V tomto roku je dvadsať rokov po dvoch udalostiach, ktoré sa ma bezprostredne dotýkajú.

O niečo viac ako jeden mesiac skôr, než sa odohrala druhá udalosť, som zložil svoje prvé rehoľné sľuby. Bolo to 2. októbra 1989. Po takmer dvoch rokoch vstupnej formácie som odovzdal a zasvätil svoj život Bohu. Hoci šlo o „prvé“ sľuby na tri roky, vnímal som už toto svoje dočasné zasvätenie ako trvalé. Vedel som, že môj život totálne patrí Bohu a že môj sľub je neodvolateľný. 

Druhá udalosť sa odohrala 17. novembra toho istého roku. Ľudia v dovtedy nebývalom množstve vyšli do ulíc, aby povedali svoje „nie“ vládnucemu komunistickému režimu. Zvonenie kľúčov, ktoré sa spontánne ozývalo z námestí, bolo symbolom umieračika odprevádzajúceho jeden megalomanský a neľudský systém do hrobu. To, čo si namýšľalo, že vytrvá na večné časy, sa po štyridsiatich rokoch zrútilo ako domček z kariet. 

Čo zásadné by som povedal k oným dvadsiatim rokom po mojich sľuboch? V skratke asi takto: „Čo Boh sľúbil, to aj splnil.“ Boh mi dal nových bratov, nové sestry, i nových duchovných otcov a matky. Dal mi nový dom, a to nie jeden. Veď kamkoľvek idem, všade vo svete mám niekoho, kto ma prichýli pod svoju strechu. Ale dôležitejší je zmysluplný život a sloboda, po ktorých som pred vstupom do rehole túžil a oni sa stali skutočnosťou.  

Môj život, popri všetkej neistote, ktorá k ľudskému údelu prirodzene patrí, dostal jasný cieľ. Prestal som byť tulákom, ktorý nevie, kam ide. Prestal som byť tým, kto ukladá zarobené peniaze do deravého vrecka. Viera a nádej, v ktorých som – vďaka Bohu a životu v reholi – vzrástol, mi otvorili oči. Skrze poznanie Kristovej pravdy, spadli zo mňa mnohé okovy. Som vďačný za poznanie, ktoré som získal. Človek totiž mnohokrát, v dobrej viere, ale práve pre nedostatočné poznanie, vrhá na seba mnohoraké putá a spôsobuje si mnohé trápenia a zbytočné bolesti. Psychologicky i duchovne som sa v mnohých veciach stal zrelším, čo prospelo i môjmu zdraviu. 

Keď porovnám svoj vývoj s vývojom spoločnosti, ktorá je tiež dvadsať rokov po vykročení na cestu slobody, musím skonštatovať to, čo som už predtým tušil: Skutočná sloboda je možná iba v Kristovi a môže ju dosiahnuť jedine jednotlivec. Spoločnosť ako celok sa bude na ceste k nej vždy iba potácať ako opilec, raz s prepadmi do menšej, inokedy do väčšej jamy či kanála. Spoločnosť má jedinú šancu: možnosť žiť v slobode. A to je niečo, čo tu pred dvadsiatimi rokmi nebolo. Za vydobytie tejto možnosti si „nežná revolúcia“ a jej aktéri zaslúžia trvalú spomienku a vďačnosť.  

„Sľúbili sme si lásku,“ tak znel spev na námestiach. Mnohí si mysleli, že po tyranoch a chamtivcoch nastúpia čestní a spravodliví ľudia. Skutočnosť ich sklamala, a čo je horšie, vzala im všetky ilúzie o človeku, o poctivom politikovi, o spravodlivosti ako takej. Nezdieľam celkom tento názor. Ani vtedy, keď som s kľúčmi štrngal na námestí uprostred iných nadšencov, nerobil som to v nádeji, že prichádzajúci noví ľudia budú bez chyby a že vybudujú raj na zemi. Jednoducho som bol presvedčený, že je povinnosťou človeka postaviť sa neľudskému systému tvárou v tvár. A to hlavne v okamihu, keď sa spiaci obor na chvíľu zobudil z dlhého spánku.         

Mňa, dvadsať rokov po „nežnej revolúcii“, znepokojuje oveľa viac čosi iné: črtanie sa novej totality. Opäť má príťažlivú fazónu, ako tá komunistická. Občianska spoločnosť je tou prichádzajúcou krásavicou. Hovorí o sebe, že ponúka úctu ku všetkým inak zmýšľajúcim a konajúcim, že ponúka priestor, v ktorom nemá byť nikto diskriminovaný. Ja však nedôverujem jej milým slovám. Prečo? Lebo nemá miesto pre môjho Milého. Nechce ma vpustiť do ulíc svojich miest s Tým, ktorému patrí moja duša, s ktorým tvorím jedno telo.         

Nuž, dvadsať rokov po dvoch udalostiach je pre mňa dôvodom k radosti, ale tiež k novej ostražitosti a starosti. Tú „starosť“ by som však radšej nazval úlohou. Úlohou, ktorou ma poveril môj Pán: Niesť jeho evanjelium do tohto sveta.