Vyberte si Váš obľubený kláštor


NEW
Kalendár

12.12. 2017

Výročie úmrtia:

+ 1853
P. Stanislav Jozef Albach

Galéria fotografií
z naších akcií
PRIPRAVUJEME: Naša služba

Samozrejmosť?

Lenka Jurášková ,  29.11. 2017

Utieram prach, po lícach mi stekajú slzy, vnútorne i nahlas ďakujem... Minulý týždeň, jedno ráno, po príchode do práce, sa od kolegyne dozvedám, že večer predtým mal smrteľnú autonehodu jeden mladý muž. Po pár vetách o udalosti som zistila, že to bol mladý otec rodiny, náš vzdialený príbuzný. Rozlúčil sa, ako vždy, s rodinou a šiel pozrieť svojich rodičov do blízkej dediny. Naspäť sa už nevrátil...Uvedomila som si, že to nie je až také samozrejmé vracať sa domov, vracať sa k ľuďom, ktorých máte radi... Pred pár týždňami „náhodne“, pri preventívnom ultrazvukovom vyšetrení, našli mojej veľmi blízkej osobe dosť veľký, podozrivý nález na prsníku. Po realizovaní biopsie sme čakali, aký bude výsledok. Neboli to jednoduché tri týždne. Intenzívnejšie sme sa modlili, mali sme prirodzený strach, tŕpli sme, čo bude, mali sme rôzne predstavy, ako to môže dopadnúť. Ale odovzdávali sme to Bohu a dôverovali Mu. Včera prišiel výsledok...benígne ložisko... Bohu vďaka! Tiež to pre mňa nebola samozrejmosť... Už dávnejšie som počula o Anke Kolesárovej, mučeníčke pre čistotu, Domčeku v Pavlovciach nad Uhom, pútiach radosti, zrelosti. Mala som dlhšie skrytú túžbu sa tam niekedy dostať, ale nikdy som sa neodhodlala. Začiatkom jesene bol v našej farnosti otec Pavol Hudák, správca Domčeka, ktorý ma osobne pozval na novembrovú púť zrelosti. V práci som si nahlásila voľný víkend, prihlásila som sa s kamoškou. Deň pred odchodom mi do služby volala kamarátka, že ochorela a nebude môcť ísť. Bola som trochu smutná, že tým pádom nepôjdem asi ani ja, lebo by som sa bála ísť sama autom po 30- hodinovej službe. V piatok, po odchode z práce, nachádzam zmeškaný hovor od jedného františkána, ktorý cestoval autom naším smerom, mohol sa zastaviť v Kežmarku a následne ma zobrať na východ. Bolo to úplne nečakané, ako sa Pán Boh postaral a splnil mi túžbu. Neberiem to ako samozrejmosť... Či je pre Teba samozrejmé, že ráno vstaneš? Že vidíš? Máš čo jesť? Máš pri sebe milujúceho človeka? Že si môžeš chodiť voľne po ulici, bez strachu o svoj život? Že sa môžeš slobodne rozhodovať? Že si môžeš vyberať, do ktorého kostola a o ktorej hodine pôjdeš na svätú omšu? Či je pre Teba samozrejmé, že si dieťaťom všemohúceho a nekonečne milujúceho Otca.......?

...

Veľké upratovanie

Katarína Štrbová ,  14.11. 2017

Nepoznám nikoho, kto by sa tešil na maľovanie domu. Ani nie kvôli predstave, že doma bude potom čisto a na pár dlhých rokov pokoj, skôr preto, že kým to tak bude, treba najprv všetko spratať, pretriediť, popresúvať a potom zase upratať a všetko vrátiť na pôvodné miesto. Ale aj to občas treba a na nás to čakalo práve tento víkend. Deti už sú veľké a teda navyšší čas odstrániť stopy rúk, pasteliek a rohov stoličiek zo stien. Tak sme sa do toho pustili. Práve to pretriedenie vecí je jednou z výhod takéhoto veľkého upratovania. Triedili sme my rodičia a triedili aj deti. A hoci sa ich snažíme učiť, aby nelipli na veciach a vedeli sa podeliť, keď som videla, ako s ľahkým srdcom dávajú preč hračky a knihy, ktorých sa ešte nedávno nevedeli vzdať, zrazu mi to prišlo ľúto. Vôbec nie kvôli tým veciam, tie radi ich posunieme tam, kde sa im potešia, ale tak nejako som si pri tom uvedomila, že už nie sú maličkí, pomaly začínajú dospievať a do ich životov začínajú patriť iné veci, ako bábiky, autíčka a rozprávkové knižky. A že problém s tým nemajú deti, ale ja. Tie s ľahkým srdcom odložené detské hračky mi pripomínajú, že to možno ja sa bojím vzdať vlastnej predstavy o tom, ako by mal vyzerať život našich detí. Že ešte pár rokov budeme mať "právo" hovoriť im do života, ale príde čas, keď ich budeme musieť pustiťa veriť, že ich za ruku povedie Pán, ktorý nám ich zveril, nech by ich cesty viedli kamkoľvek. Pred tým, ako sme sa v sobotu pustili do vypratávania, išli sme ráno na sv. omšu do nášho františkánskeho kostola. Musím povedať, že keď vonku prší a čakajú vás dva dni nie práve príjemnej práce, naozaj poteší, keď sa pri oltári nečakane objaví veľmi dobrý priateľ a (tak ako už veľakrát predtým) cez neho dostanete to slovo, ktoré práve v tej chvíli potrebujete počuť. Čítalo sa Lukášovo evanjelium 16,9-15. O tom, ako treba byť verným v malom, aby sme dokázali byť verní vo veľkom a že sa nedá slúžiť dvom pánom. Z kázne mi doteraz znie v hlave jedna veta: "V našom srdci nie je miesto pre dve lásky." A práve pri tom upratovaní som si uvedomila, ako si často zahádžeme nielen domácnosť, ale aj naše vnútro zbytočnosťami, ktoré sa stávajú našimi láskami. Alebo na miesto tej jedinej skutočnej Lásky s dobrým úmyslom postavíme ľudí, veci alebo peniaze a zdá sa nám to v poriadku, lebo sú to tí, ktorých z celého srdca milujeme, veci, ktoré nám pripomínajú tie najkrajšie chvíle života a peniaze, ktoré nám dávajú pocit nezávislosti. V našom srdci je miesto len pre jednu Lásku a len vďaka nej dokážeme skutočne milovať ľudí okolo seba a nájsť správny vzťah k veciam aj k peniazom. Máme spratané a verím, že takto o týždeň už aj nanovo upratané, nielen doma, ale ja tak trochu aj sama v sebe. Keď som si večer, totálne unavená, konečne našla chvíľu sadnúť si v tichu k modlitbe, otvorila som Sväté písmo práve tam, kde Ježiš hovorí: "Podťe ku mne všetci, ktorí sa namáhte a ste preťažení a ja vás posilním." :-)

...

Puzzle

Lenka Jurášková ,  26.10. 2017

Včera som sa konečne dostala k žehleniu. Bolo to neskoro večer. Potom, namiesto toho, aby som šla spať, vymyslela som si, že si poskladám nové puzzle. Neboli najjednoduchšie, ale podarilo sa mi to v noci dokončiť. Popri skladaní som si spomínala na jedného môjho pacienta, s ktorým som pred pár týždňami stavala puzzle v službe. Bol to veľmi šikovný, rómsky chlapec, ktorý od narodenia žil 12 rokov v detskom domove a teraz ho asi pred 4 mesiacmi vrátili do domáceho prostredia. Bol to pre neho šok. Síce prišiel domov, ale tí ľudia mu boli v podstate cudzí. V nemocnici ležal dlhší čas a bolo vyslovene vidieť, že hľadá lásku. Toľko objatí a vystiskaní ako od neho som už dávno nedostala. Tak veľmi chcel osťať v nemocnici, že si vymýšľal, čo všetko ho bolí, len aby si svoj pobyt predĺžil. Jeden štvrtok som sa s ním chcela rozlúčiť, keďže som mala prísť až v pondelok a bolo málo pravdepodobné, že on dovtedy ostane. Na to mi povedal, že na mňa do pondelka počká. A fakt, v pondelok idem po oddelení a niekto ma zozadu chytí okolo pása....Áno, bol to on. Pred pár týždňami sa náš sused vrátil po niekoľkých rokoch z väzenia. Vrátil sa domov. Keď som počula, že jeho manželka, veľmi inteligentná a pekná žena, ho prijíma po tom všetkom ťažkom späť domov, žasla som nad tým, ako dokáže byť človek milosrdný. V tých dňoch, ako sa môj sused vracal domov, bol blahorečený don Titus Zeman. Priamy prenos tejto slávnosti som pozerala doma a ako mi tiekli slzy po tvári, vo vnútri som rozmýšľala nad tým, aká veľká osobnosť to je, keď kvôli nej sa v Bratislave zišlo toľko ľudí. Don Titus bol tiež vo väzení, ale z úplne iných dôvodov ako môj sused....Bol ponižovaný, týraný, mučený, pretože chcel, aby sa rozšírili rady kňazov. Neurobil nič zlé a predsa si vytrpel mnoho. Silný moment bol, ako jeho synovec rozprával o návrate dona Titusa z väzenia domov. Z nemilosrdného prostredia do láskavého prostredia rodiny... Tento týždeň po ceste z práce, tichšími uličkami mesta, som začula krátky rozhovor mladej bezdomovkyne a starého bezdomovca. „Dobrý deň, ujo Fero! Ako sa máte?“- opýtala sa ona. A on si len šúľal svoje cigaretky, bol spokojný, že na neho svieti slnko a odpovedal jej- „Dobre“. Dnes po sv. omši som vybehla na cintorín. Akurát dnes prešli už 4 roky, čo Mária odišla k nebeskému Otcovi. Bola to moja spolužiačka z gymnázia. Úžasná osoba. Tak čistá, skromná, s bázňou voči Bohu, láskou v očiach i úsmeve a zároveň tichá, nekompromisná. Zbytočne nehovorila. Túžila vstúpiť do rehole karmelitánok, no Pán si ju povolal k sebe skôr- počas štúdia medicíny na Lekárskej fakulte. Každý z týchto príbehov je niečím iný, ale predsa niečo majú spoločné- to, že je úžasné, keď sa človek môže vrátiť na miesto, kde je prijímaný a milovaný. Taký, aký je. Či už na zemi alebo v nebi. Vyprosujem nám, aby sme vytvárali prostredie lásky tam, kde práve sme.

...

Treba sa nebáť

Zuzana Kolníková ,  02.10. 2017

Myslím, že sa nebudem veľmi mýliť, ak poviem, že každý sa niečoho bojíme. Môžu to byť také “obyčajné”, alebo “klasické” strachy, niektoré pomenúvame špeciálnymi slovami, či sú osobitnou diagnózou. A tak sa takto “oficiálne” môžeme báť pavúkov, uzavretých priestorov, výšok, davov… Veľa z nás ale mátajú aj iné obavy, ktoré možno nie sú presne zaradené v klasifikácii chorôb, ale sú prežívané veľmi intenzívne. Obavy, či ma nevyhodia zo školy, či budem mať na splátky hypotéky, či budú moje deti zdravé, či sa mi nič nestane po ceste na dovolenku. Týmto to však často môže iba začať. Do obáv a strachu sa môžeme zamotávať stále viac a viac. Neodvážime sa prejaviť svoje ja, lebo veď, čo povedia ostatní? Neutrpí moja povesť serióznosti, ak sa dám nahovoriť na vtipno- trápnu úlohu v scénke? Čo povedia naši, ktorí ma už vidia ako otca rodiny a ich vnukov, keď sa rozhodnem vstúpiť do rehole? Čo si pomyslí celé moje okolie, ak sa po rokoch driny a štúdia v ich očiach “vykašlem” na sľubne rozbehnutú kariéru, založím si rodinu a pôjdem na niekoľko rokov na materskú? A ako budem vyzerať pred ľuďmi, ak sa nakoniec po rokoch v rehoľnej príprave rozhodnem neskladať večné sľuby? Keď urobím v práci nejakú robotu navyše, nepomyslia si, že sa len chcem zapáčiť šéfovi? A urobiť si uňho očko?   A tak potom prídeme do štádia, že budeme ako Smelý Zajko, ktorému otec povedal: “Synko-Zajko, nikdy nebude z teba poriadny zajac! Pred chalupou sedíš, do slniečka hľadíš a nevieš ani, kde je kapustné pole!”. Ostaneme len sedieť pred našou pomyselnou chalupou strachu a nikdy neuvidíme a nespoznáme naše kapustné pole- ktoré je určite krásne, lebo ho pre nás pripravil náš Otec. A môžeme na ňom dopestovať veľkú úrodu, nielen kapusty :-) Ak sa na to pozrieme v kontexte nedávneho blahorečenia dona Titusa Zemana, saleziána, ktorý mladým, nádejným bohoslovcom pomáhal prejsť za hranice železnej opony, aby sa z nich tak mohli stať kňazi… Ak by sa don Titus bál, lepšie povedané, ak by strachu dovolil zvíťaziť, tak… myslím, že o čo by prišli spomínaní bohoslovci, ale aj celý svet a s ním aj my všetci, si vieme veľmi dobre doplniť. Živé kvety spievajú v jednej svojej piesni : “... netreba sa báť chodiť ráno za tmy, netreba sa báť, keď slnko zapadá… netreba sa báť, treba sa nebáť.” Veľmi ma oslovuje nielen tá myšlienka “netreba sa báť”, ale aj to, že treba zvoliť akýsi proaktívny prístup a “treba sa nebáť”. Pretože my tak môžeme uvidieť a spoznať svoje “kapustné pole”, a zároveň môžeme byť aj vzorom, inšpiráciou pre našich priateľov. A ak ostaneme spútaní našimi obavami, strachom, ochudobňujeme seba, svojich blizkych a aj tých, ktorým by sme mohli poslúžiť. Nebojme sa, začnime sa nebáť!

...

PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Náboženstvá a kultúry v dialógu - 2017

Felix Mária OFM

Dňa 23. októbra 2017 sa uskutočnilo medzináboženské stretnutie Náboženstvá a kultúry v dialógu - Prameň pokoja. Stretnutie zorganizovali Komunita Sant´Egidio a Rehoľa menších bratov - františkánov pod záštitou primátora mesta Bratislava pána Iva Nesrovnala v Primaciálnom paláci v Bratislave.
Stretnutia sa zúčastnili zástupcovia troch monoteistických náboženstiev, judaizmu, kresťanstva a islámu. Témou stretnutia boli pokoj a mier. Stretnutie nadväzuje na tradíciu mierových stretnutí, ktoré sa uskutočňujú už od roku 1986 na podnet svätého pápeža Jána Pavla II. (Prvé sa uskutočnilo v Assisi, Taliansko)
Stretnutie Náboženstvá a kultúry v dialógu malo dve časti. Prvá časť bola venovaná verejnej diskusii na ktorú boli pozvaní p. Misha Kapustin, židovský rabín, p. Mohamad S. Hasna, predseda Islamskej nadácie, p. Anna Debnárová, aktivistka v spoločenstve Kresťania v meste a p. Peter Koldinský, člen Komunity Sant´Egidio v Prahe. Diskusia sa venovala témam, ako môžu byť veriaci nositeľmi hodnôt, byť aktívnymi v spoločenských otázkach a ako by mohli napomáhať pokoju a mieru na Slovensku i vo svete. Do diskusie sa zapájali i ľudia z publika a diskusia bola v online prenose. (záznam a niektoré otázky sú na stránke - http://www.islamonline.sk/2017/10/predstavitelia-troch-abrahamskych-nabozenstiev-pod-zastitou-primatora-diskutovali-o-ulohe-viery/ )
Druhá časť bola venovaná svedectvu irackých kresťanov, ktorí ušli pred vojnou ku nám na Slovensko, trom apelom náboženských predstaviteľov a spomienke obyvateľov viac ako 30 krajín v ktorých je ozbrojený konflikt, náboženská neznášanlivosť, silný rasizmus, alebo extrémizmus. Kňaz Ivan Lukáč adresoval svoje slová najmä náboženským predstaviteľom, rabín Kapustin politickým predstaviteľom a Mohamad S. Hasna vyjadril podporu obetiam násilia a ocenil snahu ľudí dobrej vôle.
Po skončení boli všetci prítomní pozvaní na malé občerstvenie, aby sa duch pokoja a porozumenie mohol rozvíjať aj v osobných rozhovoroch.
Reakcia a odozva prítomných bola veľmi pozitívna a zaznievali požiadavky, aby sa podobné stretnutia uskutočňovali možno čo najčastejšie.