Pred koncom liturgického roka sme čítali texty hovoriace o konci sveta, resp. o tom, čo tomuto koncu bude predchádzať – rôzne katastrofy, živelné pohromy, vojny apod. Lenže rovnako vo svete mimo liturgického priestoru sa v poslednej dobe hovorí o konci sveta. A to o veľmi blízkom. Má byť v roku 2012. S akou intenzitou sa o konci sveta hovorí svedčí i fakt, že ak zadáme do vyhľadávača Google slovné spojenie „rok 2012“, tak nám nabehne 125 miliónov odkazov. A ak k nemu pridáme slovo „katastrofa“, tak len v anglickej verzii sa objaví zhruba 1 miliarda 400 miliónov odkazov. Istý časopis položil svojim čitateľom otázku: Myslite si, že v roku 2012 bude koniec sveta? Začína sa teda znova hovoriť o blízkom konci sveta.

Veď rok 2012 je za tri roky. Dokonca je stanovený presný deň konca: 21. december. O čo sa toto presné určenie roka a dňa opiera, je kalendár Mayov. Isteže nie všetci tejto predpovedi veria. Ale zasa nie je málo ani tých, ktorí „proroctvu“ starých indiánov veria.  Aká je príprava týchto ľudí na blížiaci sa koniec? Schematicky (iste nie úplne) by som tých, čo sa pripravujú zaradil do troch skupín. Jedni si chcú zostávajúce roky čím najlepšie užiť. Druhí, ktorí si koniec sveta, vysvetľujú ako koniec našej vedecko-technickej civilizácie, sa pripravujú na prežitie v nových podmienkach, ktoré sa môžu podobať dobe, keď pracovným nástrojom bola sekera a loveckým či bojovým náčiním luk. Napokon tretia skupina si myslí, že ľudstvo vstúpi do novej, vyššej fázy existencie, do nového vývojového stupňa. Podľa nich skončí vek Rýb (kresťanský vek) a začne vek Vodnára (nový vek – new age). 

Predpovedí o zaručenom konci sveta už bolo viacero. Sme však svedkami ich nesplnenia. Keby sa ľudia viac pýtali, čo o konci sveta hovorí Ježiš Kristus, boli by ušetrení od mnohých fantasmagorií. Ježiš povedal, že „o tom dni“ – teda o konci sveta – „nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“. To znamená: kto by sa chcel odvolávať na nejakého anjela, ktorý mu vo videní hovoril alebo v extatickom vytržení viedol ruku a on ani nevediac ako písal posolstvo z neba o konci sveta, tak je len obyčajný blúznivec. Podobným blúznivcom je ten, kto sa pri určovaní presného dátumu konca sveta odvoláva na Písmo alebo na samého Krista Ježiša. Lebo nie je predmetom Zjavenia táto udalosť. Poznanie tohto dňa si ponechal pre seba iba Otec. Ľuďom bude neznáme až do dňa, keď sa uskutoční. 

Čo mňa však najviac zaráža, keď čítam alebo počujem o týchto veciach je fakt, ako dnešný odkresťančený človek vôbec neberie do úvahy kresťanský spôsob prípravy na koniec sveta. Odkresťančený človek vôbec nemyslí na stretnutie so spravodlivým Sudcom, ktorému bude skladať účty zo svojho života. Vôbec mu nepreblesne hlavou hrôzu naháňajúca myšlienka, že ten deň - ktorý má tiež meno Dies ires (Deň hnevu) - môže byť dňom jeho večného zavrhnutia. Dnešný od Krista odvrátený človek si naivne myslí, že vyšší stupeň bytia je dielom evolúcie, a že krv nevinného Baránka pri tomto procese premeny ľudskej existencie vôbec nie je dôležitá. Odkresťančený človek nielenže nepozná kresťanský význam slova „milosť“, ale keby ho aj poznal, tak potrebu milosti v procese ľudskej spásy odmietne. On, podľa svojho uvažovania, sa totiž spasí sám alebo ho jednoducho spasí Príroda.        

Koniec sveta príde. Bude to vtedy, keď Kristus druhýkrát príde na túto zem, aby súdil živých i mŕtvych. Aby po zásluhe odmenil bez rozdielu všetkých, podľa ich skutkov. Kto nebude mať na čele znak jeho kríža a nebude mať ústa pomazané jeho krvou, ten do neba nevojde. Prorok píše: „V tom čase (Izrael) sa tvoj národ zachráni; každý, koho nájdu zapísaného v knihe“ (Dan 12, 1). Adventné obdobie, do ktorého práve vstupujeme, je tiež vyjadrením tejto kresťanskej viery a nádeje.