Vyberte si Váš obľubený kláštor


Bl.Anka natrvalo u františkánov v Bratislave

José OFM ,  15.03. 2019

V stredu 13.marca 2019 o 19:30, františkánsky kostol v Bratislave a komunita, ktorá sa v ňom stretáva, dostali veľký dar - relikviu novej slovenskej blahoslavenej - Anky Kolesárovej. Otec Pavol Hudák, z Domčeka bl.Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom spolu s bratmi františkánmi umiestnil malú čiastku z kosti bl.Anky do relikviára, ktorý je umiestnený na rozmedzí presbytéria a hlavnej lode františkánskeho kostola. Relikviu novej Blahoslavenej priniesol otec Pavol v sprievode mladých, ktorí žijú v okoli Bratislavy a ktorí patria k duchovnej rodine Domčeka bl.Anky na východe Slovenska. Vo sv.omši sa otec Pavol Hudák prihovoril na tému jedného zo siedmych slov, ktoré zazneli z kríža: Ešte dnes budeš so mnou v raji. Mladým pripomenul, že do neba nemôžeme dôjsť sami - musíme tam prísť vždy s niekym. A to chce aj bl.Anka, ktorá je pripravená nám v tom pomáhať. Viac si môžete vypočuť v zázname príhovoru, ktorý zaznel počas sv.omše. Po sv.omši nasledovala krížová cesta s bl.Ankou a taktiež požehnanie tzv. prsteňov bl.Anky, ktoré následne prijalo niekoľko dievčat ako znak svojho odhodlania žiť "čistotu srdca". Relikviár bl.Anky je umiestnený oproti relikviáru s ostatkami bl.Titusa Zemana. Duchovný odkaz obidvoch blahoslavených je veľmi jasný: bl.Anka nám ukazuje, že iba čistému srdcu nič nebráni mať blízko k Bohu a bl.Titus nás pozýva "položiť život za svojich bratov". Popri duchovnom testamente sv.Františka, ktorí sa my bratia snažíme šíriť a o ktorý sa Cirkev opiera už vyšše osem storočí, veľmi túžime, aby sa aj posolstvá života týchto nových slovenských blahoslavených stali sĺpmi, o ktoré sa oprie obnova Cirkvi a našich životov. Františkánsky kostol v Bratislave je najstarším zachovaným chrámom mesta (1297). Jeho umelecko-historické genius loci je veľkým pokladom nášho hlavného mesta, no dôležitejšie pre nás je to, čo tento kostol v sebe ukrýva - prítomnosť živého Boha v Eucharistii, ako i v svätých a blahoslavených, ktorí nám chú pomáhať svojim príhovorom a ukazovať cestu k Nemu. Prídite hľadať pomoc, k tým a hlavne k Tomu, kto jú može naozaj poskytnúť. Chceme vyjadriť veľkú vďaku za tento dar otcovi arcibiskupovi Mons.Bernardovi Boberovi, otcovi Pavlovi Hudákovia a tímu okolo neho (Márii Aľušíkovej, manželom Horňákovcom a ďalším) za sprostredkovanie tohto veľkého duchovného daru. Bl.Anku si môžte zvlášť uctiť každú prvú stredu v mesiaci, kedy v našom bratislavskom kostole spolu s mladými prežívame tzv. Ankinu stredu, počas ktorej vždy začíname celomesačnú modlitbovú iniciatívu a rozvíjame určitý rozmer inšpirovaný jej životom.

...

Tlačivá na darovanie 2% z dane

Brat OFM ,  07.02. 2019

Aj tento rok vás ako františkáni žiadame o podporu formou darovania 2-3% z vašich daní našim občianskym združeniam: občianskemu združeniu FRANTIŠKANIKA - prostriedky získané prostredníctvom o. z. FRANTIŠKANIKA sú používané na opravy našich budov - kostolov a kláštorov (väčšinou ide o historické pamiatky) a na podporu pastoračných aktivít. Predvyplnené tlačivo pre darovanie 2-3% z daní pre o. z. FRANTIŠKANIKA nájdete na tomto linku. alebo občianskemu združeniu GIFRA - prostriedky darované o.z. GIFRA slúžia a budú slúžiť výhradne na prácu s mladými a deťmi v projektoch, ktoré zastrešujme ako Františkáni v spolupráci s ďalšími františkánskymi rehoľami. Predvyplnené tlačivo pre darovanie 2-3% z daní pre o. z. GIFRA nájdete na tomto linku. V prípade akýchkoľvek otázok týkajúcich sa zprostredkovania 2-3% z dane, sa môžete obrátiť na ekonomika@frantiskani.sk. Prílohy: 1. postup krokov pre zamestnancov, ktorí nepodávajú daňové priznanie 2. postup krokov pre osoby, ktoré podávajú daňové priznanie 3. postup krokov pre právnické osoby 4. vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby pre o.z. FRANTIŠKANIKA - potrebné vytlačiť 5. vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby pre o.z. GIFRA - potrebné vytlačiť 6. potvrdenie o zaplatení dane z príjmov - potrebné vytlačiť ĎAKUJEME!!! PÁN BOH ODPLAŤ!!! PAX +

...

Kalendár

19.03. 2019

Výročie úmrtia:

+ 1789
P. Damascén Ján Charvát

Galéria fotografií
z naších akcií
PRIPRAVUJEME: Naša služba

Pohostinnosť

Zuzana Kolníková ,  07.02. 2019

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinný národ. O tom, či to tak je, alebo nie, by sa isto dalo polemizovať, do určitej miery je to asi aj veľmi individuálne a záleží na tom, s kým sa stretnete. Téma pohostinnosti sa niesla aj Taizé stretnutím mladých, ktoré sa konalo na prelome rokov v Madride.   Myslím, že už na úvod sa každý účastník stretol s určitou dávkou pohostinnosti. Väčšina z nás bola ubytovaná v rodinách, ktoré nás dobrovoľne, bez nároku na honorár, z vlastných zdrojov ubytovali, kŕmili, starali sa o nás. Viete si predstaviť, že len tak u seba ubytujete niekoľko úplných cudzincov, z inej krajiny, inej kultúry, ľudí, ktorí veľmi pravdepodobne rozprávajú iným jazykom ako vy? Pustíte ich do svojho domova, na svoj gauč či pohovku, do svojej kúpeľne a ku svojim hrncom? Mnohí Španieli to urobili. Priznám sa, že som najprv mala trocha obavy. Či to bude v pohode, či budú normálni, či bude naša rodina hovoriť nejakým iným jazykom ako španielsky, či si „sadneme“, či si budeme mať čo (a ako) povedať, či nie som trocha stará na takéto srandičky.   Musím povedať, že obavy neboli vôbec opodstatnené. Spolu s troma ďalšími dievčatami sme skončili v obrovskom byte s troma kúpeľňami v širšom centre Madridu. Naša hostiteľská rodina mala štyri deti, všetky sa s nami rozprávali plynule anglicky a dom, v ktorom bývali, mal aj vlastného vrátnika/ recepčného/ majordóma, ktorý sa volal Jesus. Aké symbolické. Jesus nám prišiel otvoriť dvere, na ktoré sme ani neklopali, len sme si ich obzerali.   Táto naša família zjavne patrila k ekonomicky dobre situovaným ľuďom. Nieže by nám to dali nejako pocítiť, to vôbec nie, ale (nielen) z ich obydlia to bolo viac než zjavné. Ako prvé, po predstavení sa, sme dostali heslo na wifi a založili si skupinu na Whatsupe, aby sme mohli medzi sebou lepšie komunikovať aj keď budeme mimo domu :-)   Pani domáca každé ráno (pre ňu skôr bola ešte hlboká noc) vstávala ešte skôr ako my, aby nám pripravila raňajky a urobila čerstvý pomarančový džús. Pripravila nám aj desiatu, aby sme neumreli hladom a vyprevadila nás na cestu. Naozaj, ako doma.   Myslím, že nie som jediná s takouto pozitívnou skúsenosťou. Prijatie, pohostinnosť a štedrosť sme zažívali určite viacerí. Čo nám to však má povedať? Čo mi takáto skúsenosť má dať do môjho života? Mám teraz striehnuť na najbližšiu možnú príležitosť niekoho ubytovať? Zavesím si niekam inzerát, že ubytovávam zdarma?   Možno sa na pohostinnosť dá pozrieť aj trocha inou optikou. Byť pohostinný znamená byť štedrý, znamená to niekoho prijať. Prijať niekoho, kto je možno iný ako ty. Kto má inú farbu vlasov a iný účes. Možno má aj dredy. Alebo farebné číro. Alebo je potetovaný. Či má piercing v obočí. Alebo nosí namiesto sukne niečo, čo mi pripomína vrece a má silné dioptrie. Alebo je to babka, ktorá musí každú nedeľu sedieť v kostole v tej istej lavici. Vo SVOJEJ lavici. Alebo je to kolega, ktorý stále necháva neumytú šálku v dreze. Či je to niekto, kto má iný názor ako ty. Možno aj v zásadných veciach. A možno ten názor aj verejne prezentuje a dáva najavo. Možno je iného vierovyznania ako ty. Alebo pochádza z inej krajiny a má inú farbu pleti.   Byť pohostinný, teda štedro prijať človeka neznamená, že s ním musím súhlasiť. Alebo sa naňho „prerobiť“. Neznamená to, že si musím dať spraviť dredy aj ja, alebo sa dať potetovať. Byť pohostinný neznamená, že musím začať vyznávať vieru niekoho iného. Alebo že si musím začať myslieť to, čo si myslí on. Alebo sa tak tváriť.   Znamená to pripustiť, že ten niekto má hodnotu ako človek. Takú istú hodnotu ako ja. Aj keď je iný ako ja. Znamená to pripustiť, že aj niekto iný môže byť dobrý. Aj keď sa názorovo nezhodneme. Znamená to pripustiť, že aj niekto iný môže mať pravdu. Že možno môj názor je síce dobrý, ale nejaký iný môže byť lepší. Alebo rovnako dobrý a správny ako môj. Že ja patent na pravdu nemám, aj keď si to mnohokrát myslím. Znamená to pustiť vypustiť toho človeka zo škatuľky, do ktorej som ho zaradila. Dať mu slobodu, ktorú chcem, aby dal aj on mne.   Pohostinnosť neznamená, že rozdiely medzi nami zmiznú. Znamená to, že tieto rozdiely uvidíme v inom svetle. Že budeme schopní počúvať toho druhého a viesť s ním dialóg. Že budeme schopní povedať- nie, nesúhlasím s tebou, myslím si niečo iné, ale napriek tomu, mám ťa rád, si pre mňa hodnotným a zaujímam sa o teba.   Boh sám nás prijíma ako prvý. Je k nám štedrý a pohostinný, ako k vlastným deťom. A nám dáva mnoho príležitostí byť pohostinnými voči druhým. Stačí, keď začneme vo vlastnej rodine. Tvoja manželka má právo mať iný názor ako ty. Tvoj manžel má právo vidieť veci ináč. Nie lepšie, horšie, správnejšie. Ináč. Aj tvoje deti majú právo byť iné ako ty. A pokračovať môžeme hoci aj pri politických debatách s kolegami. Skúsme sa nabudúce na toho druhého pozrieť inak- skúsme byť k nemu pohostinný a štedro ho prijať takého, aký je. Bez toho, že by som ho chceli zmeniť na svoj obraz.

...

Zacláňajúce brvno

Zuzana Kolníková ,  17.12. 2018

Vo svojej práci sa často stretávam s ľudským utrpením. Priatelia a známi sa ma často pýtajú, ako sa to dá zvládať, alebo sa s tým vyrovnať. Čo však intenzívnejšie vnímam v poslednej dobe je fakt, že často sa za utrpením človeka skrýva iný človek, ktorý je jeho pôvodcom. Rôzne formy násilia a až brutality, samozrejme, nie sú výsostnou záležitosťou nemocničného sveta, ale sveta ako takého.   Nedávno som sa zúčastnila odborného kongresu, kde vrámci programu dostal priestor aj blok prednášok lekárov, ktorí pracujú v mimoriadnych podmienkach. Konkrétne išlo o troch lekárov „bez hraníc“, teda členov tejto humanitárnej organizácie, ktorá sa zaoberá poskytovaním pomoci tam, kde je to potrebné. Často sú to rôzne rozvojové krajiny, chudobné krajiny a- aj v dnešnom „modernom“ svete- krajiny, ktoré sú zmietané vojnou. Táto sekcia sa konala takmer na úplnom závere podujatia, podvečer, po vyčerpávajúcom dni plnom odborného programu. Nezostalo nás tam veľmi veľa, ale myslím, že to tak aj bolo dobre. Nebol tam asi nikto, kto by neodchádzal určitým spôsobom zasiahnutý tým, čo videl. Cieľom troch prezentácií nebolo ukazovať nám nejaké nové techniky, vychytávky, tipy a triky, čo použiť, keď chýbajú (v našom svete) základné pomôcky, alebo aké rôzne tropické choroby existujú. Cieľom bolo vyrozprávať nám príbehy. Príbehy o tom, aké neuveriteľné množstvo utrpenia a násilia ľudia zažívajú. Príbehy ľudí, ktorí dennodenne čelia náletom, bombardovaniu, zabíjaniu, hladu, strachu o holý život. Príbeh o kompletne- od podlahy- vybudovanej nemocnici, vybavenej, vrámci možností modernej, peknej, ktorú iba krátky čas po otvorení zrovnal zo zemou nálet bojových stíhačiek. Áno, príbeh o zbombardovanej nemocnici. Absurdné? Absolútne. Videli sme fotografie detí, ktoré boli ťažko zranené pri útokoch. Fotografie ruín, ktoré boli ešte nedávno čiesi domovy. Fotografie detí bez rodičov a rodičov bez detí. Fotografie krajín, ktoré ešte niekoľko rokov dozadu mali fungujúcu infraštruktúru, školstvo, najmodernejšie zdravotnícke centrá. A teraz to sú miesta vyzerajúce ako z apokalyptického filmu. S tým rozdielom, že to nie je film.   Lekári rozprávali o tom, ako moderné nášľapné míny nemajú človeka zabiť. Majú ho zmrzačiť, majú spôsobiť, aby trpel. Je to zvrátené, veľmi som váhala, či to spomínať, ale myslím si, že ak budeme pred zlom zatvárať oči, neprestane existovať a ani pred ním nebudeme uchránení.   Ako veľmi ostro s týmto všetkým kontrastovali tie nevypovedané príbehy v pozadí. Všetci títo ľudia nám o tom mohli hovoriť práve preto, že tam boli, že to zažili, a že sa v tom absolútnom šialenstve snažili pomôcť. Na jednej strane človek brutálny, ktorý zabíja, na druhej strane človek, ktorý ide dobrovoľne ohroziť a „ponúknuť“ svoj život, aby zachránil životy iných, cudzích ľudí...   Po prípady brutality však nemusíme chodiť do vojnovej zóny. Aj v našom „bezpečnom“ a „mierovom“ svete sa dejú strašné veci. Útok v Štrasburgu, na Vianočných trhoch. Napadnuté, dosekané, nevinné obete lúpeží, prepadov. Nedávno som sa viezla v preplnenom autobuse, vo dverách stál pán „v nálade“. Keď na jednej zo zastávok chcela iná pani vystúpiť, nechcel jej nijako uhnúť z cesty a ešte ju aj označil niekoľkými vulgarizmami. Keď sa to zopakovalo na inej zastávke, iný cestujúci pána jednoducho zdrapol, snažil sa ho vytlačiť z autobusu von, a keď to nešlo, tak ho proste vykopol. Chlapík ostal stáť vonku potácajúc sa a neveriacky zízať na odchádzajúci autobus, a my v autobuse zasa neveriacky pozerať na pána, ktorý robil „poriadok“. Nikto nepovedal ani slovo. Zlo za zlo, násilie za násilie. Neviem, či je toto dobrá cesta a kam nás privedie…   Možno však všetko začína len tak pomaly, nenápadne. Koľkokrát som dnes pri pohľade na iného človeka ho v tichosti svojho srdca a mysle ohodnotila, posúdila a odsúdila. Bez toho, aby som o ňom čokoľvek vedela. Koľkokrát som dnes dala prednosť sebe pred iným človekom, ktorý túžil po pozornosti. Koľko dôchodkýň ma rozčúlilo v rade pri pokladni, pretože príliš pomaly vyberali z peňaženky drobné mince trasúcimi sa prstami. Koľko ľudí som odstrčila pri výbere toho najkrajšieho stromčeka? Koľko z nich som prepichla svojim nenávistným pohľadom, aby som tak v „duchu Sviatkov pokoja a mieru“ dožičila svojej rodine ten najlepší strom? Na koľkých pomalých šoférov som dnes ponadávala? S kým som nemala trpezlivosť, liezol mi na nervy a patrične som mu to dala pocítiť? Koľko nevhodných poznámok som si neodpustila? Koľko…   Možno treba začať od seba. Samozrejme, môže sa zdať nespravodlivé porovnávať jednu lakťom do brucha pri nákupoch a streľbu na námestí. Ale možno to od seba vlastne až tak vzdialené nie je. Začnime v malom, no začnime od seba. Nebude to jednoduché. Práve preto, že to bude chcieť zmenu na našom fronte. Lenže pokiaľ nevyberieme brvno zo svojho oka, nedokážeme sa dívať na našich bratov a sestry tým správnym pohľadom.

...

Čakáme bábätko...

Lenka Jurášková ,  03.11. 2018

Čakáme bábätko... To sú slová, ktoré čím ďalej, tým častejšie počúvam od svojich známych. Väčšina rodičov po tejto vete čaká na reakciu človeka, ktorému túto novinku oznámia. Ja sa vždy len usmejem a poviem, že mám obrovskú radosť. A v duchu poďakujem do neba. Hovorím si, že Pán Boh nás ma stále veľmi rád, kým sa ešte rodia deti. Mám vtedy chuť skákať alebo tancovať, no väčšinou sa ovládnem a tancovanie si nechám na doma /smile/. Možno sa toto bude niekomu zdať prehnané. Chápem. Ale odkedy som na medicíne, začala som toto tajomstvo- počatie a narodenie dieťaťa brať ako obrovský dar. A zároveň stáť v bázni pred Bohom- Stvoriteľom tohto všetkého. Niektorí ľudia to berú ako samozrejmosť. Vezmeme sa, zabezpečíme bývanie a môžeme mať deti. Veľakrát sa to podarí, no niekedy nie. V poslednom období pribúdajú páry, ktoré veľmi túžia po bábätku, no nedarí sa im otehotnieť. Sú schopní pre to obetovať takmer čokoľvek, len aby sa to podarilo. Podstupujú opakované návštevy, vyšetrenia, konzultácie u gynekológov, urológov, genetikov, psychológov,.... Mnohokrát i bolestivé zákroky, diagnostické operácie s vidinou toho, že to určite pomôže. Niekedy áno, niekedy nie. Nehovoriac o množstve peňazí, ktoré do toho vrazia. Aj keď to by som brala ako najmenšiu obetu pri tom všetkom. Keďže pracujem na pediatrii, túto tému riešime s rodičmi často. Pokiaľ sa to týka cudzích párov, viem to brať s odstupom. No v poslednej dobe sa táto problematika začala týkať viacerých mojich známych. Vtedy bombardujem nebo modlitbami, dávam to na srdce Bohu, ktorý na tým celým šéfuje. Veľakrát som sa vzpierala pri modlitbe, prečo tí a tí nemôžu mať deti, kládla som Bohu kopec otázok. No po krátkom čase som zistila, že bude lepšie „sa ukľudniť“ a odovzdať to všetko v dôvere Bohu. On vie najlepšie, čo s tým... Môže sa zdať, že neveriaci v tomto smere nemajú zviazané ruky. Oni zväčša neriešia, či umelé oplodnenie áno alebo nie. A tak, čím ďalej, tým viac pribúda detí „zo skúmavky“. Počas praxe na oddelení patologických novorodencov, ešte na vysokej škole, sme so spolužiakmi vyšetrovali dvojičky z umelého oplodnenia. Jeden mal Downov syndróm, druhý hydrocefalus. Narodili sa o niekoľko týždňov skôr ako bol predpokladaný termín pôrodu. Obaja boli krásni, takí malí veľkí bojovníci. Keď sme ich dovyšetrovali, lekárka nám oznámila, že rodičia sa ich práve vzdali a dávajú ich na adopciu. Riadny šok.... Zavládlo hrobové ticho... Je mi v tej chvíli ťažko... V duchu sa za nich modlím... Nemala som vtedy slov. Na jednej strane neplodné páry túžiace po dieťati, umelé oplodnenie ako „riešenie“. A na druhej strane, keď sa to celé skomplikuje, ako pri dvojičkách, rodičia sú ochotní vzdať sa tých detí, po ktorých tak veľmi túžili... Povedané natvrdo: Ak nedostanem prvotriedny tovar, tak radšej nechcem nič! Neviem to úplne pochopiť a ani nechcem odcudzovať tých ľudí, len sa zamýšľam nad slobodou... Pred pár dňami sme sa na návšteve rozprávali s jednou maminou o jej kamarátka, ktorá uvažuje nad potratom. Pri ultrazvukovom vyšetrení sa totiž dozvedeli, že bábätko má rázštep pery. Bolo to v období, kedy by ešte stihla ísť oficiálne na umelé prerušenie tehotenstva. Inak neviem, kto schválil toto oficiálne pomenovanie... Pretože to reálne vôbec nie je prerušenie, ale ukončenie... Nedalo mi pri tejto debate nahlas nepovedať svoj názor. To myslia vážne, že by šli na potrat kvôli estetickej záležitosti, ktorá sa dá v dnešnej dobe pekne riešiť už v novorodeneckom veku Potom som si niečo uvedomila a pokračovala som. Mamka tej mladej maminy, s ktorou sme sa o tom rozprávali, nemá od narodenia takmer celú hornú končatinu. Napriek tomu som u nej nikdy nevnímala, že by mala nejaký deficit. Vydala sa, má 3 deti, ktoré sú zdravé, šikovné. Dokonca zvládala všetky domáce práce, normálne zamestnanie. A vždy okolo seba rozdávala radosť. Všade, kam vkročila, priniesla úžasnú atmosféru. Poznám niekoľko rodín, ktoré boli veľmi obohatené narodením a vôbec prítomnosťou dieťaťa s hendikepom. Keď sme boli na sestriných promóciách, na filozofickej fakulte, promovali tam študenti, ktorí končili odbor tlmočníctvo a prekladateľstvo rôznych cudzích jazykov. Študenti si po jednom prichádzali pre diplom. Taká klasika... Len dovtedy, kým z radu vykročil študent s bielou paličkou v sprievode iného spolužiaka. Tento slepý študent skončil ťažký odbor so zdravými spolužiakmi. Pamätám si, ako sme sa vtedy všetci v aule postavili a zaznel dlhotrvajúci, burácajúci potlesk. Viacerí ľudia aj plakali. Povedala som si, klobúk dole.... Odkedy som na pediatrii, viackrát som sa stretla u zdravých detí s rôznymi otravami, buď liekmi alebo alkoholom, či závislosťami. Vtedy si uvedomím, že rodič má síce zdravé dieťa, no neviem, či s ním nemá viac starostí ako s hendikepovaným dieťaťom. Nechcem nikoho posudzovať, len mám dojem, že čím sme pokrokovejší, tým viac si sami diktujeme podmienky a nenechávame priestor Bohu, vďaka ktorému tu všetci, zatiaľ, sme...

...

Vnútorná sloboda

Lucia Hidvéghyová ,  09.08. 2018

Spomínam si na deň, keď som raz s dvadsiatimi kamarátmi putovala po Negevskej púšti. S ťa-vami sme sa vybrali do odľahlej oblasti a tam sme nocovali. Terén bol mierne zvlnený a veľmi kamenistý. Slnko pálilo, dívala som sa pod nohy a chránila si oči. Fúkal horúci vietor, okrem jeho zvuku a hrkotu skál pod nohami som nič iné nepočula. Dohodli sme sa, že budeme cestou mlčať, a že každý z nás si do cieľa prinesie jeden kamienok. Keď sme potom po západe slnka slávili sv. omšu, počas obetovania sme ich po jednom kládli k oltáru a delili sa o to, čím nás skúsenosť v púšti oslovila a obohatila. Nezabudnem, ako jeden z nás povedal, že ten kameň je z rovnakej hmoty, ako hviezdy nad nami, a že naše túžby a sny nemusia ostať len „vo hviezdach“, ale možno ich máme na dosah, rovno pod nohami. Veru, pod nohami, aj všade naokolo bolo nepreberné množstvo kameňov. Niektoré boli skutočne zaujímavé a krásne. Prvý taký som zodvihla a niesla v dlani. Po čase som ale zbadala oveľa krajší, nápadne sfarbený, tak som si ho zobrala tiež. Postupne som ich mala toľko, že ďalší výnimočný sa mi už do rúk nezmestil. Ak som ho chcela, musela som menej pekné kamene vrátiť na zem. Spočiatku som bola spokojná, ale netrvalo to dlho. V šume vetra som počúvala, čo sa deje v mojom vnútri, a čo mi chce tá skúsenosť povedať: „Krásnych kameňov pribúda, ale nemôžeš ich mať všetky. Chceš ďalej hľadať a brať si zakaždým ten najkrajší? Aký to má zmysel? Kedy budeš mať dosť?“ Rýchlo som pochopila, že nejde len o kamene, a že mám v zásade dve možnosti: Buď budem cestou stále zbierať nejaké nové, pričom tie staršie vymením za krajšie, alebo sa rozhodnem pre jeden (kvôli večeru), a tie ostatné nechám v púšti. Tie ďalšie, ešte krajšie a zaujímavejšie, budem len obdivovať, ale nebudem si ich brať. Nechám ich ležať na mieste, aj keď sa mi páčia a nikdy viac ich neuvidím. S každou takou skúsenosťou bude „môj“ kameň vzácnejší, lebo jemu dám prednosť pred ostatnými. Nie preto, že je najkrajší, alebo najzaujímavejší, ale preto, že som sa preň rozhodla a chcem mu ostať istým spôsobom verná. Ako sme putovali ďalej, už som nepátrala a neporovnávala. Tešila som sa zo všetkých krásnych kameňov rovnako, ale na jednom som postupne poznala každú jeho hranu a hladkú plochu, presne som vedela, kde má jamku a drsnejšie žilky, akú má farbu, váhu a ako zmenil teplotu. On jediný so mnou putoval po púšti. Len na ňom bol pot mojich dlaní, iba on bol tichým svedkom môjho uvažovania. Práve v ňom som mohla večer položiť k oltáru kúsok seba... a aj ho nechať tam. Ráno som odchádzala s prázdnymi rukami, ale plná radosti, akoby mi patrila celá púšť.

...

PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Medzináboženský dialóg - diskusia (video záznam)

Felix Mária OFM

Dňa 24. októbra 2018 sme v našom františkánskom kláštore v Bratislave pripravili verejnú diskusiu troch duchovných abrahámovských náboženstiev.
Diskusie sa zúčastnili: RABÍN - p. Misha Kapustin * IMÁM - p. Mohamad S. Hasna * KŇAZ - br. Felix Mária OFM
Diskusia sa uskutočnila pri príležitosti pripomienky historického stretnutia v Assisi (r. 1986). Hlavná téma ... POKOJ ...
Medzináboženský dialóg sa týka aj našej krajiny. Na Slovensku sa môžeme stretať s ľudmi rôznych náboženstiev. Žijeme vedľa seba a je potrebné, aby sme vedeli nájsť to množstvo hodnôt, ktoré nás spájajú. Rovnako však potrebujeme vedieť čo je našou identitou, aby sme vedeli ponúknuť do dialógu naše bohatstvo. Záznam z diskusie si môžete pozrieť na https://www.youtube.com/watch?v=X3nMs7SCGGA&feature=youtu.be

Tu uvádzame aj dokumenty spomenuté s diskusii:
 
NOSTRA AETATE - Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám (výber) - zo dňa 28. októbra 1965
Islamské náboženstvo
3. Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.
Židovské náboženstvo
4. Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom. Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť starú zmluvu, a že sa živí z koreňov ušľachtilej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi –, ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu. Ale podľa apoštola Pavla Źidia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať. Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9). Keďže teda kresťania a Židia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom. Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom. Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje poľutovanie nad nenávisťou voči Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli. Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasovať Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti.
Zdroj: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/nostra-aetate
***
APEL ZA MIER 2018 - Bologna, 16. október 2018
My, ženy a muži rôznych náboženstiev, na pozvanie Komunity Sant'Egidio a Boloňskej arcidiecézy, sme sa zhromaždili ako pútnici v tomto krásnom a pohostinnom meste. Ženie nás povedomie a zodpovednosť, že mier nie je nikdy získaný nastálo, vždy musí byť obnovovaný, spoločne, čistením sŕdc a myslí, pomocou ľuďom, aby sa pozreli jeden druhému do očí a zanechali väzenie strachu. V priebehu rokov globalizácie sme postrádali duchovné zjednotenie a sen o svete v mieri bol popieraný mnohými nerovnosťami, hrozným hlukom nových vojen, výrobou toľkých nových zbraní, budovaním stien, ktoré treba navždy prekonať. S vojnou však všetci strácajú, dokonca aj tí, u ktorých sa pôvodne zdalo, že vyhrali. V týchto rokoch Duch Assisi pomohol ľuďom stretnúť sa jeden s druhým a ukázalo sa, že vojna v mene náboženstva je vždy vojnou proti náboženstvu. Vojna je vždy "zbytočnou porážkou", je to proti ľudskosti samotnej. Z tohto dôvodu túžime s našou modlitbou a solidaritou s tými, ktorí trpia v mnohých častiach sveta, prispieť k budovaniu "mostov mieru". Naša doba je dobou veľkých príležitostí, ale aj mnohých zničených mostov a postavených nových stien. Žijeme v časoch straty pamäti, ale tiež odpadu, znečistenia ovzdušia, vody, pôdy; tento odpad ukladá neznesiteľné bremená a účty na budúce generácie. Počuli sme smutné spomienky z krajín vo vojne a svedectvách z krajín, kde sa opäť zrodili hranice, steny a konflikty. Veľké očakávania pokoja sú medzi pokornými a chudobnými tohto sveta, medzi zranenými životom. Nemôžeme podľahnúť pesimizmu alebo horšiemu- ľahostajnosti. Je potrebné zmeniť srdcia a otvoriť myseľ mieru. Zaväzujeme sa, že sa budeme snažiť odstrániť to, čo je často príčinou mnohých konfliktov: chuť k moci a peniazom, obchodovanie so zbraňami, fanatizmus, rozhorčený nacionalizmus, individualizmus, úspech skupiny ako absolútne kritérium a vytvorenie obetných baránkov. Zaväzujeme sa tiež vytvoriť a chrániť ľudské vzťahy, aby sme prekonali osamelosť, pretože sa stáva hlavnou črtou našich spoločností. Osamelí mladí ľudia, ktorí nemajú inú príležitosť ako migráciu, opustení starí ľudia, odsúdení umrieť sami, ignorované krajiny, zabudnuté vojny: všetko toto nás ženie k silnejšiemu spoločnému záväzku. Rovnako ako národy aj náboženstvá čelia niekoľkým možnostiam: buď pracujú pre duchovné zjednotenie, smerom k spoločnému osudu pre celé ľudstvo; alebo nasledujú časy a dovoľujú, aby sa nechali využiť na posilnenie odporu voči globalizácii, zvrchovaniu hraníc, rozdielov, identít, konfliktov; alebo zostanú za svojimi plotmi tvárou v tvár ekonomickej a bezduchej globalizácii. Neprítomnosť dialógu, kultúra pohŕdania a budovanie stien oslabujú náboženstvá a svet. Steny nezvyšujú bezpečnosť ľudí, skôr ohrozujú prežitie celých komunít. Popierajú samotné srdce náboženstiev, pretože dialóg je základnou súčasťou ľudských a duchovných skúseností náboženstiev. Náboženstvá sú väzby, spoločenstvá, zdieľanie. Znamenajú mosty a znovu vytvárajú ľudskú rodinu. Ak stratíme zmysel spoločného osudu, je to porážka pre ľudstvo a pre všetkých veriacich. So svojou tisícročnou múdrosťou, posilnené modlitbou a kontaktom s ľudským utrpením, sú náboženstvá živými dielňami jednoty a ľudstva a robia každého muža a každú ženu tvorcom mieru. Dnes musíme zmeniť naše srdcia k budovaniu budúcnosti mieru. Toto je východiskový bod! Nie sme sami, keď čelíme tejto obrovskej úlohe. Modlitba je koreňom mieru, pomáha nám, aby sme nepodľahli súčasnosti. Áno, slabá sila modlitby je najsilnejšou energiou na dosiahnutie mieru aj v situáciách, kedy sa to zdá byť nemožné. Preto to znova hovoríme: vo vojne nie je žiadna budúcnosť. Nech Boh odzbrojuje všetky srdcia a pomôže všetkým sa stať mostami pokoja. Nech nám Boh pomáha obnoviť našu spoločnú ľudskú rodinu a milovať "našu matku zem". Lebo meno Boha je mier.
Zdroj: https://preghieraperlapace.santegidio.org/pageID/30660/langID/en/BOLOGNA-2018--PONTI-DI-PACE.html Pracovný preklad: I.Š., Komunita Sant Egídio Slovensko
 
Bologna hostila medzináboženské stretnutie za pokoj v duchu Assisi (14.-16.10.2018) Medzinárodné stretnutie v duchu tradície budovania priateľstva medzi kresťanmi i inými náboženstvami začatej pred 32 rokmi v Assisi sv. Jánom Pavlom II. sa konalo v Bologni. Podujatie organizované Komunitou sv. Egídia a Bolonskou arcidiecézou pod názvom „Mosty pokoja“ hostilo osobnosti svetových náboženstiev a listom ho pozdravil aj pp. František. Kongresový palác na výstavisku v Bologni zaplnilo viac ako 3000 účastníkov z celej Európy. Prihovorili sa im zakladateľ Komunity svätého Egídia Andrea Riccardi, veľký imám univerzity Al Azhar v Káhire Ahmad Al Tayyeb, sýrsko-pravoslávny patriarcha Ignatius Aphrem II., hlavný rabín Francúzska Haim Korsia, prezident Európskeho parlamentu Antonio Tajani a bývalý prezident Európskej komisie Romano Prodi. Svätý Otec František v zaslanom písomnom posolstve všetkých prítomných povzbudil, aby pomohli mladým rásť v škole pokoja a tak sa stali budovateľmi a vychovávateľmi pokoja. Výzva z Assisi budovať mosty medzi národmi a náboženstvami nestráca ani dnes na svojej aktuálnosti. Pápež František v liste vysvetľuje: „V globalizovanom svete, kde sa žiaľ zdá, že je stále ľahšie prehlbovať rozdiely a zahrabávať sa do vlastných záujmov, sme povolaní spoločne sa usilovať o vytváranie spojenia medzi ľuďmi a národmi. Je naliehavo potrebné spoločne spracovať pamäte vzájomného spoločenstva, ktoré uzdravia historické zranenia, naliehavo sa žiada utkať osnovy mierového spolužitia do budúcnosti. Nesmieme rezignovať pred démonom vojny, šialenstvom terorizmu, klamnou silou zbraní, ktoré požierajú život. Nemôžeme dovoliť, aby ľudí ovládla ľahostajnosť, urobiac z nich spolupracovníkov zla, toho strašného zla, ktorým je vojna, na ktorej ukrutnosť doplácajú hlavne tí najchudobnejší a najslabší. Nesmieme sa zriecť našej zodpovednosti veriacich, od ktorých sa v súčasnej globálnej dedine ešte väčšmi žiada mať na srdci dobro všetkých a neuspokojiť sa s osobnou nerušenosťou. Ak náboženstvá nenasledujú cesty pokoja, popierajú seba samé. Nemôžu inak ako budovať mosty, v mene Toho, ktorý neúnavne spája nebo a zem. Naše rozdiely nás teda nemajú stavať jedných proti druhým. Ak človek skutočne verí, srdce ho nabáda vytvárať vždy a všade cesty spoločenstva.“ Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/svet/news/2018-10/bologna-stretnutie-pokoj.html

 
Spoločné vyhlásenie rakúskych moslimských duchovných: http://www.islamonline.sk/2017/06/300-muslimskych-duchovnych-podpisalo-vo-viedni-spolocne-vyhlasenie-proti-radikalizmu/?fbclid=IwAR2VEP3pe1S9bujdVtjwDt0MTfAbGr-7MAXPkH4DhvXTj-9bsileBjTJqaM
A zopár myšlienok na úvahu:
Herbert Schneider, nemecký františkán a bývalý generálny minister, vo svojej knihe "Žiť v láske" vyjadruje názor, že práve v tomto žití (v žití v láske) za zjavuje pravá podoba človeka. Podoba, ktorú mu dal Boh na počiatku pri stvorení. Je to podoba, ktorá je nezničená hriechom. Hriech ju narúša a chce ju zničiť. Lenže láska je vo svojej podstate dialogická. Boh sa zjavuje a dáva sa poznať. Vedie dialóg lásky. Tento dialóg jestvuje medzi Bohom a človekom a ľuďmi navzájom. Láska je počiatkom každého spoločenstva a teda i pokoja. Láska je dar, ktorý v nás vyvoláva potrebu pokračovať v rozdávaní.
 
Trapistický mních a veľký podporovateľ medzináboženského dialógu Thomas Merton povedal o pokoji: „Nežijeme v pokoji s druhými, pretože neprežívame pokoj ani vo vzťahu k sebe samým. A pokoj k sebe neprežívame preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.“ Otvorme sa dialógu s Bohom v modlitbe. Otvorme naše srdcia a buďme pozorný na Boží hlas. Nie sme dostatočne bohatí, aby sme si mohli myslieť, že lásku nepotrebujeme. Naopak. Potrebujeme ju veľmi. Celý tento svet potrebuje tento dar.