Je tomu pätnásť rokov, čo vznikol projekt Katarínka. Jeden z plodov slobody, o ktorú sa zaslúžila „nežná revolúcia“.

           Nechcem sa rozpisovať o tom, čo Katarínka, resp. kto Katarínkovci sú, čím sa zaoberajú, ako sa možno ku ním dostať apod. To sa možno dočítať na ich stránke. Ja sa chcem pozastaviť pri tom, ako jeden človek môže dať do pohybu dobré veci, keď...

Pamätám si, ako na začiatku, prišiel do bratislavského kláštora „otec zakladateľ“, ktorý neskôr prijal katarínkovské rehoľné meno Benignus. Chcel rozbehnúť prázdninový tábor, ktorý by umožnil mladým ľuďom zmysluplne, zábavne a navyše v duchu svätého Františka tráviť voľný letný čas v lone prírody. Vhodným objektom na ten účel sa mu zdal byť bývalý františkánsky kláštor sv. Kataríny, chátrajúca ruina, ktorú by účastníci mohli uchrániť pred totálnym rozpadom. Spojiť užitočné s príjemným... Od nás františkánov chcel duchovnú asistenciu a inšpiráciu pre katarínkovskú regulu.

          Slovo dalo slovo a projekt začal. Začal a úspešne funguje pätnásť rokov. Za ten čas sa na Katarínke vystriedalo množstvo (v tomto roku dosiahol počet 1000) mladých ľudí zo všetkých kútov Slovenska; ba boli prítomní i cudzinci. Zoznámili sa tu viaceré budúce manželské páry. Prvý z nich – otca zakladateľa a Amálku – som sobášil ja. Ja som bol tiež ten, kto na tomto historickom mieste - po tom, čo cisár Jozef II. roku 1786 kláštor zrušil - slúžil pre spoločenstvo  Katarínkovcov prvú svätú omšu. Bolo to v roku 1995. Ovocím projektu Katarínka – ak spomeniem len niektoré veci - sú nielen manželstvá a priateľstvá, ale tiež rôzne akcie, ako napr. plesy, Katarínkovské hody v bratislavskom kostole a kláštore, stretká a v poslednej dobe adventné a pôstne duchovné obnovy.

          No a teraz späť k hlavnej myšlienke. Na začiatku bol jeden človek! Človek, ktorý začul v sebe hlas prichádzajúci z hlbín ducha. Počul ho a poslúchol. Neprešiel okolo neho nevšímavo, neumlčal jeho volanie. Otvoril sa mu. Nápad, ktorý sa začal ozývať, sa mu mohol zdať zbytočný, uletený, nesplniteľný - ako to v takých prípadoch býva. Zdôveril sa s ním tým, o ktorých si myslel, že sa môžu spolu s ním podujať na jeho realizácii. A vyšlo to...

          Tomuto sa hovorí: byť verný okamihu milosti. Duch Svätý šepká, ponúka svoj dar a čaká na ľudskú odpoveď, aby mohlo vzniknúť nejaké dobré dielo. Takto sa rodia povolania, či už kňazské, rehoľné alebo manželské. Takto sa rodia diela spravodlivosti, lásky a pokoja, ktoré tento svet pozdvihujú k Bohu a dávajú človeku okúsiť čosi z dobroty Božieho kráľovstva už tu na zemi. Takto sa zrodili v milostivom čase po „nežnej revolúcii“ napríklad Cirkevné školy, takto uzreli svetlo sveta mnohé podujatia, ktoré vniesli do spoločnosti evanjeliový kvas a obohatili jednofarebný svet dovtedy všetko farbiacej marxistickej ideológie.

          Bez ľudskej odpovede však Boh nemôže konať. A preto, že človek mnohokrát prejde okolo Božej výzvy nevšímavo, preto sa nezrealizuje mnoho dobrých diel. Katarínka môže byť inšpiráciou. Duch Svätý ponúka nespočetné množstvo nápadov; toľko, koľko je ľudí. Je však nevyhnutné, aby našiel ľudí, ktorí začujú jeho hlas a ponúknu mu svoju spoluprácu.

Viem, akú negatívnu úlohu v takýchto prípadoch zohráva nerozhodnosť. Pokušiteľ našepkáva človeku, že bude vysmiaty. Navráva mu, že nemá dostatok síl a prostriedkov na zrealizovanie vnuknutej myšlienky. U veriaceho ešte prichádza pochybnosť, či je to myšlienka a nápad pochádzajúci od Boha...

Proti tejto nerozhodnosti a strachu je potrebné postaviť odvahu riskovať. Lebo platí staré príslovie „Risk je zisk“. Minulý režim odnaučil ľudí riskovať. A toto dedičstvo je stále v nás takým alebo onakým spôsobom prítomné. Musíme sa preto učiť odvahe riskovať. Evanjeliový príbeh o talentoch nás k takému konaniu povzbudzuje. Boh má rád tých, ktorí riskujú a idú s jeho talentami žať úspech a premieňať ich na zisk tam, kde on sám nerozsieval semeno života... Odvaha riskovať je prejavom živej viery. Viery, že Boh nevnuká myšlienky, ktoré by potom človek v sile jeho milosti nepomohol zrealizovať.