Ja som zodpovedná...

Katarína Štrbová
10.02.2018

Nebolo to tak dávno, keď som si v situácii, keď som mohla pre niekoho niečo urobiť, zvykla hovoriť: prečo práve ja, veď som čosi urobila už minule a mohol by teraz aj niekto iný. Ale dobro sa nedá robiť do zásoby a nikdy sa nedá prísť do bodu, kedy sme ho už urobili dosť a viac netreba.

V poslednom čase som si začala stále viac uvedomovať, že som zodpovedná za to dobré, čo môžem urobiť ja, aj vtedy, keď môžu v rovnakej veci pomôcť aj iní. To, ako sa k tomu postavia, je na ich svedomí a na ich rozhodnutí, v žiadnom prípade to však nemôže slúžiť na ospravedlnenie toho, že sama nič neurobím. A zistila som, že zrazu vidím okolo seba viac možností robiť dobro. Nie vždy je to ľahké, častokrát musím premáhať svoju pýchu, lenivosť, často pridlho špekulujem, či toto naozaj Pán odo mňa chce, ako to ten druhý príjme a naozaj veľmi často sa mi to nedarí, ale vždy dostanem novú šancu. Kým som sa pýtala, prečo ja a nie niekto iný, ako keby som vedome zatvárala oči len preto, aby som nevidela potreby iných a nemusela sa k nim zodpovedne postaviť a urobiť to, čo je v mojich silách. Áno, bolo to možno pohodlnejšie, ale neprinieslo mi to pokoj. Vôbec to nemusí byť niečo veľké. Niekedy stačí len vypočuť, venovať chvíľu času, ozvať sa, aj keď sa mi práve nechce, aby ten druhý vedel, že naňho myslím nielen vtedy, keď od neho niečo potrebujem, možno poslať SMS-ku alebo mail, keď cítim, že niekto potrebuje povzbudenie, nevyhnúť sa človeku, ktorého práve "nemusím" alebo len mlčať a držať za ruku vtedy, keď slová nepomáhajú. Verím, že cez takéto maličkosti si nás Pán vedie a učí, aby sme sa vedeli správne rozhodnúť aj vtedy, keď si to bude vyžadovať z našej strany veľké obety, aby sme vtedy nerozmýšľali čo za to, či sa to oplatí a či nebudeme musieť obetovať niečo z "vlastného" (pohodlia, času, plánov či peňazí...). Môže sa totiž stať, že sa budeme rozhodovať tak dlho, že v lepšom prípade nás predbehne niekto pohotovejší, v tom horšom už bude na pomoc neskoro.

Na začiatku každej svätej omše sa vyznávame okrem hriechov spáchaných myšlienkami, slovami a skutkami aj z tých, ktoré sme spáchali tým, že sme neurobili nič – vtedy, keď sme mali a mohli urobiť dobro a my sme ho zanedbali. Nepomôžu výhovorky, že sa nedalo. Modlitba je tu vždy, aj v situáciách, ktoré sa nám zdajú beznádejné a v ktorých inak pomôcť nedokážeme. Lebo niekedy je tou najväčšou obetou prijať vlastnú bezmocnosť a neschopnosť pomôcť, hoci by sme veľmi chceli a zveriť celú vec Tomu, ktorý jediný pozná riešenie. Verme, že ak nás bude potrebovať, dá nám vedieť čas aj spôsob. Tak dobre počúvajme...

Katarína Štrbová

Katka Štrbová, Fraštačanka, manželka, mama 3 detí, právnička, aktuálne žena v domácnosti na plný úväzok. Pravidelne navštevuje s rodinou františkánsky kostol v Hlohovci.

Ďalšie zamyslenia tohto autora