BR. SIMAN PLACID

Duchovný profil slovenského františkána v Kustódii Svätej zeme
(Životopis brata Placida Simana, podľa svedectva p. Alberta Ghinata OFM a kroník, ktoré podrobne opisujú postavu tohto vzácneho brata.)

„Cítime, že sa obmedzená a nenápadná existencia končí, aby sa stala vlastníctvom radosti všetkých, dedičstvom tak vzácnym, ktoré pokračuje v odovzdávaní zasväteného života tým, ktorí zostávajú.“

Brat Placid Siman sa narodil 29. januára 1904 v Predajnej. Do Rádu menších bratov vstúpil v provincii Najsvätejšieho Spasiteľa na Slovensku v roku 1926. V roku 1937 prešiel do služieb Kustódie Svätej zeme, kde zostal až do svojej smrti, ktorá prišla neskoro v noci 12. novembra 1961.
Pôsobil v Káhire a v Ríme, kde v roku 1951 prevzal službu v Medzinárodnom Serafínskom Kolégiu Svätej zeme v Ríme.

Brat Placid je jednou z tých postáv františkánstva, ktoré nám dosvedčujú, že duch sv. Františka a svätosť v ráde nie je len záležitosťou dávnych čias, ale z Božej milosti, ktorá je najkrajšou výsadou rádu, jednoducho a prirodzene kvitne a bude kvitnúť ďalej.

I. Duchovný život

Brat Placid vynikal horlivosťou a zbožnosťou. Želanie a túžba postupovať stále dopredu, strach, že toho robí príliš málo, že nespolupracuje s Božou milosťou, že je nedbalý a ľahostajný, boli tak živé, ako bývajú v prípade konvertitov. Rozdiel bol v tom, že v ňom táto túžba a horlivosť stále rástla a vytvárala harmóniu v bežnom živote. Dôležitým sprievodcom v jeho duchovnom živote bolo duchovné vedenie a jemná starostlivosť o vlastné svedomie.

Modlitba

Pokrmom jeho duchovného života bola modlitba. Zvyčajne mal naplánované pevné hodiny, alebo rôzne chvíle dňa pre svoje obvyklé duchovné cvičenia, či už komunitné, alebo osobné. Najmilšími hodinami však bolo skoré ráno. Pravidelne vstával o štvrtej, alebo aj skôr, a kým neprišli bratia a chlapci z malého seminára, mal priestor na modlitbu v tichu a šere kaplnky kolégia.
K modlitbe sa opäť navracal aj počas dňa. Večer, vždy od určitej hodiny (bolo to obyčajne o piatej), sa venoval úplne modlitbe a duchovnému čítaniu, na čom si veľmi potrpel.

Pútnik lásky

Jeho nábožnou záľubou boli púte. Jeho letná dovolenka bola často dlhou púťou po rôznych svätyniach a známych alebo menej známych františkánskych miestach. Z väčšej časti, ak mohol, tieto púte vykonával pešo. Jeho najvzácnejšou a zároveň poslednou púťou bola púť do Svätej zemi v lete 1961, ktorú ukončil len mesiac pred svojou smrťou. Odchádzal s túžbou vychutnať si Svätú zem. Sprievodcom mu bol jeho starší spolubrat ešte z prvých rokov jeho rehoľného života, zo slovenskej provincie, brat Jukundián Fandel, ktorý bol v Medzinárodnom kolégiu sv. Antona v Ríme.

Vzdelávanie

Vzdelávanie malo pre brata Placida veľkú hodnotu. Každý deň si rezervoval dostatočný čas, aby sa vzdelával. Zaujímal sa o najnovšie udalosti v Cirkvi a v ráde a zvlášť o Kustódiu Svätej zeme. Čítal veľa kníh s duchovnou a františkánskou tématikou, vedel dať o nich posudok a ohodnotiť ich užitočnosť. Bratom viac záležalo na jeho posudku a jeho duchovnom cite, než na nejakej recenzii ktoréhokoľvek známeho časopisu, preto využívali jeho schopnosti pred vydávaním rôznych kníh.
Mal vynikajúce všeobecné a apologetické vzdelanie, ktoré pravdepodobne získal na Slovensku, keď bol zamestnaný vo svojej provincii ako učiteľ a vyučoval chlapcov na cirkevnej škole.
Rád čítal aj solídne diela literárnych klasikov. Po jeho smrti sa našli spoznámkované rôzne knihy, dokonca aj zábavné.
Umenie bolo jeho ďalšou záľubou. Bol v ňom vzdelaný, rozumel mu a vychutnával ho. Obdivoval ho aj pri návštevách kostolov, ale nakoniec sa v nich vždy dlho modlieval. Bolo v ňom spojenie schopnosti rozumieť umeniu s pútnickým zápalom.

II. Láska ku všetkým

     Jedna z charakteristických čŕt bola láska, zvlášť bratská láska.
     Jeho láska bola čnosťou tvrdo nadobudnutou, vypracovanou a pretrpenou. O túto cnosť stále viac bojoval. Ako defekty vnímal aj najjemnejšie pocity alebo nevôľu. Rozlišoval a skúmal svoje úmysly, aby mohol byť nielen navonok milý, príjemný, úslužný, ale čistý aj v úsudkoch a myšlienkach. Zatiaľ, čo sa zdalo, že v prejavoch lásky je prirodzený, v skutočnosti práve láska si od neho vyžadovala hrdinské úsilie, ktoré ho nikdy nenechalo oddýchnuť.
Jeho jasným vyjadrením lásky bola jeho služba.
     Vždy vedel z lásky zjednotiť svoje odvážne aktivity a vnímavú pozornosť. Bol jednou z tých výnimočných osôb, u ktorých človek cíti zmysel pre vyrovnanosť. Človek pri ňom možno necítil konkrétne komplimenty, ale jeho samotná prítomnosť vyjadrovala všetko, čo chcel povedať. Nikdy nikoho neznechutil nejakým hlúpym pochlebovačstvom, ale naopak, snažil sa vyvolať optimistickú atmosféru a povzbudiť k odvahe. Neprednášal „múdre reči“. Tak dospel až k tomu, že slúžil prostredníctvom mnohých malých pozorností. Nenašiel sa ani jeden zo zamestnancov, ktorý pracovali v kolégiu, ktorých by si br. Placid nebol všimol a neprihovoril sa im dobrými slovami.

Najmenší spolubratia

Pre najmladších spolubratov bol skúseným sprievodcom, a to nie len v práci, ale aj v rehoľnom živote. Všetci laickí postulanti ťažili z duchovného bohatstva br. Placida. Konal zvláštne modlitby, keď videl, že niekto z nich je v napätej situácii, alebo sa zmieta v problémoch. Na takéto veci bol veľmi vnímavý. Aj predtým, než prešiel do serafínskeho kolégia, mával kontakty s chlapcami a naučil sa umeniu rozumieť im. Preto predstavení v značnej miere brali na zreteľ jeho posudky o chlapcoch. Jeho mienka bola vzácna a trefná, obozretná a občas aj prorocká. Pozoruhodné boli aj kritériá, podľa ktorých si utváral vlastný názor, a ktoré boli dosť závažné: mladý kandidát a jeho vzťah k modlitbe, k čistote, k práci a k láske.

Autentická láska

Jednou z charakteristických stránok jeho osoby je dobrota. Bol stále zdržanlivý voči ľuďom, zdravo obozretný vo vzťahu k ženám. Šlo u neho o autentický spôsob, akým si získaval duše. Robil to prostredníctvom svojej dobroty a príkladu.
Trpel, keď videl, že je ohrozená, alebo urážaná láska.
Mal zmysel pre humor, ale bol zároveň jemným, keď bol zamierený na niekoho iného. Pravdaže, ani jemu sa nepodarilo zostať nedotknutým od prenikania rôznych názorov, ktoré občas prichádzajú, aby otravovali prostredie, ale na bratovi Placidovi nebolo nikdy vidno zatrpknutú nenávisť. Bol to skôr úprimný pocit bolesti, vychádzajúci z nadprirodzených motívov. Niekedy sa z nezištnej lásky pridal do spoločnosti niektorého spolubrata, ktorý postával tak trochu sám.

Radosť z rodiny

Veľmi rád mal dobré rozhovory a so záľubou sa ich zúčastňoval. Hlúpe reči ho otravovali a nudili. A aj preto hovoril veľmi málo a ľahko sa vytratil z debaty.
Jeho vlastnou tragédiou bolo, že sa stal exulantom, bez nádeje, že niekedy získa vízum, aby mohol prekročiť železnú oponu. So svojimi príbuznými sa nestretol až do svojej smrti.
Nachádzal veľkú radosť v rodinnej atmosfére, ktorú sám šíril v kolégiu. Bez toho, že by bol hlučný, alebo nemierny, zúčastňoval sa celou dušou na komunitných sviatkoch a radostiach.
Príprava každého sviatku a každého večierku spočívala práve na ňom, a predsa sa dokázal oslobodiť od svojej úlohy, s detskou dušou sa radovať a naplno prežívať slávnostnú atmosféru, zvlášť medzi chlapcami. Jeho prítomnosť vyvolávala ovzdušie kľudu, pokoja, úsmevu, vždy pripravený robiť to, čo si práve vyžadovali okolnosti.
Na bratských večeroch sa zúčastňoval celou svojou dušou, plný pozornosti, obetavosti, stále prítomný, ale nikdy nikomu nestál v ceste a neprekážal. Aj tam mal svoj skrytý program naplnený službou, modlitbou a pokojom.

Jeho chudobní

Mal aj externú rodinu, ktorú nazýval "moji chudobní". Chudobní u neho vždy niečo našli a nebol to len obyčajný kúsok chleba. Bol rád, keď mohol dať niečo lepšieho než obvykle, či už ovocie, alebo plátok mäsa. Pociťoval aj povinnosť vychovávať ich, zvlášť, ak tí čo prichádzali k bráne, boli deti.

III. Práca a umŕtvovanie

Práce nemal nikdy nedostatok. Jediný brat so slávnymi sľubmi v celom Kolégiu Svätej zeme, sa zdokonaľoval zvláštnym spôsobom v úrade sakristiána a v starostlivosti o refektár, sklad a vrátnicu. V tejto službe brat Placid našiel školu, v ktorej sa učil prostredníctvom každodenných povinností, ktoré sväto vykonával. Každé ráno umýval celý refektár, pripravoval viac ako pre osemdesiat osôb taniere a príbory, umýval každý deň poháre a fľaše, pripravoval a rozdával olovrant všetkým chlapcom kolégia, udržoval v poriadku sklad, pripravoval čisté fľaše pre pravidelné zásobovanie, zametal každý deň kostol, premiestňoval pri tom všetky lavice, utieral prach, pripravoval na sv. omše a zasa dával veci na svoje miesto. Zametal a umýval aj iné priestory. Zdá sa, že brat Placid robil vždy túto prácu bez toho, že by to bolo známe druhým bratom.
Jeho program, napriek mnohým povinnostiam, zostával nezmenený a bez zbytočných rečí robil to, čo bolo treba urobiť. Potom sa tešil, keď videl, že sú všetci spokojní a ticho zmizol zo scény.
Už z prirodzenosti konal systematicky a premyslene a vždy si vedel nájsť správnu mieru času na to, aby usporiadal všetky veci do harmónie a do súladu. Miloval presnosť, čistotu a dôkladnosť. Ak niektoré nevyhnutné požiadavky prinášali náhle zmeny a nepredvídateľné posuny v dennom programe, jeho zmysel pre poriadok tým veľmi trpel, avšak vedel nájsť spôsob, aby všetko bolo na svojom mieste a v správnej chvíli. Zvlášť mu záležalo na tom, aby sa večer mohol utiahnuť do svojej izby, v obvyklú hodinu. žeby mohol byť pripravený na ráno, keď vstával o pol štvrtej, alebo o štvrtej, aby sa mohol modliť, a toto malo absolútnu prednosť pred všetkým.
Vo svojej práci bol pokojný. Rád si prespevoval a skoro stále bol uzobraný v dobrých myšlienkach, čo sa dalo vycítiť hneď z jeho prvých slov pozdravu.
Každé ráno chodil so svojou veľkou taškou do mesta nakupovať. Bola by zaujímavá fotografia br. Placida v trolejbuse, ako sa vracia z Ríma, s jednou, alebo dvoma taškami naplnenými tak, že sa až vliekli po zemi. Často sa pri tom potil, keďže bol mohutnej postavy. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť, aby povedal dobré slovo a opäť sa ponoril do modlitby ruženca. Aj v tejto veci bol vyvážený a disciplinovaný.

Sebazapieranie

V čom sa cvičil najdlhšie, bolo sebazapieranie v oblasti jedla. Zapieral sa skutočne až s nadprirodzenou silou, zvlášť v pôstnom období, keď k tomu Cirkev vyzývala. Umŕtvovanie v oblasti spánku nepovažoval za namáhavé, keďže si zvykol vstávať zavčasu. Pokánie cez veľký pôst a v piatok bral veľmi vážne. Často krát sa zapieral pri spoločnom jedle, ale snažil sa to skryť. Istého času veľa fajčil, až raz s tým usekol a naraz prestal.

IV. Skutočný brat

Miloval františkánsky rád so skutočnou láskou. Keď rozprával o ráde, o Svätej zemi, o habite, neostávalo nič iné, než sadnúť si a načúvať. Jeho hlboký vzťah k rádu nespočíval len v jednoduchých rečiach. Stačilo len sledovať ho ako zachovával sľuby.

Chudoba

Neobliekal sa veľmi elegantne, obyčajne nosil starý habit, obnosený a pozašívaný. V zozname jeho izby, ktorý bol urobený po jeho smrti, sa našlo skutočne málo vecí: niekoľko šiat, pár vecí zo Svätej zeme (ktoré snáď, ako dúfal, bude môcť jedného dňa doniesť mame, skoro slepej, ktorú už mnohé roky nemohol vidieť, keďže mu bol zakázaný návrat do vlasti, pretože nepodpísal podporu komunistickej vláde), niekoľko kníh, nejaké drobnosti, fotografie, medailóniky.

Čistota

Bol na ňu veľmi citlivý. Vyhýbal sa so skutočne františkánskym duchom ženám, krajčírkam a sestrám, ktoré pracovali v kláštore, až kým nebolo nutné s nimi komunikovať; avšak robil to bez akejkoľvek zatrpknutosti.
Nikdy o tejto oblasti nežartoval.
Čistota bola samozrejme aj pre neho tvrdým orieškom, ale nikdy neopomenul brať tieto veci veľmi vážne, so všetkou dôležitosťou, ktorú si vyžadovala delikátnosť tejto témy.

Poslušnosť

Poslušnosť je oblasť veľkého boja a zároveň veľkej duchovnej stavby brata Placida. Povahou bol v podstate protikladom duchu poslušnosti, nie len preto, že bol silnou osobnosťou, ale aj preto, že bol skutočne schopný sebaovládania a zodpovednosti za druhých. Bol presný ako hodinky, nech by bol zaťažený akoukoľvek prácou, hocikedy bol k dispozícii, poslušný nariadeniam.
Vážnosť, s akou prežíval tento sľub, v istom zmysle zatieňuje výnimočnosť iných čností. Nakoniec nadobudol záľubu v poslušnosti. Pokiaľ mohol, usiloval sa mať vždy dôvod konať pod poslušnosťou. „Poslušnosťou sa usilujeme niečo si zaslúžiť“ - hovorieval a pokračoval, že poslušnosť má veľkú zásluhu pre nebo a mimo nej nič nezískame.

V. Vo vôni svätosti

Choroba prišla veľmi rýchlo. Brat Placid sa cítil trochu zle už niekoľko dní, ale myslel si, že sú to len prechodné ťažkosti. 10. novembra o 23.00 hod. vstal a zobudil p. rektora, pretože to už ďalej nemohol vydržať. Sestry blízkej kliniky Lux et amor mu dali lieky proti bolesti. Nepomohlo. O 4.30 hod. ráno bol prevezený k inému lekárovi. V sobotu, 11. novembra o 7.00 hod. ráno, bol privezený na kliniku sv. Kamila, s podozrením na chorobu pankreasu. V nedeľu sa potvrdilo toto podozrenie. Situácia rýchlo vrcholila. Lekár oznámil p. rektorovi, že je čas na vyslúženie sviatosti pomazania chorých. Všetkých to veľmi prekvapilo.
Rektor po krátkom prípravnom rozhovore povedal bratovi Placidovi, že by bolo dobré prijať pomazanie chorých. Brat Placid, keďže bol ešte stále presvedčený, že ide o bežné problémy s trávením, sa jednoducho opýtal: "Je to tak vážne?" Po súhlasnej odpovedi iba dodal s veľkým pokojom: "Nech sa teda stane vôľa Božia."

Zdalo sa priam nemožné uveriť, že umiera taký mohutný muž v plnej sile a s toľkou energiou. Brat Placid prijal sviatosť zmierenia a pomazania chorých, pápežské požehnanie a viatikum. Pri lôžku zomierajúceho boli prítomní skoro všetci bratia z kolégia a brat Jukundián, z jeho rodnej provincie. V kolégiu začala svätá hodina, ktorá pokračovala dobrovoľnou adoráciou malých seminaristov.
Brat Placid bol pokojný, hovoril, rozpoznával všetkých, čo boli pri lôžku. Bratia sa pri lôžku začali modliť. K modlitbám sa pridal aj sám brat Placid. Vyzeral ako obeť čakajúca na obetu.
Nastala urýchlená zmena stavu: Veľmi sa potil, sily ho opúšťali, dýchal veľmi ťažko, tlak mal veľmi nízky. Privrel oči a modlitba sa mu preplietla s hlbokým dýchaním, ktoré sa pomaly spomaľovalo. Vyzeral ako lampa, ktorej ubúda olej. Brat Placid zomrel 12. novembra o 21.45 hod.

Pondelok 13. novembra preniesli telo brata Placida do kaplnky kolégia, kde sa s ním rozlúčili všetci bratia a chlapci z kolégia.

Z talianskeho originálu preložil br. Leopold Jablonský OFM,
redakčne upravila sr. Gabriela Ungradyová OSF

Pre podrobnejšie informácie môžete kliknúť tu.

		    Home | O nás | Spiritualita | Aktivity | Kontakt | Odkazy | Archív