Vnútorná sloboda

Lucia Hidvéghyová
09.08.2018

Spomínam si na deň, keď som raz s dvadsiatimi kamarátmi putovala po Negevskej púšti. S ťavami sme sa vybrali do odľahlej oblasti a tam sme nocovali. Terén bol mierne zvlnený a veľmi kame-nistý. Slnko pálilo, dívala som sa pod nohy a chránila si oči. Fúkal horúci vietor, okrem jeho zvuku a hrkotu skál pod nohami som nič iné nepočula. Dohodli sme sa, že budeme cestou mlčať, a že každý z nás si do cieľa prinesie jeden kamienok. Keď sme potom po západe slnka slávili sv. omšu, počas obetovania sme ich po jednom kládli k oltáru a delili sa o to, čím nás skúsenosť v púšti oslovila a obohatila.

Nezabudnem, ako jeden z nás povedal, že ten kameň je z rovnakej hmoty, ako hviezdy nad nami, a že naše túžby a sny nemusia ostať len „vo hviezdach“, ale možno ich máme na dosah, rovno pod nohami. Veru, pod nohami, aj všade naokolo bolo nepreberné množstvo kameňov. Niektoré boli skutočne zaujímavé a krásne. Prvý taký som zodvihla a niesla v dlani. Po čase som ale zbadala oveľa krajší, nápadne sfarbený, tak som si ho zobrala tiež. Postupne som ich mala toľko, že ďalší výnimočný sa mi už do rúk nezmestil. Ak som ho chcela, musela som menej pekné kamene vrátiť na zem.

Spočiatku som bola spokojná, ale netrvalo to dlho. V šume vetra som počúvala, čo sa deje v mo-jom vnútri, a čo mi chce tá skúsenosť povedať: „Krásnych kameňov pribúda, ale nemôžeš ich mať všetky. Chceš ďalej hľadať a brať si zakaždým ten najkrajší? Aký to má zmysel? Kedy budeš mať dosť?“ Rýchlo som pochopila, že nejde len o kamene, a že mám v zásade dve možnosti: Buď budem cestou stále zbierať nejaké nové, pričom tie staršie vymením za krajšie, alebo sa rozhodnem pre jeden (kvôli večeru), a tie ostatné nechám v púšti. Tie ďalšie, ešte krajšie a za-ujímavejšie, budem len obdivovať, ale nebudem si ich brať. Nechám ich ležať na mieste, aj keď sa mi páčia a nikdy viac ich neuvidím. S každou takou skúsenosťou bude „môj“ kameň vzácnejší, lebo jemu dám prednosť pred ostatnými. Nie preto, že je najkrajší, alebo najzaujímavejší, ale preto, že som sa preň rozhodla a chcem mu ostať istým spôsobom verná.

Ako sme putovali ďalej, už som nepátrala a neporovnávala. Tešila som sa zo všetkých krásnych kameňov rovnako, ale na jednom som postupne poznala každú jeho hranu a hladkú plochu, presne som vedela, kde má jamku a drsnejšie žilky, akú má farbu, váhu a ako zmenil teplotu. On jediný so mnou putoval po púšti. Len na ňom bol pot mojich dlaní, iba on bol tichým svedkom môjho uvažovania. Práve v ňom som mohla večer položiť k oltáru kúsok seba... a aj ho nechať tam. Ráno som odchádzala s prázdnymi rukami, ale plná radosti, akoby mi patrila celá púšť.

Lucia Hidvéghyová