“Brat Leo... pozdrav a pokoj! Tak ti takto hovorím, syn môj, ako matka... a radím ti: ktorý spôsob páčiť sa Pánu Bohu, nasledovať jeho šľapaje a jeho chudobu, sa ti pozdá za najlepší, ten si vyvoľ s požehnaním Božím” (List sv. Františka bratovi Leovi).

    Pochádzajú väčšinou z posledných rokov jeho života. Väčšinou ich diktoval. Vlastnoručne písané sa zachovali iba dva krátke listy bratovi Leovi. Františkove spisy sú základným prameňom pre pochopenie jeho ducha a jeho autentických ideálov.

Reguly

    Prvá, písomne nezachovaná regula, je z roku 1209. Keď sv. František mal už prvých dvanásť bratov, šiel s nimi do Ríma k pápežovi Inocentovi III. prosiť o schválenie reguly. Bola to veľmi stručná regula, zložená zväčša z vybraných citátov z Písma, ktoré zodpovedali jeho ideálom. (Na porovnanie pozri prvú hlavu neschválenej reguly). Pápež im to 16. apríla 1209 ústne potvrdil. Písomne sa nezachovala.

        Keď sa rozmnožil počet bratov, regula sa rozširovala. Bolo treba riešiť mnoho situácií, najmä organizačných: prijímanie nových bratov, život modlitby a práce, disciplína v komunite, predstavení atď. To sa postupne kryštalizovalo a sformovalo v ďalšej regule.

    Prvá písomne zachovaná, ale neschválená regula

   Za pomoci brata Cézara zo Špýry, znalca Písma, ju František zostavil roku 1221. Má 23 hláv. Niekde uvádzajú 24 hláv, ale ide len o vyčlenenie niekoľkých posledných veršov z 23. hlavy. Táto regula je pretkaná hojnými citátmi z Písma. Vyhlásili ju na rohožkovej kapitule 1221. Ale Svätá stolica ju neschválila - preto sa nazýva Regula non bullata (RnB).

    Druhá, schválená regula (regula bullata - RB) 

Táto regula je z roku 1223. Za pomoci kardinála Hugolína bola regula prepracovaná, dostala stručnejšiu, právnickú formu a má 12 hláv. Schválil ju pápež Honorius III. dňa 29. novembra 1223. Platí dodnes pre všetky tri vetvy františkánskeho rádu. 

    Tesne k tejto regule sa viaže Testament sv. Františka. Napísal ho krátko pred svojou smrťou nie ako novú regulu, ale ako reminiscenciu na svoje obrátenie a život, ako napomenutie, aby bratia verne zachovávali Regulu. 

    Existuje aj tzv. Malý testament. Bol napísaný asi v máji roku 1226, keď František na svojich cestách v Siene naraz veľmi ochorel a chcel nechať bratom posledný odkaz. Je veľmi krátky. František kladie bratom na srdce najmä tri veci: aby sa bratsky milovali; aby zachovali vernosť pani chudobe a aby zostali verní svätej matke Cirkvi.

Listy sv. Františka

    Medzi spiskami sv. Františka zaberajú značnú časť jeho rôzne listy, adresované skupinám i osobám. Veľmi významný je List všetkým veriacim. Je z roku 1221 a všeobecne ho považujú za prvú regulu pre terciárov. Ďalšie listy sú adresované: všetkým duchovným, kustódom, správcom ľudu, generálnej kapitule, istému ministrovi, svätému Antonovi, bratovi Leovi a svätej Kláre. 

    Duchovne zaujímavé sú Napomenutia sv. Otca Františka všetkým bratom. Je to taká Františkova “reč na hore”. V 28 krátkych úsekoch sú zahrnuté všetky Františkove obľúbené témy: eucharistia, chudoba, pokora, trpezlivosť, utrpenie, bratská láska atď.Pochádzajú asi z rokov 1220 až 1222. Možno ich dal bratom na rohožkovej kapitule.
Základný aspekt života podľa evanjelia, ako ho chápal sv. František, vyjadruje mravoučný príbeh O pravej a dokonalej radosti.

Modlitby

    Tretiu časť spiskov sv. Františka tvoria jeho modlitby. Sú to nadšené chvály Najvyššieho Boha, chvály čností, Panny Márie, chvály ku každej liturgickej hodine.
Pekný je výklad modlitby Pána Otče náš.
V Povzbudení chváliť boha, František vyzýva všetky stvorenia spolu s kozmom ku chvále Boha.

   V Modlitbe pred Ukrižovaným môžeme priamo nahliadnúť do Františkovho vnútorného sveta, v období rozhodujúcich rokov jeho obrátenia sa ku Kristovi.
    Pieseň brata Slnka je iste najznámejšie básnické dielo Františkovo, významné pre taliansku literatúru. Chválou stvorenstva je preniknutý celý Františkov život, ale v tejto piesni je koncentrovaná jeho spiritualita. Zložil ju až koncom života, keď sa chorý na celom tele zviechal v San Damiano u sestier klarisiek. Posledné strofy ešte doplnil neskoršie, blízko pred smrťou.

    Pozoruhodné je Ofícium o umučení Pána. Na spôsob cirkevných hodiniek je zostavené zo žalmov, ktoré sú poskladané z veršov rôznych žalmov. Každá Hodinka má na konci mariánsko - trinitársku antifónu “Svätá Panna Mária...” (teraz sa ju môžeme modliť po Ofíciu ako jednu z mariánskych antifón).

Františkovi životopisci

    “Pero žiadneho človeka nedokáže vystihnúť výšku i hĺbku takého obdivuhodného života”(2Cel 221).

    Prvým autentickým životopiscom bol Tomáš z Celana (1190-1260). Do rehole bol prijatý r. 1215. Patril medzi učených bratov. Možno bol zo šľachtického rodu. Roku 1221 šiel spolu s 27 bratmi do Nemecka. Svoj prvý Františkov životopis napísal r. 1228/1229. Napísaním ho poveril asi sám pápež Gregor IX. (kard. Hugolín) po vyhlásení Františka za svätého 16. júla 1228. Pápež potom životopis aj schválil. Aj keď toto dielo nezodpovedá celkom dnešným kriticko-historickým požiadavkám, je to vcelku verné podanie Františkovho života. Sám poznal Františka osobne a mohol si všetko overovať u ďalších bratov súčasníkov. Roku 1231 bol životopis spracovaný aj pre potrebu chóru.

    Druhý životopis napísal Tomáš Celano r. 1246/1247 na príkaz generálnej kapituly a generála Krescenca z Jesi. Je to nielen doplnenie prvého životopisu, ale aj jeho nové prepracovanie v zmysle vtedajšej hagiografie, ktorá chcela vždy dokonalé vzory svätosti už od narodenia. Žila už druhá a tretia generácia, ktorá Františka osobne nepoznala. Životopis mal slúžiť k povzbudeniu a k veľkej úcte svätého Zakladateľa, ktorý mal byť pre bratov “zrkadlom dokonalosti”. Pozoruhodné je rozdielne podanie najmä Františkovej mladosti a rodičovskej výchovy (porov. 1Cel 1, 1-2 a 2Cel 1, 2-3). Inak 1Cel a 2Cel sa v podstate zhodujú. 2Cel uchvacuje čitateľov do sféry vzácnych duchovných emócií a získava k nasledovaniu Poverella.

    Tretia Celanova práca bola Kniha zázrakov. Išlo o zázraky po Františkovej smrti a o doplnenie 2Cel, kde bolo popísaných málo zázrakov. Túto úlohu dostal Celano od generála Jána z Parmy. Napísal to r. 1250-1253. Mal k dispozícii akta kanonizačného procesu. 

    Treba ešte spomenúť Legendu Juliána zo Špýry. Bola napísaná po 1Cel roku 1230-1232 a opiera sa oň. Nedonáša v podstate nič nového. 

    Závažnejšia je Legenda trium sociorum (Legenda troch druhov). Po zosadení brata Eliáša z generalátu roku 1239 nový generálny minister Krescenc z Jesi vydal r. 1244 príkaz, v ktorom vyzval všetkých bratov napísať o Františkovi všetko, čo vedeli z vlastnej skúsenosti alebo z počutia. Jediné, čo z toho zostalo, je list bratov Lea, Rufína a Angela, ktorí doručili generálovi v Grecciu r. 1246. Medzi historikmi je spor, či tá legenda je autentickou prácou menovaných bratov, alebo neskoršia kompilácia. Prvé rukopisy sú z konca 13. a zo začiatku 14. storočia. Má sa za to, že legenda verne zobrazuje pravú františkánsku atmosféru a pomáha lepšie pochopiť osobu sv. Františka.

    Speculum perfectionis (Zrkadlo dokonalosti) je malé dielo z okruhu brata Lea a jeho tradície. Má dve redakcie. Prvá, kratšia, je napísaná až po roku 1276, keď bol zrušený príkaz zničiť životopisné materiály o Františkovi. Je isté, že autor si veľmi poslúžil Legendou troch druhov a odvoláva sa aj na Bonaventúrovu Legendu maior. Rok vzniku 1246-1276. Druhá redakcia je z roku 1318. Je dlhšia ako prvá a odlišuje sa aj obsahom. Inak je často text doslovne rovnaký. Objavená bola roku 1889.

Ďalšie biografie:

    Bernard z Bessy Liber de laudibus S. Francisci (Kniha o chválach sv. Františka). Napísaná je po r. 1276.

    Legenda anonyma od neznámeho autora tiež po roku 1276.

    Legenda antiqua z rokov 1318-1328. Obsahuje epizódy z diela “Actus B. Francisci et sociorum eius” (Skutky blahoslaveného Františka a jeho druhov). Je to séria rozprávaní o výrokoch a činoch sv. Františka od bratov Bernarda, Massea, Lea, Silvestra, Kláry a iných význačných františkánskych osobností. Knihu po latinsky napísal brat Hugolín z Monte Giorgio v rokoch 1322-1328, čiže hneď po Legenda antiqua, ktorá je jej druhým hlavným prameňom.

    Po polovici 14. storočia bolo z nej vybraných 50 príhod preložených do taliančiny pod menom Fioretti (lat. Floretum, gr. Antologia - výber najkrajších partií z diela nejakého autora, slov. Kvietky). Nevie sa meno prekladateľa. Fioretti nie sú knihou striktne historickou, i keď sú to príhody založené aj na skutočnosti, legendárne prifarbenej. Odzrkadľujú však verne atmosféru prvých desaťročí Rádu, začínajúci sa boj o prísnu disciplínu a absolútnu chudobu, charakteristickú pre smer spirituálov oproti voľnejšiemu smeru konventuálov. Nie sú to príbehy teologickej špekulácie, ale praktickej aplikácie ideálov sv. Františka. Originálne Fioretti obsahujú len tých 50 (53) príbehov, ale kniha sa obyčajne vydávala so štyrmi ďalšími prídavkami: 1/ O svätých ranách, päť kníh - kompilácia z Bonaventúru a Speculum; 2/ O bratovi Juniperovi (štrnásť príhod); 3/ O blahoslavenom Egídovi (desať kapitol); 4/ Výroky blahoslaveného Egída - 28 rozjímaní. Slovenské vydanie: Kvetinky sv. Františka, Žilina 1944, predstavuje také rozšírené Kvetinky. Naproti tomu Kvietky sv. Františka, Serafín 1993, sú bez prídavkov.

Legenda maior a Legenda minor. 

    Svätý Bonaventúra bol generálom Rádu v rokoch 1257 až 1274. Generálna kapitula v Narbone r. 1260 poverila Bonaventúru, aby napísal nový životopis sv. Františka. Tak vznikla Legenda maior, ktorú generálna kapitula v Pise r. 1263 schválila. Takúto ju schválila aj kapitula v Paríži r. 1266. Na tejto kapitule bol však vydaný nepochopiteľný (pre nás) príkaz zničiť všetky doterajšie životopisy sv. Františka (aj Celanove). Jediným mala zostať len Legenda maior. Vďaka tomu, že nie všetci bratia poslúchli tento nezmyselný rozkaz, zachovali sa aj staršie životopisy. Bonaventúrova Legenda vyniká vysokou spiritualitou, vyzdvihuje veľkú úlohu a význam sv. Františka ako svätca. Historicky však nemá takú cenu, ako staršie životopisy. Z Legendy maior urobil Bonaventúra aj kratší výťah pre potreby liturgie, tzv. Legendu minor. Bolo to 7 kapitol po deviatich čítaniach na oslavu sviatku sv. Františka.

Ďalšie historické diela

    Giordano di Giano. Roku 1221 bol poslaný do Nemecka. Poznal sv. Františka a jeho druhov. Roku 1262 nadiktoval svoje cenné spomienky (Kronika).

    Tomáš d’Eccleston asi r. 1260 napísal dejiny anglickej provincie.

    Salimbene d’Adam. Do Rádu ho prijal brat Eliáš. Napísal svoju Kroniku v rokoch 1282 až 1287, v ktorej ostro kritizuje brata Eliáša, i keď uznáva aj jeho prednosti.

Mimofrantiškánske svedectvá

    Jakub z Vitry, pôvodom Francúz, biskup, nakoniec kardinál vo Frascati (1228). V liste z roku 1216 o bratoch v Perugii a v liste z roku 1220 o dobytí egyptskej Damiety vydáva krásne svedectvo o mladom Ráde. Bratia menší v Taliansku i na piatej križiackej výprave sa ukázali ako praví nasledovníci Krista. V ďalšom diele “Historia orientalis” (Východné dejiny) z roku 1221 v druhej knihe, 32. kapitola, rozpráva biskup o Františkovi a jeho bratoch na križiackej výprave.

    Sú ešte aj ďalšie svedectvá, ale vari to stačí. Pre historické bádanie o živote sv. Františka sú dôležité mnohé archívy, najmä mesta Perugie a Assisi, Sacro Convento (kláštor pri bazilike sv. Františka), katedrály sv. Rufína atď. Tieto dokumenty pomáhajú lepšie pochopiť náboženské, kultúrne a cirkevno-politické pomery Františkových čias.