Vyberte si Váš obľubený kláštor


Novéna pred slávnosťou sv.Františka 2020 (9.deň)

José OFM ,  03.10. 2020

Brat život Posledné Carlove takty boli medzi vyšetreniami a lekárskou starostlivosťou na nemocničnom lôžku. Nepozerajme na neho hneď ako na hrdinu. Utrpenie oslabí aj pevnú povahu. Smrť je stále rozporná. Je to posledný „nepriateľ“, hovorí apoštol Pavol v liste Korinťanom. Cítime to hlavne keď sa udomácni v mladej existencii. Vráťme sa ešte raz k Františkovi. Skôr ako zomrel v Porziunkule, strávil niekoľko dní na biskupstve v Assisi. Jeho telo už bolo vysilené. Oči zhasnuté. Údy ubolené. Aj napriek tomu – ako jasne hovoria svedectvá – v týchto dňoch na biskupstve stále znejú noty Chválospevu brata Slnka. To sa zdalo čudné, až sa František musel obhajovať pred generálnym ministrom bratom Eliášom: Či sa pripravujem na smrť? Samozrejme! Práve preto spievam chvály Pánovi!“ Pre toho, kto sa stal jedno s Kristom, „sestra smrť“ sa stane „bratom životom“. Je možné zomrieť so spevom v srdci. Carlo Acutis potvrdzuje túto pravdu. Smrť sa doňho pustí ako jastrab. Prijatie do nemocnice s márnou nádejou, že sa to spraví. Carlo si nerobí ilúzie: „Odtiaľ nevyjdem živý, mama.“ Je dosvedčený pokoj, s ktorým prijíma bolesti a koniec. V línii svojho sloganu: „Smútok je pohľad obrátený na seba; šťastie je pohľad obrátený na Boha.“ Slová hodné starej múdrosti. Znie v nich echo evanjeliových blahoslavenstiev. Je v jeho postoji čosi, čo prekvapuje. Sila, ktorá prichádza zhora. Tomu, kto sa ho pýta, či trpí, odpovie, že sú mnohí, ktorí sa majú horšie ako on. Pätnásťročný chlapec! Stretnutie s Ježišom pre neho bol naozaj zmysle života a smrť sa pre neho stala – tak ako pre Františka – sestrou. Tajomný obraz spojil Carla v živote aj vo smrti s Assiským svätcom. Svetlo spred storočí, to Františkovo. Svetlo dneška, to Carlovo. Dve svetlá, ktoré sa zlievajú. Jeho existencia je hymnus na oslavu života. Modlime sa: Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane, tebe patria chvály, sláva i česť a každé dobrorečenie, len tebe patria, Najvyšší; a nijaký človek nie je hoden vysloviť tvoje meno. Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži. Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!

...

Novéna pred slávnosťou sv.Františka 2020 (8.deň)

José OFM ,  02.10. 2020

Matka Cirkev Na Giottovej freske vyzlečenia v Hornej Bazilike sv. Františka je znázornený biskup v momente, keď zahaľuje mladíka svojim plášťom. Je to obraz, ktorý hovorí o ochrane, starostlivosti, požehnaní. V biskupovom plášti – plášti nehy – Cirkev sa zjavuje ako Matka. Menej známy je obraz, ktorý sa nachádza na biskupstve a ktorého autorom je Cesare Semeei. Tu plášť chýba. Stretnutie medzi biskupom a Františkom je vyjadrený len prostredníctvom pohybu rúk: mladík sa skloní ku kolenám biskupa, ktorý sa zase skloní k nemu, aby ho prijal, potešil, ochránil. Bernardone – s pochmúrnym pohľadom – sa vzďaľuje s biednou trofejou šiat a peňazí, ktorú mu syn vrátil. Tu sa plášťom stalo objatie. Možno aj vďaka tomuto objatiu je František celý život charakterizovaný syntézou medzi evanjeliovou radikálnosťou a láskou k Cirkvi. V jeho dobe sa množili naliehavé návratu k Evanjeliu so silným prifarbením polemiky voči Cirkvi: Kristus áno, Cirkev nie. František však povedal jediné „áno“ – Kristovi aj Cirkvi. Carlov život sa prirodzene odohráva v cirkevnom prostredí. Keď zomiera, ponúka svoj život ako obetu za pápeža a Cirkev. Pre Carla život zasadený uprostred Cirkvi má hlboký zmysel. Uvedomoval si tento dar, a trápilo ho, že mnohí si ho nevážia. Ale pre svojich rodičov sa Carlo stal „budíkom“ k praktizovaniu kresťanstva. Márne sa o to snažil František z Assisi vo vzťahu k svojmu otcovi. Carlo mal v tomto výhodu. Vplývali na neho mnohé osoby kresťanského života . Bolo to dávanie a prijímanie. Veľký vplyv na jeho život modlitby mala Beáta, poľská opatrovateľka. Výrazne na neho vplývalo prostredie katolíckej školy, ktorú navštevoval v Miláne, školy u Sestier Marcelínok a nakoniec strednej školy – nedokončenej kvôli skorej smrti – u jezuitov v Inštitúte Lea XIII. Stretával sa s mnohými kňazmi. Čo dozrievalo počas týchto stretnutí, to len Boh vie. Ale kňaz, ktorý ho dobre poznal, po jeho smrti napísal pár riadkov – akoby fotografia, ktorá ukazuje jeho dušu. „Carlo, vidím tvoje jasné a žiarivé oči. Dívaš sa nimi ale nie pohľadom tejto zeme. Pohľadom jasným a žiarivým. Oči anjela, pohľad neba.“ Modlime sa: Láskavý Bože, ty na ceste našej viery a nášho dozrievania nám posielaš bratov a sestry, aby sme v spoločenstve Cirkvi mohli rásť v poznaní a vo svätosti; ty sám buď odmenou tým, ktorí ohlasujú evanjelium, ktorí nám svojím životom, slovami, skutkami zjavujú tvoju dobrotu, tým, ktorí nás sprevádzajú na našej ceste, aby sme v spoločenstve týchto bratov a sestier mohli raz dosiahnuť spoločenstvo oslávenej Cirkvi. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

...

Novéna pred slávnosťou sv.Františka 2020 (7.deň)

José OFM ,  01.10. 2020

Proti prúdu Žiadna iná udalosť zo života Svätca z Assisi nevyjadrí tak dobre jeho charakter: František ako „rebel“. Márne sa ho otec pokúša skrotiť, dokonca aj reťazami. Predvedený pred biskupa – František ho uprednostnil pred magistrátom mesta – na súd, ktorý ho mal donútiť „priznať si chybu“ alebo, ako alternatíva, odísť z domu a z dedičstva. To bola pre rodičov posledná šanca. František reaguje vyzlečením sa. Totálne znovuzrodenie. Nová identita v mene Ježiša a Evanjelia. Smrť starého človeka, zrodenie nového človeka. František sa vzbúril otcovi. Ale v skutočnosti sa vzbúril životnému konceptu. Vzbúril sa zlatej klietka boha-peňazí a zadovážil si ruky plné slobody Božích detí. Radikálnosť človeka, ktorý ide proti prúdu. Na prvý pohľad Carlo je opak rebela. Je to chlapec, o ktorom rodičia aj starí rodičia svedčia ako o poddajnom a poslušnom. Avšak... Pamätám – spomína mama – že som s ním musela stále bojovať, keď som mu chcela kúpiť oblečenie, pretože jemu stačilo to čo mal na sebe a niečo na výmenu. Páčilo sa mu obliekať sa jednoducho, nemal rád módne oblečenie. Hovoril mi, aby som takto nevyhadzovala peniaze, ktorými sa môže pomôcť tým najchudobnejším. Raz som sa s nim musela hádať, lebo som mu chcela kúpiť dva páry športových topánok na gymnastiku, a on však hovoril, že jedny mu stačia. Proti prúdi Carlo kráčal aj keď sa jednalo o zaujatie postoja podľa učenia Cirkvi, v témach ako potrat, predmanželské vzťahy. Jedného dňa na verejnej plavárni v Assisi – bolo to rok pred jeho smrťou – bol pár, ktorý flirtovali neprimeraným spôsobom, dokonca pred deťmi, Carlo šiel a protestoval proti tomu u plavčíka. Carlo však mal ďaleko od bigótnosti. Páčilo sa mu živé a usmievavé kresťanstvo. Mal svoje chyby, ktoré sú spoločné chlapcom jeho veku. Jedna z učiteliek na strednej škole ich pozbierala zo zápisov z triednej knihy: „Acutis vyrušuje. Nemá úlohy.“ Alebo: „Acutis robí šaša.“ Alebo ešte: „Acutis a ... sa smejú zo spolužiakov.“ Aj on si zaslúžil svoje napomenutia. Jeho – tak ako stále život kresťana – bola svätosť na ceste. Ale základne rozhodnutia boli ukotvené v prikázaniach, súlad s nimi bol pre neho normou. Žitý a dosvedčovaný, s exemplárnou odvahou. Modlime sa: Pane Ježišu, tvoj príchod na tento svet pobúril mocných, vyrušil tých, ktorých nábožnosť bola len o príkazoch; lebo tvoj príchod priniesol novosť a sviežosť, ale vyžadoval radikálnosť a veľkodušnosť; prišiel si ukázať tvár Otca, ktorý miluje aj vyžaduje zároveň; daj nám silu kráčať v tvojich šľapajach, ktoré už dve tisícročia idú proti prúdu, aby sme nasledujúc tvoj príklad mohli dôjsť k skutočnému prameňu šťastia. lebo tým prameňom si Ty, ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

...

Kalendár

25.11. 2020

Výročie úmrtia:

+ 1932
Fr. Kájus Juraj Trúchly

Galéria fotografií
z naších akcií
PRIPRAVUJEME: Naša služba

Tajomstvo Bielej Soboty

Gabriel OFM ,  11.04. 2020

Novinový článok, ktorý som dnes zazrel, mal nadpis: „Katolíci si cez deň spomínajú na mŕtveho Krista, večer slávia veľkonočnú vigíliu“. Zaujal ma zvrat „spomínajú na mŕtveho Krista“. Je pravda, že Kristus dnes leží v hrobe. Ale je mŕtvy?... Veď jeho Božský život bolo sotva možné usmrtiť!... Áno telo leží pred našim zrakom bez života, mŕtve, ale za touto viditeľnou skutočnosťou pulzuje nezničiteľný život. Vo Vyznaní viery sa modlíme „zostúpil k zosnulým“. V starom texte (aj ja ešte ako chlapec) sme sa modlili „zostúpil do pekiel“. Čo tam išiel Ježiš robiť?... Ako víťaz nad smrťou šiel odtiaľ vyslobodiť diablovu korisť – padnutého človeka. Svätý Efrém hovorí o tom, ako Kristus odvážne vstupuje tam, kde bol doposiaľ absolútnym pánom diabol. Premôže ho, rozlomí brány pekelné. Ako nový Adam podáva ruku starému Adamovi. Eva sa zdvihne so zopätými rukami a zvolá: „Konečne som Eva, matka živých; doposiaľ som rodila deti, ktoré zomierali“ (porov. Gn 3, 20). Svätí otcovia tiež rozvíjajú na túto tému krásny dialóg medzi Kristom a Adamom. Kristus volá: „Adam, Adam, kde si?“ Ten odpovedá: „Skryl som sa, pretože som nezniesol tvoju tvár“ (porov. Gn 3, 8nn). „Kam si sa skryl?“. „Skryl som sa tam, kde ma nemôže nikto nájsť, do údolia tieňov a smrti.“ Ježiš odpovedal: „Pôjdem ťa vyhľadať i tam.“ Podľa tejto viery cirkevných Otcov vidíme, že „mŕtvy“ Kristus je plný života. Zostúpením do pekiel svojou božskou mocou porazil diabla a odňal mu moc nad tými, ktorých držal vo svojom zovretí. Vzkriesenie sa tu nezjavuje ako zázrak po smrti, ale ukazuje sa životná sila samej smrti, keď je v spojení s Kristom. Ak dnes, keď (možno len v duchu) kľačíme pri Ježišovom hrobe, dívajme sa naňho nielen ako na mŕtveho, neoplakávajme jeho mŕtve telo ako nešťastná Mária Magdaléna, ale ešte viac rozjímajme a jasajme nad silou života, ktorý je prítomný v hlbinách zdanlivo mŕtveho Kristovho tela. Toto je však obraz aj o mŕtvych telách nás všetkých.

...

PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Medzináboženský dialóg - diskusia (video záznam)

Felix Mária OFM

Dňa 24. októbra 2018 sme v našom františkánskom kláštore v Bratislave pripravili verejnú diskusiu troch duchovných abrahámovských náboženstiev.
Diskusie sa zúčastnili: RABÍN - p. Misha Kapustin * IMÁM - p. Mohamad S. Hasna * KŇAZ - br. Felix Mária OFM
Diskusia sa uskutočnila pri príležitosti pripomienky historického stretnutia v Assisi (r. 1986). Hlavná téma ... POKOJ ...
Medzináboženský dialóg sa týka aj našej krajiny. Na Slovensku sa môžeme stretať s ľudmi rôznych náboženstiev. Žijeme vedľa seba a je potrebné, aby sme vedeli nájsť to množstvo hodnôt, ktoré nás spájajú. Rovnako však potrebujeme vedieť čo je našou identitou, aby sme vedeli ponúknuť do dialógu naše bohatstvo. Záznam z diskusie si môžete pozrieť na https://www.youtube.com/watch?v=X3nMs7SCGGA&feature=youtu.be

Tu uvádzame aj dokumenty spomenuté s diskusii:
 
NOSTRA AETATE - Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám (výber) - zo dňa 28. októbra 1965
Islamské náboženstvo
3. Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.
Židovské náboženstvo
4. Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom. Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť starú zmluvu, a že sa živí z koreňov ušľachtilej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi –, ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu. Ale podľa apoštola Pavla Źidia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať. Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9). Keďže teda kresťania a Židia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom. Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom. Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje poľutovanie nad nenávisťou voči Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli. Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasovať Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti.
Zdroj: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/nostra-aetate
***
APEL ZA MIER 2018 - Bologna, 16. október 2018
My, ženy a muži rôznych náboženstiev, na pozvanie Komunity Sant'Egidio a Boloňskej arcidiecézy, sme sa zhromaždili ako pútnici v tomto krásnom a pohostinnom meste. Ženie nás povedomie a zodpovednosť, že mier nie je nikdy získaný nastálo, vždy musí byť obnovovaný, spoločne, čistením sŕdc a myslí, pomocou ľuďom, aby sa pozreli jeden druhému do očí a zanechali väzenie strachu. V priebehu rokov globalizácie sme postrádali duchovné zjednotenie a sen o svete v mieri bol popieraný mnohými nerovnosťami, hrozným hlukom nových vojen, výrobou toľkých nových zbraní, budovaním stien, ktoré treba navždy prekonať. S vojnou však všetci strácajú, dokonca aj tí, u ktorých sa pôvodne zdalo, že vyhrali. V týchto rokoch Duch Assisi pomohol ľuďom stretnúť sa jeden s druhým a ukázalo sa, že vojna v mene náboženstva je vždy vojnou proti náboženstvu. Vojna je vždy "zbytočnou porážkou", je to proti ľudskosti samotnej. Z tohto dôvodu túžime s našou modlitbou a solidaritou s tými, ktorí trpia v mnohých častiach sveta, prispieť k budovaniu "mostov mieru". Naša doba je dobou veľkých príležitostí, ale aj mnohých zničených mostov a postavených nových stien. Žijeme v časoch straty pamäti, ale tiež odpadu, znečistenia ovzdušia, vody, pôdy; tento odpad ukladá neznesiteľné bremená a účty na budúce generácie. Počuli sme smutné spomienky z krajín vo vojne a svedectvách z krajín, kde sa opäť zrodili hranice, steny a konflikty. Veľké očakávania pokoja sú medzi pokornými a chudobnými tohto sveta, medzi zranenými životom. Nemôžeme podľahnúť pesimizmu alebo horšiemu- ľahostajnosti. Je potrebné zmeniť srdcia a otvoriť myseľ mieru. Zaväzujeme sa, že sa budeme snažiť odstrániť to, čo je často príčinou mnohých konfliktov: chuť k moci a peniazom, obchodovanie so zbraňami, fanatizmus, rozhorčený nacionalizmus, individualizmus, úspech skupiny ako absolútne kritérium a vytvorenie obetných baránkov. Zaväzujeme sa tiež vytvoriť a chrániť ľudské vzťahy, aby sme prekonali osamelosť, pretože sa stáva hlavnou črtou našich spoločností. Osamelí mladí ľudia, ktorí nemajú inú príležitosť ako migráciu, opustení starí ľudia, odsúdení umrieť sami, ignorované krajiny, zabudnuté vojny: všetko toto nás ženie k silnejšiemu spoločnému záväzku. Rovnako ako národy aj náboženstvá čelia niekoľkým možnostiam: buď pracujú pre duchovné zjednotenie, smerom k spoločnému osudu pre celé ľudstvo; alebo nasledujú časy a dovoľujú, aby sa nechali využiť na posilnenie odporu voči globalizácii, zvrchovaniu hraníc, rozdielov, identít, konfliktov; alebo zostanú za svojimi plotmi tvárou v tvár ekonomickej a bezduchej globalizácii. Neprítomnosť dialógu, kultúra pohŕdania a budovanie stien oslabujú náboženstvá a svet. Steny nezvyšujú bezpečnosť ľudí, skôr ohrozujú prežitie celých komunít. Popierajú samotné srdce náboženstiev, pretože dialóg je základnou súčasťou ľudských a duchovných skúseností náboženstiev. Náboženstvá sú väzby, spoločenstvá, zdieľanie. Znamenajú mosty a znovu vytvárajú ľudskú rodinu. Ak stratíme zmysel spoločného osudu, je to porážka pre ľudstvo a pre všetkých veriacich. So svojou tisícročnou múdrosťou, posilnené modlitbou a kontaktom s ľudským utrpením, sú náboženstvá živými dielňami jednoty a ľudstva a robia každého muža a každú ženu tvorcom mieru. Dnes musíme zmeniť naše srdcia k budovaniu budúcnosti mieru. Toto je východiskový bod! Nie sme sami, keď čelíme tejto obrovskej úlohe. Modlitba je koreňom mieru, pomáha nám, aby sme nepodľahli súčasnosti. Áno, slabá sila modlitby je najsilnejšou energiou na dosiahnutie mieru aj v situáciách, kedy sa to zdá byť nemožné. Preto to znova hovoríme: vo vojne nie je žiadna budúcnosť. Nech Boh odzbrojuje všetky srdcia a pomôže všetkým sa stať mostami pokoja. Nech nám Boh pomáha obnoviť našu spoločnú ľudskú rodinu a milovať "našu matku zem". Lebo meno Boha je mier.
Zdroj: https://preghieraperlapace.santegidio.org/pageID/30660/langID/en/BOLOGNA-2018--PONTI-DI-PACE.html Pracovný preklad: I.Š., Komunita Sant Egídio Slovensko
 
Bologna hostila medzináboženské stretnutie za pokoj v duchu Assisi (14.-16.10.2018) Medzinárodné stretnutie v duchu tradície budovania priateľstva medzi kresťanmi i inými náboženstvami začatej pred 32 rokmi v Assisi sv. Jánom Pavlom II. sa konalo v Bologni. Podujatie organizované Komunitou sv. Egídia a Bolonskou arcidiecézou pod názvom „Mosty pokoja“ hostilo osobnosti svetových náboženstiev a listom ho pozdravil aj pp. František. Kongresový palác na výstavisku v Bologni zaplnilo viac ako 3000 účastníkov z celej Európy. Prihovorili sa im zakladateľ Komunity svätého Egídia Andrea Riccardi, veľký imám univerzity Al Azhar v Káhire Ahmad Al Tayyeb, sýrsko-pravoslávny patriarcha Ignatius Aphrem II., hlavný rabín Francúzska Haim Korsia, prezident Európskeho parlamentu Antonio Tajani a bývalý prezident Európskej komisie Romano Prodi. Svätý Otec František v zaslanom písomnom posolstve všetkých prítomných povzbudil, aby pomohli mladým rásť v škole pokoja a tak sa stali budovateľmi a vychovávateľmi pokoja. Výzva z Assisi budovať mosty medzi národmi a náboženstvami nestráca ani dnes na svojej aktuálnosti. Pápež František v liste vysvetľuje: „V globalizovanom svete, kde sa žiaľ zdá, že je stále ľahšie prehlbovať rozdiely a zahrabávať sa do vlastných záujmov, sme povolaní spoločne sa usilovať o vytváranie spojenia medzi ľuďmi a národmi. Je naliehavo potrebné spoločne spracovať pamäte vzájomného spoločenstva, ktoré uzdravia historické zranenia, naliehavo sa žiada utkať osnovy mierového spolužitia do budúcnosti. Nesmieme rezignovať pred démonom vojny, šialenstvom terorizmu, klamnou silou zbraní, ktoré požierajú život. Nemôžeme dovoliť, aby ľudí ovládla ľahostajnosť, urobiac z nich spolupracovníkov zla, toho strašného zla, ktorým je vojna, na ktorej ukrutnosť doplácajú hlavne tí najchudobnejší a najslabší. Nesmieme sa zriecť našej zodpovednosti veriacich, od ktorých sa v súčasnej globálnej dedine ešte väčšmi žiada mať na srdci dobro všetkých a neuspokojiť sa s osobnou nerušenosťou. Ak náboženstvá nenasledujú cesty pokoja, popierajú seba samé. Nemôžu inak ako budovať mosty, v mene Toho, ktorý neúnavne spája nebo a zem. Naše rozdiely nás teda nemajú stavať jedných proti druhým. Ak človek skutočne verí, srdce ho nabáda vytvárať vždy a všade cesty spoločenstva.“ Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/svet/news/2018-10/bologna-stretnutie-pokoj.html

 
Spoločné vyhlásenie rakúskych moslimských duchovných: http://www.islamonline.sk/2017/06/300-muslimskych-duchovnych-podpisalo-vo-viedni-spolocne-vyhlasenie-proti-radikalizmu/?fbclid=IwAR2VEP3pe1S9bujdVtjwDt0MTfAbGr-7MAXPkH4DhvXTj-9bsileBjTJqaM
A zopár myšlienok na úvahu:
Herbert Schneider, nemecký františkán a bývalý generálny minister, vo svojej knihe "Žiť v láske" vyjadruje názor, že práve v tomto žití (v žití v láske) za zjavuje pravá podoba človeka. Podoba, ktorú mu dal Boh na počiatku pri stvorení. Je to podoba, ktorá je nezničená hriechom. Hriech ju narúša a chce ju zničiť. Lenže láska je vo svojej podstate dialogická. Boh sa zjavuje a dáva sa poznať. Vedie dialóg lásky. Tento dialóg jestvuje medzi Bohom a človekom a ľuďmi navzájom. Láska je počiatkom každého spoločenstva a teda i pokoja. Láska je dar, ktorý v nás vyvoláva potrebu pokračovať v rozdávaní.
 
Trapistický mních a veľký podporovateľ medzináboženského dialógu Thomas Merton povedal o pokoji: „Nežijeme v pokoji s druhými, pretože neprežívame pokoj ani vo vzťahu k sebe samým. A pokoj k sebe neprežívame preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.“ Otvorme sa dialógu s Bohom v modlitbe. Otvorme naše srdcia a buďme pozorný na Boží hlas. Nie sme dostatočne bohatí, aby sme si mohli myslieť, že lásku nepotrebujeme. Naopak. Potrebujeme ju veľmi. Celý tento svet potrebuje tento dar.