Krása stvorenstva (Kázeň br.Cyrila počas Dní sv.Antona v Bratislave 2018)

José OFM
08.06.2018

O KONTEMPLÁCII KRÁSY STVORENSTVA

„Čo je pravda?“ (Jn 18,38), odpovedal Pilát Ježišovi, a v jeho odpovedi bol kus nevery a skepticizmu. Človek ju tvorí, alebo ju nachádza ako milosť a dar? Ak ju tvorí, tak sa k nej môže správať ako tvorca; môže ju meniť, upravovať, môže ju pošliapať a zahodiť; ale ak ju nachádza ako milosť a dar, tak potom ju môže len v pokore prijať a v zodpovednosti, voči Darcovi, spravovať a chrániť. Súčasný človek sa prikláňa skôr k prvej alternatíve, že pravdu tvorí a že sa k nej môže správať ako tvorca. A podobne ako s pravdou je to i s krásou a tak sa vynára otázka: čo je krása.

1. Objektivita krásy

Krása patrí k stvorenstvu; je rovnako objektívnou kategóriou ako pravda a dobro. Ak by sme ju odsunuli do polohy subjektívnych kategórií, s tvrdením, že každému sa čosi iné páči, dopustili by sme sa rovnakého omylu ako keby sme tvrdili, že pravda a dobro sú subjektívne, pretože každý čosi iné považuje za pravdivé či dobré.

Biblická tradícia svedčí o objektivite krásy stvorenstva rovnako ako o jeho pravdivosti a dobre. Starozákonná kniha Múdrosti karhá pohanov za modloslužbu slovami: „keď už (stvorenia, zvedení ich krásou) pokladali za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy ... lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ ...“ (Múd 13,3.5)

Stojí za úvahu zamyslieť sa aj nad tým, že krása je prvou kategóriou, ktorá upútava našu pozornosť a už v rannom detstve tvorí základ našej skúsenosti, na základe ktorej sa tvoria nielen naše pojmy o tom, čo nás obklopuje ale aj naše vzťahy k tomu, čo nás obklopuje.

Všetko, čo nás obklopuje, nás oslovuje najprv svojou krásou. Dieťa si všimne „pánbožkovu kravičku“, čiže lienku sedembodkovú, a nepýta sa načo to je a koľko to stojí; upúta jeho pozornosť jednoducho svojou krásou. Dokáže ju pozorovať a tešiť sa z nej, už len preto, že jednoducho je. Ak poviete dieťaťu: „Nakresli pekný domček“, nemá s tým problém a pustí sa do diela; dospelý však zostane v pomykove a potrebuje ďalšie „zadania“, ktorým dieťa ani nerozumie a ani ich nepotrebuje.

Chcem tým povedať toľko, že krása je kategória, ktorú nevnímame iba zmyslami alebo len zmysly nám nestačia. Preto Pán Ježiš v evanjeliu hovorí: „ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva“ (Mt 18,3); musíme sa stať maličkí. Len takto sa otvoríme k blahoslavenstvu čistých srdcom a uvidíme Boha (porov. Mt 5,8). Musíme si „kľaknúť k veci“ ako dieťa k „pánbožkovej kravičke“ a tak nachádzať Krásneho v kráse stvorenstva; inak budeme „hľadieť a nevidieť“ (Mk 4,12).

Pápež František v encyklike „Laudato si“, o starostlivosti o náš spoločný domov, o tom píše: „ ... keď sa (svätý František z Assisi) pozeral na slnko, mesiac či najmenšie zvieratá, jeho reakciou bol spev a do svojich chvál zahŕňal aj všetky ostatné stvorenia ... vďaka presvedčeniu, že všetky veci majú spoločný pôvod, cítil ešte väčšiu zbožnosť a nazýval stvorenia, i keď maličké, svojimi bratmi a sestrami. Týmto presvedčením nemožno pohŕdať ako iracionálnym romantizmom, pretože má vplyv na rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú naše správanie. Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení pre úžas a údiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov, ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom ...“ A tak sa rodí ekologická kríza, v rozmeroch ako ju poznáme v našej súčasnosti.

A naopak: „ ... ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho vyplynie striedmosť a starostlivosť...“ , v čom zasa môžeme vidieť cestu von zo súčasnej ekologickej krízy. Kontemplácia krásy stvorenstva nie je teda žiaden únik z reality v ktorom sa cítime na chvíľku dobre a potom sa zasa vraciame späť, ale priam podmienkou k riešeniu problému vzťahu k životnému prostrediu, ktoré nie je pre nás čímsi cudzím, ale čo patrí k nám a spolu s nami „kdesi“ alebo „kamsi“ smeruje.

Ako kresťania veríme, že všetka krása, ktorá nás obklopuje nemá cieľ sama v sebe ani sa nevyčerpáva v jestvujúcom stave, ale je v pohybe k naplneniu, ako o tom čítame v liste Efezanom: Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista ... keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia ... zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. (Ef 1, 3.9.10)

2. Krása svedčí o Krásnom

Ako každé dielo svedčí o svojom tvorcovi a prezrádza jeho vlastnosti, tak je to i so stvorenstvom, ktoré nás obklopuje; katechizmus katolíckej Cirkvi, cituje svätého Augustína: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba ... opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“

Boh je krásny; svätý František to vo svojich Chválach Boha opakuje dvakrát a učí nás vnímať zrkadlenie tejto krásy v stvorenstve. Tomáš z Celana, Františkov životopisec o tom píše: „ ...všetky diela Pánových rúk mu boli dôvodom k radosti a skrze krásu vecí nazeral na ich Pôvodcu. V krásnom spoznával najkrajšieho a všetko dobré sa k nemu prihováralo: „Ten, ktorý nás stvoril je najlepší.“ Po stopách, ktoré sú vpísané do všetkých vecí, kráčal za Milovaným a všetko sa v jeho srdci stávalo akoby schodiskom, po ktorom vystupoval pred jeho trón ... (aj) záhradníka upozorňoval, aby medze okolo záhrady neprekopával, aby tak byliny i kvetiny mohli voľne rásť a svojou prirodzenou krásou zvestovať veľkého, prekrásneho Otca všetkých vecí ... (2Cel 165)

Svätý František, verný biblickej tradícii, nám navrhuje aby sme prírodu chápali ako nádhernú knihu, v ktorej nám hovorí Boh a odovzdáva nám niečo zo svojej krásy a dobroty.

Tento Františkov, pozitívny až ústretový, bratský postoj k stvorenstvu, ktoré spolu s nami, ľuďmi, tvorí životné prostredie je hlboko kresťanský a je takým práve preto. Kresťania teda nemajú dôvod k opačným alebo protikladným postojom; a pokiaľ sa v kresťanskom prostredí takéto postoje objavili alebo objavujú, tak potom len preto, že boli, alebo sú, málo kresťanské či kresťanstvu úplne cudzie. Františkov postoj k stvorenstvu je vlastne evanjelizáciou; je misiou, odkazom svetu, ľuďom všetkých generácií, aj našej, bez ohľadu na konfesionálne rozdiely, a pre nás kresťanov, je výzvou.

3. Hierarchia krásy

Krása viditeľného stvorenstva vo svojej obdivuhodnej rozmanitosti je však len, povedal by som, najnižším stupňom zrkadlenia krásy Boha; vyšší stupeň vidím v duši človeka živej viery. Duša človeka živej viery je otvorená Bohu a tým je krásna. Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „Kto ma miluje bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14,23)

Najvynikajúcejším príkladom tejto krásy je Mária. Ona pri Zvestovaní otvorila svoj život Božím zámerom (Lk 1,38) a počala toho, o ktorom píše sv. Ján v evanjeliu: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1,3) a dodáva: „v ňom bol život“ (Jn 1,4).

Mária sa tak stala Matkou Stvoriteľa a (nového) života. Ako Eva v raji neposlušnosťou strhla (v sebe a so sebou) celé stvorenstvo do márnosti (Rim 8,20), tak Mária poslušnosťou (v sebe a so sebou) pozdvihla celé stvorenstvo ku kráse slávy; nie svojou (ľudskou) mocou či schopnosťou, ale milosťou, ktorej sa jej dostalo v materstve Stvoriteľa, a ktorú ona v radostnej poslušnosti (viery) prijala.

Východokresťanský spev Akatist, ju ospevuje pozoruhodnými slovami: „Raduj sa, lebo si v živote nosila Stvoriteľa Vesmíru ... Raduj sa, lebo skrze teba sa obnovuje všetko stvorenie! (Ikos 1)

Podobne západokresťanská liturgia pozná formulár svätej omše o preblahoslavenej Panne Márii, Kráľovnej Vesmíru. Je povýšená nad chóry anjelov, ktorí sú v hierarchii stvorení, v zmysle starovekých predstáv, na najvyššom stupni; chváli ju ranná hviezda a jej krásu obdivujú slnko i mesiac.

Svätý František ju vo svojej antifóne v Ofíciu o utrpení Pána nazýva „dcérou a služobnicou“ najvyššieho ... Kráľa, nebeského Otca“ . V Márii obidvoje patrí k sebe; v nej je krása vyvolenia i oddanosti; dôstojnosti i pokory. Jej služba nie je čímsi otrockým, ale čímsi vznešeným a krásnym. Ona je služobnicou Najvyššieho Kráľa (Ž 45,10b) a v eschatologickej perspektíve je krásavicou domu, rozdeľujúcou korisť tohto víťazného Kráľa (Ž 68,13b) čiže milosti zaslúžené jej Synom, ktorého sa stala matkou.

Ale poďme ďalej; pápež Benedikt XVI. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis, píše: „ ... v Ježišovi, ako zvykol hovoriť svätý Bonaventúra, kontemplujeme krásu a žiaru počiatkov. Atribút o ktorom sa zmieňujeme, nie je iba estetizmus, ale spôsob, akým nás zasahuje pravda o Božej láske v Kristovi, ako nás fascinuje a uchvacuje a umožňuje nám vyjsť zo seba samých a nechať sa pritiahnuť k nášmu pravému povolaniu: láske ...“

Krása je teda cestou lásky ... je spočinutím v láske.

Pápež však pokračuje: „ ... Táto krása však nie je len jednoduchou harmóniou foriem; „najkrajší z ľudských synov“ (Ž 45,3) je tajomne zároveň ten, ktorý „nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho“ (Iz 53,2). Ježiš Kristus nám ukazuje, ako vie pravda lásky premeniť aj temné tajomstvo smrti na svetlo žiariace zo vzkriesenia. Tu žiara Božej slávy presahuje každú svetskú krásu. Pravá krása je Božia láska, ktorá sa nám definitívne zjavila vo veľkonočnom tajomstve ...“ Toto je príslovečné „trafenie klinca po hlavičke“; Benedikt XVI. je v tomto skutočný majster!

Tu je najvyšší stupeň krásy. On sa však nestráca v minulosti ani nie je v nedohľadne ale je neustále prítomný, či presnejšie: sprítomňujúci sa. Pápež v spomenutej exhortácii preto v tomto zmysle pokračuje: „ ... Krása liturgie je časťou tohto tajomstva; je najvyšším vyjadrením Božej slávy a v istom zmysle umožňuje nebu dotýkať sa zeme. Pamiatka na vykupiteľskú obetu (čiže slávenie Eucharistie) nesie v sebe samej črty tej krásy o ktorej nám vydali svedectvo Peter, Jakub a Ján, keď sa Pán na ceste do Jeruzalema pred nimi premenil (Mk 9,2). Krása teda nie je dekoratívny prvok liturgie. Naopak, je skôr atribútom samého Boha a jeho zjavenia ...“

Dospeli sme teda na ceste stupňami krásy k láske, ktorá sa nám zjavuje v tajomstve Eucharistie; v nej sa zjavuje to, o čom čítame v Prvom liste Korinťanom: ... „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou“; posledný Adam oživujúcim Duchom. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského ...“ (1Kor 15, 46.49) Vstupujeme teda do krásy slávy jeho vzkriesenia, majúc na ňom účasť. A nielen to, ale aj samo stvorenstvo, ako to čítame zasa v liste Rimanom: že bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí (Rim 8,21).

Tajomstvo eucharistie bolo preto aj vrcholom Františkovej spirituality; Tomáš z Celana píše, že z celého srdca a s horlivosťou uctieval sviatosť Pánovho Tela; žasol nad pokornou blahosklonnosťou a milostiplnou láskou. Túžil byť denne prítomným na svätej omši a často prijímal Telo Pána s takou oddanosťou a zbožnosťou, že aj iných k tomu strhával. Onen presvätý dej sledovával s takou veľkou úctou, že sa celý prinášal ako dar a obeta. A keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha s tým ohňom, ktorý na oltári jeho srdca vždy plápolal ... (2Cel 201)

4. Záver

Prešli sme stupňami krásy; nezostávajme na tom najnižšom; Boh nás pozýva ďalej a vyššie! V Prvom liste Korinťanom čítame: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1Kor 2,9)

 

Cyril Jaroslav Brázda OFM, pustovňa Beňadín 5.6.2018