Láska...

Lenka Jurášková
01.03.2018

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

Veľa ľudí hovorí o láske, ale málokto ju v skutočnosti žije... A málokto sa učí tejto láske, o ktorej sa píše vo Svätom Písme.

Pôst sa dá chápať rozlične. Niekto ho vníma ako čas sebazapretia, čas prinášania obety v rôznych podobách, čas intenzívnejšej modlitby, čas pokorenia sa pred Bohom, čas odopierania si rozličných podnetov z vonku. Pre mňa je tohtoročný pôst vzácnym časom, kedy ma Boh aj cez ťažšie skutočnosti učí ako mám milovať a ukazuje mi, ako ma miluje On. Keď sedím v našej Bazilike svätého Kríža, nemôžem odtrhnúť zrak od ukrižovaného Krista. Veľmi ma presahuje Jeho spôsob milovania...

Na jednej letnej Gifre sme ako hlavnú tému tábora mali výrok svätého Františka z Assisi: „To, čo sa mi zdalo trpké, premenilo sa mi na sladkosť tela i duše.“ Počula a čítala som už o Františkovi dosť a najviac sa mi páči práve táto myšlienka. Je taká úprimná a tým pádom aj hlboká a príťažlivá! Ešte, keď viete kontext, ktorý hovorí o tom, ako svätý František objal malomocného, je to o to sympatickejšie. Tento Františkov výrok ma sprevádza i v mojom povolaní lekárky a dennodenne sa tomu učím, aby moja láska bola autentická aj v mojej práci. Svätý František, ďakujem za Tvoj príklad milovania!

Počas tohto pôstu som sa už viackrát v mysli vrátila k jednému hlbokému zážitku, ktorý sa odohral v jednej z mojich prvých služieb na pediatrii. Kolegyne poobede odišli z práce a ostala som v službe sama. Zrazu mi volali sestry z novorodeneckého, že sa bude rodiť dieťa s viacerými vrodenými vývojovými chybami a teda musím byť pritom. Pôrod bol pomerne hladký. Naše sestry zobrali bábätko a uložili na termolôžko. Keď som ho videla, bolo mi ťažko. Toto dieťatko bolo veľmi stigmatizované už na prvý pohľad, nehovoriac o vnútorných vrodených chybách. Pozerala som naňho a v mysli sa mi odohrávalo kadečo. Vedela som, že z objektívneho medicínskeho hľadiska nemá šancu prežiť, ale vo vnútri som prežívala boj sama so sebou aj s Bohom. Sestry mi podali svätenú vodu a pokrstila som ho. Potom sme zabezpečili potrebnú starostlivosť a uložili do inkubátora. Po odchode z novorodeneckého oddelenia som šla na toaletu, kde som dávala otázky Bohu. Prečo sa narodilo dieťa, ktoré nemá šancu prežiť? Prečo som tam bola práve ja? Prečo mi vtedy, ako mladej 28- ročnej lekárke, dal také veľké kompetencie? Prečo musím rozhodovať o takých vážnych veciach, keď sa jedná o ľudský život? Musela som to vnútorne rýchlo spracovať, pretože ma na oddelení čakali ďalší pacienti.

Večer mi to ale nedalo, šla som k inkubátoru, stála som tam dlhý čas, v duchu som sa modlila. Dala som si zavolať jeho mamku, keďže bola skoro po pôrode zotavená. Otvorene som jej vysvetlila situáciu a chvíľu sme sa rozprávali. Povedala mi, že od istého mesiaca vedela, že dieťa bude mať početné vývojové vady a aj napriek tomu, že jej odporúčali umelo ukončiť tehotenstvo, rozhodla sa ho donosiť a porodiť. Ako som ju počúvala, žasla som nad jej pokojom a poďakovala som jej za toto neľahké a zároveň šľachetné rozhodnutie. Silno som ju vystískala a povedala, že budú mať anjelika. Potom som ju nechala pri inkubátore samu, no neprestala som ju z menšej vzdialenosti sledovať. Fascinovalo ma to, ako si naplno užívala vzácne chvíle. Musím ešte podotknúť, že tento novorodenec po narodení nezaplakal, nekričal, nehýbal sa ako iné deti po pôrode, len ležal, sledoval očami, dýchal, no neprejavoval iné známky. Keď som opäť prišla k inkubátoru, všimla som si ohromnú skutočnosť- keď sa mu mamka prihovárala, tiekli mu z očí slzy a pritom spokojne ležal, nebolo počuť žiadne vzlyky, nehýbal sa. Tento moment bol pre mňa taký silný, že mi vyhŕkli slzy, musela som sa na chvíľu vzdialiť...Vtedy som si uvedomila, že mi to niečo pripomína- stretnutie Panny Márie s Ježišom na Jeho krížovej ceste...O deň a pol po narodení Jakub odišiel do neba. Jakub, ďakujem, že si tu bol! I keď krátko, ale zato intenzívne!

Kráčať s Kristom je výzva! Nebojme sa s Ním kráčať aj po Jeho krížovej ceste a učiť sa tak Jeho láske...

Lenka Jurášková