na doma /smile/. Možno sa toto bude niekomu zdať prehnané. Chápem. Ale odkedy som na medicíne, začala som toto tajomstvo- počatie a narodenie dieťaťa brať ako obrovský dar. A zároveň stáť v bázni pred Bohom- Stvoriteľom tohto všetkého.

Niektorí ľudia to berú ako samozrejmosť. Vezmeme sa, zabezpečíme bývanie a môžeme mať deti. Veľakrát sa to podarí, no niekedy nie. V poslednom období pribúdajú páry, ktoré veľmi túžia po bábätku, no nedarí sa im otehotnieť. Sú schopní pre to obetovať takmer čokoľvek, len aby sa to podarilo. Podstupujú opakované návštevy, vyšetrenia, konzultácie u gynekológov, urológov, genetikov, psychológov,.... Mnohokrát i bolestivé zákroky, diagnostické operácie s vidinou toho, že to určite pomôže. Niekedy áno, niekedy nie. Nehovoriac o množstve peňazí, ktoré do toho vrazia. Aj keď to by som brala ako najmenšiu obetu pri tom všetkom.

Keďže pracujem na pediatrii, túto tému riešime s rodičmi často. Pokiaľ sa to týka cudzích párov, viem to brať s odstupom. No v poslednej dobe sa táto problematika začala týkať viacerých mojich známych. Vtedy bombardujem nebo modlitbami, dávam to na srdce Bohu, ktorý na tým celým šéfuje. Veľakrát som sa vzpierala pri modlitbe, prečo tí a tí nemôžu mať deti, kládla som Bohu kopec otázok. No po krátkom čase som zistila, že bude lepšie „sa ukľudniť“ a odovzdať to všetko v dôvere Bohu. On vie najlepšie, čo s tým...

Môže sa zdať, že neveriaci v tomto smere nemajú zviazané ruky. Oni zväčša neriešia, či umelé oplodnenie áno alebo nie. A tak, čím ďalej, tým viac pribúda detí „zo skúmavky“. Počas praxe na oddelení patologických novorodencov, ešte na vysokej škole, sme so spolužiakmi vyšetrovali dvojičky z umelého oplodnenia. Jeden mal Downov syndróm, druhý hydrocefalus. Narodili sa o niekoľko týždňov skôr ako bol predpokladaný termín pôrodu. Obaja boli krásni, takí malí veľkí bojovníci. Keď sme ich dovyšetrovali, lekárka nám oznámila, že rodičia sa ich práve vzdali a dávajú ich na adopciu. Riadny šok.... Zavládlo hrobové ticho... Je mi v tej chvíli ťažko... V duchu sa za nich modlím...

Nemala som vtedy slov. Na jednej strane neplodné páry túžiace po dieťati, umelé oplodnenie ako „riešenie“. A na druhej strane, keď sa to celé skomplikuje, ako pri dvojičkách, rodičia sú ochotní vzdať sa tých detí, po ktorých tak veľmi túžili... Povedané natvrdo: Ak nedostanem prvotriedny tovar, tak radšej nechcem nič! Neviem to úplne pochopiť a ani nechcem odcudzovať tých ľudí, len sa zamýšľam nad slobodou...

Pred pár dňami sme sa na návšteve rozprávali s jednou maminou o jej kamarátka, ktorá uvažuje nad potratom. Pri ultrazvukovom vyšetrení sa totiž dozvedeli, že bábätko má rázštep pery. Bolo to v období, kedy by ešte stihla ísť oficiálne na umelé prerušenie tehotenstva. Inak neviem, kto schválil toto oficiálne pomenovanie... Pretože to reálne vôbec nie je prerušenie, ale ukončenie... Nedalo mi pri tejto debate nahlas nepovedať svoj názor. To myslia vážne, že by šli na potrat kvôli estetickej záležitosti, ktorá sa dá v dnešnej dobe pekne riešiť už v novorodeneckom veku Potom som si niečo uvedomila a pokračovala som. Mamka tej mladej maminy, s ktorou sme sa o tom rozprávali, nemá od narodenia takmer celú hornú končatinu. Napriek tomu som u nej nikdy nevnímala, že by mala nejaký deficit. Vydala sa, má 3 deti, ktoré sú zdravé, šikovné. Dokonca zvládala všetky domáce práce, normálne zamestnanie. A vždy okolo seba rozdávala radosť. Všade, kam vkročila, priniesla úžasnú atmosféru. Poznám niekoľko rodín, ktoré boli veľmi obohatené narodením a vôbec prítomnosťou dieťaťa s hendikepom.

Keď sme boli na sestriných promóciách, na filozofickej fakulte, promovali tam študenti, ktorí končili odbor tlmočníctvo a prekladateľstvo rôznych cudzích jazykov. Študenti si po jednom prichádzali pre diplom. Taká klasika... Len dovtedy, kým z radu vykročil študent s bielou paličkou v sprievode iného spolužiaka. Tento slepý študent skončil ťažký odbor so zdravými spolužiakmi. Pamätám si, ako sme sa vtedy všetci v aule postavili a zaznel dlhotrvajúci, burácajúci potlesk. Viacerí ľudia aj plakali. Povedala som si, klobúk dole....

Odkedy som na pediatrii, viackrát som sa stretla u zdravých detí s rôznymi otravami, buď liekmi alebo alkoholom, či závislosťami. Vtedy si uvedomím, že rodič má síce zdravé dieťa, no neviem, či s ním nemá viac starostí ako s hendikepovaným dieťaťom.

Nechcem nikoho posudzovať, len mám dojem, že čím sme pokrokovejší, tým viac si sami diktujeme podmienky a nenechávame priestor Bohu, vďaka ktorému tu všetci, zatiaľ, sme...

Lenka Jurášková