Františkánsky (sedemradostný) ruženec

Zvyčajne sa modlíme aj úvod do modlitby ruženca: recituje sa Verím v Boha, Otče náš, a trikrát Zdravas' s prosebnými vložkami k preddesiatku, ktoré nasledujú po mene Ježiš, potom je Sláva Otcu. Nasleduje sám ruženec. Každý desiatok obsahuje: Otče náš, desať Zdravasov s tajomstvami, počas ktorých rozjímame nad ich obsahom a Sláva Otcu. Podľa miestnych zvykov sa pridáva aj fatimská modlitba: Ó, Ježišu ... Úplné odpustky môžu získať tí, čo sa modlia ruženec spoločne v  kostole, kaplnke alebo v rodine, v rehoľnom spoločenstve a nábožnom združení. Za iných okolností sa získavajú čiastočné odpustky.
(z ModlitebníkaSSV Trnava, 2001)

Františkánsky (sedemradostný) ruženec má svoj pôvod v legende, podľa žil istý nábožný mladík zdobil denne kvetinami obrázok Panny Márie. Keď vstúpil do noviciátu, nemohol to ďalej vykonávať. Vo svojej prostote si myslel, že ho Panna Mária zbaví svojej lásky a veľmi tým trpel. Avšak Matka Božia sa mu zjavila, potvrdila jeho povolanie do Rádu a žiadala, aby jej miesto kvetín denne obetoval 72 Zdravasov rozdelených na desiatky (v zmysle kresťanskej tradície, podľa ktorej sa Panna Mária dožila 72 rokov) a aby pri nich rozjímal o jej siedmich radostiach. Stalo sa to okolo roku 1420. Táto pobožnosť sa rýchlo rozšírila po celom františkánskom svete, najmä zásluhou sv. Jána Kapistránskeho.

Františkánsky (sedemradostný) ruženec je rozjímavou modlitbou o tajomstvách spásy
v spoločenstve s Nepoškvrnenou (Lk 2,19). Vyhláseniu učenia viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie pápežom Piom IX. v roku 8. decembra 1854 predchádzal dlhý a zložitý teologický vývoj. Problémom bolo zosúladiť základnú kresťanskú pravdu viery o všeobecnej potrebnosti spásy Kristom s myšlienkou o vyňatí Panny Márie spod poškvrny prvotného hriechu s ktorým sa vlastne vstupuje do ľudskej existencie. Blahoslavený Ján Duns Scotus OFM (+ 1308) prispel rozhodujúcou mierou k teologickej diskusii. Vyslovil myšlienku, že byť uchráneným od prvotného hriechu je väčšou milosťou, ako byť od neho očistený a že Panna Mária nebola poškvrnená prvotným hriechom, ale keby nebola od neho uchránená, poškvrnil by aj ju. Obidva tieto argumenty presvedčivo dokázali, že Panna Mária bola skutočne vykúpená zásluhami Krista, Spasiteľa. Druhý vatikánsky koncil prijíma túto, Jánom Duns Scotom vyslovenú, myšlienku a hovorí, že Mária bola vykúpená vznešenejším spôsobom, vzhľadom k zásluhám svojho Syna (Lumen gentium, 53). Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že prvá smrť (totiž Adamova) odsúdila tých, čo sa po nej narodili, táto smrť (totiž Kristova) zobudila (k životu) aj tých, čo sa narodili pred ňou. Tak zásluhy Krista Spasiteľa prenikajú celý priestor a čas, zapríčiňujúc v Márii väčšiu milosť, o ktorej hovorí Ján Duns Scotus; vznešenejší spôsob vykúpenia, o ktorom hovorí Druhý vatikánsky koncil.

Prosby k preddesiatku

1. ktorý nech rozmnožuje našu vieru.

2. ktorý nech posilňuje našu nádej.

3. ktorý nech roznecuje našu lásku.

Tajomstvá

1. ktorého si, nepoškvrnená Panna, s radosťou z Ducha Svätého počala.

... Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno Panny bolo Mária. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“. Anjel potom od nej odišiel. (Lk 1, 26-27.30-31.38)

Vtelenie pochádza od prvého pôvodcu, ktorý napravuje nadovšetko príhodným spôsobom,
a ten spočíva v tom, aby liek zodpovedal chorobe ako jej protiklad. Keď teda ľudský rod upadol kvôli diablovmu zvádzaniu a pre súhlas oklamanej ženy ... bolo potrebné aby tu bol ako protiklad dobrý anjel nabádajúci k dobru a Panna súhlasiaca s ponúkaným dobrom ... Preto teda ako žena oklamaná diablom, v žiadostivosti poznaná mužom a porušená, odovzdala všetkým chorobu a smrť, tak zasa aby žena poučená anjelom a posvätená; zatienená Duchom Svätým, bez akejkoľvek porušenosti mysle i tela, porodila potomka, ktorý by všetkým, ktorí k nemu prichádzajú, daroval milosť, zdravie a život ...

(Sv. Bonaventúra: Breviloquium III/3, Vyšehrad, 2004)

2. ktorého si, nepoškvrnená Panna, pri návšteve Alžbety v živote nosila

Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa, ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov (Lk 1,68-69a.70)

Táto evanjeliová udalosť je plná radosti z Boha, bohatého na milosrdenstvo ( Ef 2,4)
a ktorý pamätá na svoju zmluvu, na sľub, ktorý dal pokoleniam tisícim ( Ž 105, 8). Svätý František v Pozdrave Panne Márii, nazýva ju Pánovým odevom. Odev nielen zakrýva telo ale ho aj zohrieva a ozdobuje. Mária nielen skrýva v sebe tajomstvo Vteleného, ale mu aj venuje (materskú) lásku (zohrieva ho). Mária je Jeho ozdobou; je zo žien najkrajšia ( Vlp 5,9), sám kráľ zatúžil za tvojou krásou ( Ž 45,12), hovorí žalmista. Mária je odetá do Slova ( Zjv 12,1) Evanjeliová udalosť návštevy Panny Márie sa začala liturgicky sláviť z iniciatívy svätého Bonaventúru, generálneho ministra Rádu, ktorý ju v roku 1263 zaviedol ako sviatok pre celú františkánsku rehoľu a deň slávenia stanovil na 2. júla, ako je to na Slovensku dodnes.

3. ktorého si, nepoškvrnená Panna, s radosťou v Betleheme porodila.

Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy ... (Gal 4,4)

Svätý František slávieval s nevýslovnou radosťou sviatok narodenia Dieťaťa Ježiša. Nazýval ho sviatkom sviatkov, pretože nám pripomína ako sa Boh, Pán všetkej velebnosti (2Cel 198), stal (malým) Dieťaťom a spočinul na ľudskom srdci. (2Cel 199). Chcel, pokiaľ to je možné, vidieť na vlastné oči tú trpkú núdzu, ktorú musel znášať, keď sa ako Dieťa narodil a ležal v jasliach, na sene. Postavili teda jasle, priniesli seno, priviedli vola i oslíka. Je uctená prostota, povýšená chudoba, zvelebená pokora a z dedinky Greccio sa stal nový Betlehem. Noc je jasná ako deň a ľudia i zvieratá sa cítia blažene. Bratia spievajú a prinášajú tak Bohu náležitú chválu; celá noc jasá čistou radosťou ... (1Cel 84-85)

4. ktorého si Nepoškvrnená Panna s radosťou trom kráľom ku klaňaniu predstavila

... (mudrci) kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, šla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. (Mt 2, 9-11)

V gréckom texte Matúšovho evanjelia sa títo mudrci nazývajú mágmi. To bol titul perzských dvorných astrológov a pravdepodobne aj preto sa neskôr v kresťanskej tradícii stotožňujú s kráľmi ( Caesarius z Arles – 6. storočie). O ich počte sa po prvý krát zmieňuje Origenes (3. storočie), usudzujúc tak podľa počtu predložených darov. Ich mená: Gašpar, Melichar a Baltazár, sa objavujú v 9. storočí. Úcta k nim sa rozvinula v 12. storočí najmä v nemeckej a stredoeurópskej oblasti. Evanjeliový príbeh predstavuje adoráciu mudrcov novonarodenému kráľovi, hoci títo nepatrili k vyvolenému ľudu – Izraelu; Mária sa ticho zúčastňuje na tejto adorácii národov. Mudrci si zároveň ctia chudobu a pokoru kráľa, ktorý sa narodil v tak skromných, ba až núdznych, podmienkach. Svätý František nazýval čnosť chudoby kráľovskou, pretože na Kráľovi a Kráľovnej tak nádherne zažiarila ( 2Cel 200)

5. ktorého si, nepoškvrnená Panna, s radosťou v chráme našla.

Keď mal (Ježiš) dvanásť rokov, tiež išli (jeho rodičia do Jeruzalema) ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávnosti skončili a oni sa vracali domov zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. (Lk 2,42-43.46-47)

Máriina radosť z nájdenia Ježiša, prevýšila bolesť z hľadania Ježiša a v tichu a skrytosti Nazareta mohla potom kontemplovať jeho tvár (Lk 2, 51-52). V ňom nás Boh naozaj požehnal a dal, aby jeho tvár žiarila nad nami. Zároveň nám on, ako Boh a človek, zjavuje aj autentickú tvár človeka, v plnej miere odhaľuje človeka človeku. Ježiš je nový človek, ktorý volá vykúpené ľudstvo k účasti na svojom božskom živote

(Novo millenio ineunte, 23)

6. ktorého si Nepoškvrnená Panna s radosťou prvá po jeho zmŕtvychvstaní pozdravila

... ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť (Rim 2,17-18)

Túto tradíciu, hoci Sväté Písmo o nej nehovorí, spomínajú už niektorí východní cirkevní otcovia kresťanského staroveku. V dvanástom storočí sa objavuje aj na Západe a svätý Anton Paduánsky (1195 – 1231) ju spomína vo svojej kázni o Pánovom vzkriesení: „Blahoslavená Panna ... neopustila jeho hrob ... ale v slzách a bdení tam zotrvávala a tak ho smela vidieť ... ako prvá zo všetkých ...“ Svätý Anton však na inom mieste uvažuje o základnej podmienke stretnutia sa s osláveným Pánom; a tou je spoluúčasť na jeho utrpení. Miere tejto spoluúčasti zodpovedá i miera schopnosti stretnúť sa so Vzkrieseným a miera podielu na jeho sláve. Vzhľadom k tomu nie je nelogické tvrdiť, že ona, ktorá mala spoluúčasť na jeho utrpení spôsobom prevyšujúcim spoluúčasť ostatných z ľudského rodu, mala zodpovedajúco tomu spoluúčasť na jeho oslávení a teda ho nielen videla ako prvá ale aj iným, vynikajúcim spôsobom.

(Pospíšil C.V.: Sv. Antonín z Padovy a šesté tajemství františkánskeho růžence. Světlo 15/1996)

7. Ktorý ťa, nepoškvrnená Panna, s radosťou do neba vzal a za kráľovnú neba i zeme korunoval.

Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi; za ňou ti privádzajú panny, jej družice. Sprevádza ich jasot radostný, tak vstupujú do kráľovského paláca. (Ž 45,14-16)

Panna Mária ... spolupracovala na diele Spasiteľa celkom mimoriadnym spôsobom, a to poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby tak obnovila nadprirodzený život duší. Práve preto je našou matkou v poriadku milosti ... Ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia. s materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti. Preto sa Panna Mária uctieva v Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica.

(Lumen gentium, 61-62)

Na záver pridáme dvakrát Zdravas', Mária a antifónu " Zdravas', Kráľovná“ (alebo inú)

Zdravas', Kráľovná, matka milosrdenstva;

život náš i sladkosť a nádej naša, zdravas'.

K tebe voláme, hriešni synovia Evy,

v tomto sĺz údolí stenajúci, plačúci.

A preto teda, Orodovnica naša,

obráť k nám svoje premilosrdné oči.

A nám Ježiša, ktorý je požehnaný

plod života tvojho, tam vo večnosti ukáž.

Ó milostivá a nad všetky pobožná,

ó presladká Panna, Matka Božia Mária.

Po ruženci sa odporúčajú Loretánske litánie.

V. Oroduj za nás, Kráľovná presvätého ruženca.

R. Aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.

Modlime sa.

Všemohúci Bože, z anjelovho zvestovania vieme,

že tvoj Syn Ježiš Kristus sa stal človekom;

prosíme ťa, na orodovanie preblahoslavenej Panny Márie

vlej nám do duše svoju milosť,

aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu.

Skrze Krista, nášho Pána.

Modlitba na úmysel Svätého Otca

Otče náš... Zdravas'... Sláva...

Modlime sa.

Pane Ježišu Kriste, vypočuj Svätého Otca, pápeža M., svojho námestníka, aby dosiahol všetko, o čo prosí v tvojom mene od nebeského Otca. lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.

Amen.

Pripravil br. Cyril Jaroslav Brázda