Františkovo “Salutatio” (pozdravenie) Panny Márie je zostavené na spôsob litánií
a podobne ako v antifóne k Hodinkám o utrpení Pána, aj tu vníma tajomstvo Panny Márie v tajomstve Najsvätejšej Trojice: vyvolená Otcom – posvätená Duchom Svätým – Matka Syna. Tento pozdrav je však výnimočný a zaujímavý pozoruhodnou formuláciou:

„(Buď pozdravená) ty Panna, ktorá si sa Cirkvou stala ( ... que es virgo ecclesia facta ...)“

čím dáva svätý František tajomstvo Panny Márie do súvisu s tajomstvom Cirkvi. Keď si toto Františkovo vnímanie myšlienkovo usporiadame, zisťujeme pozoruhodný (vzájomný) vzťah:

tajomstvo Najsvätejšej Trojice – tajomstvo Panny Márie – tajomstvo Cirkvi

a. tajomstvo Márie v tajomstve Cirkvi

Mária je aktívne prítomná v udalostiach, v ktorých sa postupne formovala Cirkev. Pápež svätý Lev Veľký (5. storočie) hovorí, že počatie a narodenie Krista z Máriinho panenského lona sa netýka len Hlavy, ale rovnako aj údov mystického Tela, naväzujúc tak už na určitú teologickú tradíciu. Mystickým Telom sa v zmysle teológie svätého Pavla, apoštola, rozumie Cirkev a jeho údmi jednotliví veriaci ( 1Kor  Ef ). V Cirkvi Kristus uskutočňuje a zjavuje svoje vlastné tajomstvo ako cieľ Božieho plánu: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ ( KKC 772). Ako sa to v prekypujúcej miere uskutočnilo práve v Márii! Preto právom II. vatikánsky koncil, vo vieroučnej konštitúcii Svetlo národov, učí, že je výnimočným a vynikajúcim členom Cirkvi; Matkou, jej dokonalým obrazom, vzorom, predzvesťou (anticipáciou^) a eschatologickou ikonou.

b. tajomstvo Cirkvi (a Márie) v tajomstve Najsvätejšej Trojice

pozoruhodná pre túto našu úvahu je ôsma nedeľná pieseň vďakyvzdania (prefácia) z Rímskeho misála, v ktorej sa kňaz modlí: ... a tak tvoj ľud zjednotený podľa vzoru Najsvätejšej Trojice tvorí Cirkev, Kristovo tajomné telo a je chrámom Ducha Svätého na slávu tvojej múdrosti a lásky ... pozoruhodná je v tejto súvislosti antifóna na Magnificat, na spomienku Obetovania Panny Márie, v ktorej sa modlíme: „Blahoslavená Božia Rodička, Mária, ustavičná Panna, ty Pánov chrám a svätyňa Ducha Svätého ...“

Znovu si tu pripomeňme mariánsky prívlastok: Triclinum Trinitatis (hodovná sieň Trojice) z ranno-scholastickej teológie, ktorým sa teológ Adam z kláštora sv. Viktora (12. storočie), pokúša vysvetliť duchovné prebývanie (inhabitatio) Najsvätejšej Trojice v Márii; je hodovnou sieňou v ktorej s Otec, Syn a Duch Svätý sýtia vzájomnou láskou a zároveň spočívajú v dokonalom prijatí (Máriou) ... Cirkev je vo svojom tajomstve, ako naznačuje pieseň vďakyvzdania, to isté ...

Vzhľadom k tomu, čo sme si uviedli, môžeme nezvyčajný pozdrav (neučeného) Františka, považovať za oprávnený a môžeme len obdivovať skutočnosť o ktorej čítame v evanjeliu: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ ( Jn 3,8).

^ Ján Pavol II.

Vo Františkovom  Pozdrave (salutatio) blahoslavenej Panne Márii zaznieva 7 krát: „buď pozdravená“ (Ave) ... čo pripomína východokresťanský Akathistós, v ktorom zaznieva: „raduj sa“ (chairé)

... buď pozdravená 1. Pani, svätá Kráľovná, svätá Božia Rodička Mária ...

2. ty jeho palác

3. ty jeho bohostánok

4. ty jeho dom

5. ty jeho odev

6. ty jeho služobnica

7. ty jeho matka

1. Pani a Kráľovná (Domina et Regina) – svätý František uvažuje v kategóriách štruktúry vtedajšej (stredovekej) spoločnosti: Mária je Pani (domu, presnejšie: Pani sveta  Lm 2) a Kráľovná ... v nej sa snúbi starostlivosť s vládou (mocou) ... Mária je Pani a Kráľovná pretože je Matkou Božieho Syna: ... z kráľovského trónu prišiel do lona Panny ( Nap 1,16)

2. palác (palatium) – je v pôvodnom význame slova cisárska rezidencia; jej veraje bývali v rímskych časoch zdobené vavrínovými vencami ( symbol víťazstva); v tejto perspektíve vníma aj Máriu, ako rezidenciu Kráľa kráľov a Pána pánov ( 19,16)

3. bohostánok (tabernaculum) – je v pôvodnom význame slova (veliteľský) stan; z nej vychádza, vstupuje (do sveta – na bojisko) Pán silný a mocný, Pán mocný v boji, Kráľ slávy ( Ž 24, 8.9)

4. dom (domus) neznamená len nehnuteľnosť ale celú rodinu ( Sk 16,33-34) v tomto zmysle by sme mohli hovoriť, že Mária „domácnosťou“ Slova v protiklade k neprijatiu zo strany „svojich“ ( Jn 1,11)

5. odev (vestítus) – odev nielen zakrýva telo ale ho aj zohrieva a ozdobuje. Mária nielen skrýva v sebe tajomstvo Vteleného, ale mu aj venuje (materskú) lásku (zohrieva ho) ... Mária je Jeho ozdobou; je zo žien najkrajšia ( Vlp 5,9), sám kráľ zatúžil za tvojou krásou
( Ž 45,12) ... Mária je odetá do Slova ( Zjv 12,1)

Panna Mária býva v ikonografii znázorňovaná v odeve rôznych farieb, ktoré sú v konečnom dôsledku symbolmi jej (Božieho) Syna:

biela - je farbou čistoty, čiže slobody od všetkej, ľudskej dôstojnosti nezodpovedajúcej, nízkosti a tiež nebeskej krásy ( Mk 9,3)

zelená – jarná zeleň je farbou nového života (a v dôsledku toho aj nádeje v nový život, ktorý v Máriinom Synovi prichádza, aby sa stal darom pre nás  1Jn 1,2-3) ... Mária je plná nového života (ktorý nám v Kristovi prichádza)

modrá – je farbou oblohy (neba) ... Mária je obrazom nebeského človeka ( 1Kor 15,49) ... ale symboliku modrej v súvislosti s Pannou Máriou môžeme vnímať aj eucharisticky ( Jn 6, 30- 33.48-51) ... Mária je Matkou chleba, ktorý zostúpil z neba a dáva život svetu ...

hnedá – je farbou zeme (prachu zeme) ... Máriou (pre jej Božie materstvo) sa dostáva ľudskému rodu povýšenia (vykupiteľským dielom jej Syna) z poníženia do prachu (pre hriech v raji) ... symbolizuje tiež smútok nad bolesťou, ktorá jej Syn pre našu spása prestál ... ikony Panny Márie, zaodetej do hnedého šatu, s dieťaťom Ježišom bývali uctievané v najrôznejších úzkostiach a nebezpečenstvách ...

6. služobnica (ancilla) - „slúžka“ - v pôvodnom význame slova je zahrnutá aj vlastnosť poslušnosti či presnejšie načúvania a pripravenosti poslúchnuť

7. matka (mater) – už v evanjeliu čítame o tom, ako akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala (Ježišovi): „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.“
( Lk 11, 27) ... Máriino materstvo je základom jej blahoslavenstva ... je základom aj jej úcty v Cirkvi ... ( Lk 1,49)

V závere Pozdravu blahoslavenej Panne Márii, pridáva svätý František pozdrav všetkým svätým čnostiam, ktoré sa z milosti a osvietenia Ducha Svätého rozlievajú v srdciach veriacich a z neveriacich robia verných Bohu ... na pozadí týchto slov možno vnímať Máriu (nevestu Ducha Svätého) v ktorej tieto čnosti nadobúdajú svoju vynikajúcu krásu. V tejto súvislosti si môžeme uviesť slová z dogmatickej konštitúcie II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi: ... kým v blahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť a je „bez škvrny a vrásky“, veriaci sa ešte musia namáhať, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú oči na Máriu, ktorá žiari celému spoločenstvu vyvolených ako vzor čností ... (Lg 8)

Tieto čnosti, ktoré v Márii nadobúdajú svoju vynikajúcu krásu ospevujú (v západnej liturgii) aj litánie loretánske schválené v roku 1587 pápežom Sixtom V. (z františkánskej rehole).

Hoci čas a miesto vzniku tohto Pozdravu blahoslavenej Panne Márii, nie je známe; Františkovo autorstvo potvrdzuje Tomáš z Celana: „Ježišovu Matku zahŕňal (František) veľkou láskou, pretože sa Pán všetkej velebnosti skrze ňu stal naším bratom. Venoval jej zvláštne pozdravenie, s prosbami sa obracal na ňu a jeho srdce ju pozdravovalo tak často a tak vrúcne, že sa to ani opísať nedá ... ( 2Cel 198).

Tomáš z Celana sa zmieňuje aj v prvom životopise o Františkovej úcte k Panne Márii a dáva ju do súvislosti s kostolíkom Panny Márie Anjelskej v Porciunkule:
„ (František) odišiel na ... miesto, ktoré sa nazýva Porciunkula. Tam bol kostolík, od nepamäti zasvätený Panne a Bohorodičke Márii ... a pretože si Matku, najdobrotivejšiu vrúcne ctil, začal sa tu zdržiavať ... ( 1Cel 21) ... tam aj porozumel svojmu povolaniu ( 1Cel 22) ... tu sa narodil Rád Menších bratov a rozrástol sa ako nádherná stavba na skalopevnom základe. Toto miesto bolo svätcovi nad ostatné milé. Bratom prikázal, aby ho vždy mali v mimoriadnej úcte ... ( 2Cel 18) ... „synovia moji ... toto miesto je naozaj sväté a Božím stánkom. Tu nás Najvyšší rozmnožil, keď nás bolo iba niekoľko, tu osvietil srdcia svojich chudobných svetlom svojej múdrosti, tu zapálil našu vôľu ohňom svojej lásky. Tu dostane každý to o čo pokore srdca žiada ... preto synovia moji, majte veľkú úctu k tomuto miestu Božieho prebývania a chváľte tu Boha z celého srdca, s radosťou a spevmi!“ (1Cel 106) ...

podobne svätý Bonaventúra: to miesto Boží muž miloval nado všetky iné miesta sveta: tam pokorne začal, tam v čnostiach prospieval, tam šťastlivo dovŕšil svoj beh, to miesto umierajúc odporúčal bratom, ako Panne najmilšie ... to je miesto, kde bol Rád Menších bratov, z Božieho vnuknutia, svätým Františkom založený ( Lm 2)

Z františkánskej tradície vieme, že si svätý František od pápeža Honória III. vyprosil úplné odpustky pre deň slávnosti posvätenia chrámu Panny Márie Anjelskej v Porciunkule, aby ich mohol prijať každý, kto sa na tom mieste a v ten deň zmieri s Bohom. Také odpustky sa v období vrcholného stredoveku udeľovali predovšetkým za účasť na križiackej výprave do Svätej Zeme.

Hoci priame doklady o tomto privilégiu nemáme, predsa nasledujúce pápežské dokumenty, ktorými boli udeľované tieto odpustky aj iným františkánskym kostolom sú istým dôkazom. Pápež Sixtus IV. (z františkánskej rehole) udelil v roku 1480 porciunkulové odpustky všetkým kostolom I. rádu a neskôr ich v roku 1482 ich rozšíril na kostoly všetkých troch rádov svätého Františka; avšak vzťahovali sa len na ich členov.

Pápež Gregor XV. (1621-1623) rozšíril tieto odpustky aj na kapucínske kostoly a na všetkých veriacich, ktorí tieto rehoľné kostoly v ten deň navštívia. V roku 1670 ich pápež Klement X. rozšíril podobným spôsobom aj na kostoly bratov Minoritov. Možnosť privlastniť porciunkulové odpustky aj dušiam v očistci potvrdil pápež Innocent XI. v roku 1687. Už od roku 1856 platili tieto odpustky aj vo všetkých farských kostoloch, akýmkoľvek spôsobom spojených s františkánskou rehoľou; napríklad ak sa v nich konávali stretnutia členov rádu svetských františkánov. Súčasná rozšírená prax vychádza z inštrukcií v listoch pápeža
Pavla VI. z rokov 1966 a 1967: dňa 2. augusta možno vo františkánskych, farských
( i katedrálnych) kostoloch získať úplné odpustky „Porciunkuly“.

Skutok predpísaný na získanie týchto odpustkov je nábožná návšteva farského kostola spojená s modlitbou Pána (Otče náš) a vyznaním viery (Verím v Boha). Ďalej treba splniť tri podmienky: svätú spoveď (nemusí byť presne v ten deň) sväté prijímanie a modlitbu na úmysel Svätého Otca (Otče náš, Zdravas, alebo akúkoľvek inú podľa osobnej zbožnosti
a oddanosti voči Rímskemu Veľkňazovi). Okrem toho treba vylúčiť akúkoľvek trvalú záľubu k hriechu, aj ľahkému. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa do polnoci vlastného dňa.

spracoval br. Cyril Jaroslav Brázda, OFM