(Sv. Bonaventúra, úvodné slová Legendy maior.)

“V Assisi, v meste, ktoré leží v Spoletskom údolí, žil muž menom František. Od raného detstva bol svojimi rodičmi vychovávaný márnivo a podľa ľahkomyseľných zásad sveta” (1Cel 1, 1).

František sa narodil roku 1182 v Assisi. Assisi je starobylé mesto v talianskom kraji Umbria. Je to kraj v strednom Taliansku, rovnako vzdialený od Ríma a od Florencie. Považujú ho za srdce Talianska. Assisi leží na úbočí vrchu Subasio.

Jeho otec bol bohatý kupec so súknom, Peter Bernardone. Matka Pika bola francúzskeho pôvodu (Provence). Pri krste v kostole S. Maria del Vescovado dostal meno Ján Krstiteľ. Otec však po návrate z obchodnej cesty po Francúzsku mu dal meno Francesco (Francúzik), lebo veľmi obľuboval francúzsku kultúru.

Jeho chlapčenské roky sa mnoho nelíšili od života rovesníkov. Vyrastal v rodinnom prostredí, kde sa otec staral, aby sa z neho stal dobrý obchodník, a matka podporovala jeho veselého ducha a trubadúrskymi piesňami živila v ňom skryté rytierske ideály. Živo sa zúčastnil všetkých hier assiskej mládeže. Vďaka otcovmu bohatstvu mohol navštevovať farskú školu pri kostole sv. Juraja, kde dostal náboženskú výchovu a základy vzdelanosti. Iste by bol mohol pokračovať i v ďalších, vyšších štúdiách, ale to nevyhovovalo otcovým plánom.

Ako 14-ročný bol prijatý do cechu obchodníkov so súknom. Mohol nakupovať látky a predávať. Musel však zložiť aj lénnu prísahu, čo znamenalo v prípade potreby ísť do vojny. Bol prijatý aj do spolku tanečníkov (tripudiantov - dupákov), kde sa čoskoro stal vodcom družiny. Mal na to dobré osobné predpoklady.

Bol výborným spoločníkom, mal zmysel pre eleganciu, miloval nádheru v obliekaní, dobre spieval a čo bolo tiež veľmi dôležité - mal plné vrecká peňazí. Takého “kráľa” mládež potrebovala. Pri všetkej bujarosti mladíckeho vystrájania i rušenia nočného pokoja v meste bol všetkým sympatický a v podstate slušný. Žiaden zo životopiscov mu nevyčíta vážnejšie mravnostné priestupky. Krásny dom Petra Bernardona mal v Assisi výbornú “strategickú” polohu. Bol v centre mesta, blízko paláca a námestia komúny. Blízko bol biskupský kostol S. Maria del Vescovado a neďaleko aj katedrála sv. Rufína.

S nástupom pápeža Inocenta III. (1. 8. 1198) nastali pre Assisi mimoriadne okolnosti. Mesto prešlo na stranu pápeža, teda na stranu guelfov. Pri tomto prechode sa Assisania vzbúrili proti nemeckému cisárskemu panstvu, obsadili hrad Rocca a zbúrali ho do základu (1198). 16-ročný František sa veľmi horlivo zúčastnil na tomto búraní.

Roku 1199 sa stala revolúcia proti cisárovi revolúciou mestskou. Keďže mnohí maiores zostávali ešte na strane cisárskej, hnev nižších vrstiev sa obrátil proti nim a začali pustošiť domy šľachty. Tak sa František asi priamo zúčastnil ničenia rodičovského domu sv. Kláry. Šľachtici utekali z mesta do blízkej Perugie, kde našli dočasný útulok a hľadali pomoc a pomstu. Tak sa zrodila vojna medzi Perugiou a Assisi v rokoch 1201-1202. Bojoval v nej aj František. Po prehre Assisanov sa dostal do zajatia.

Po roku zajatia v Perugii sa dostal na slobodu a vrátil sa domov. Čoskoro ochorel. Vtedy nastal u Františka prvý prelom. Aj keď nezačal hneď nový život, predsa začal o živote ináč rozmýšľať. Strácal zmysel pre veci, ktoré ho predtým tak priťahovali. K peniazom zostal ľahostajný, bol citlivý voči chudobným. Prebudila sa však v ňom nová túžba po hrdinských rytierskych činoch, po vojenskej sláve, ktorá by z neho urobila aj šľachtica. Roku 1205 ako 23-ročný sa zverboval do vojska rytiera Waltera z Brienne, ktorý na strane pápeža bojoval v Apúlii (južné Taliansko). Výborne vystrojený ako rytier prišiel iba do neďalekého Spoleta.

Kvôli horúčke nemohol ďalej pokračovať v ceste. Ako ležal, počul tajomný hlas, ktorý sa ho pýtal, komu chce radšej slúžiť: pánovi či sluhovi. Ak dáva prednosť pánovi, nech sa vráti domov. Tam mu povedia, čo má robiť. František sa teda vrátil.

Otec ho iste neprivítal milo. Musel sa začleniť do práce v obchode. O nejaký čas sa vrátil medzi mladých kamarátov, ktorí ho radi prijali za vodcu. Ale naraz sa veľmi zamýšľal. Hádali, či sa ide ženiť. František prisvedčil: má už vybranú tú najkrajšiu nevestu. V jeho živote nastal rozhodný zlom. To už zvíťazil Boh, i keď František ešte nevidel presne svoju cestu. Mal asi 24 rokov. Začal byť mlčanlivý, vyhľadával samotu v tichu lesov alebo jaskýň, napr. Carceri. Pracoval ešte aj v obchode. Bol nesmierne štedrý k chudobným. To už otca znepokojovalo.

Chronológia troch nasledujúcich udalostí nie je celkom istá. Boli to veľmi závažné momenty vo Františkovom živote.

Roku 1206 vykonal František púť do Ríma, kde sa zamiešal v žobráckom šate medzi žobrákov a žobral. V bazilike sv. Petra vhodil do pokladnice všetky svoje peniaze, aby zahanbil pútnikov, čo tam dávali málo. Prečo to nedal chudobným? To je tajomstvo jeho osobnosti.

Stretnutie s malomocným znamená skutočný obrat vo Františkovom živote. Spomína to v Testamente. Pri stretnutí pocítil najprv hrozný odpor, ale sa premohol; zišiel z koňa, pobozkal malomocného a zacítil veľkú sladkosť duše. Odvtedy sa malomocní stali jeho najmilšími priateľmi.

Kríž v kostole sv. Damiána (asi rok 1207). Na svojich potulkách za samotou prišiel aj do schátralého kostolíka sv. Damiána na okraji Assisi. Zaujal ho na dreve maľovaný byzantský kríž. Z neho počul hlas: “František, choď, oprav môj dom, lebo sa rúca.”

František zobral tie slová doslovne a začal kostolík opravovať. Aby získal financie na opravu, vzal z otcovho obchodu niekoľko balov peknej látky a šiel s tým na jarmok do Foligna. Tam predal látky i koňa a peši sa vrátil k San Damianu. Peniaze, čo utŕžil, dával staručkému kňazovi. Keď to ten z opatrnosti neprijal, hodil to na oblok kostola.

Keď sa Bernardone vrátil z obchodnej cesty, rýchlo zistil, že v obchode chýbali baly vzácnych látok i peniaze za ne. Rozhnevaný šiel k San Damiano hľadať syna. Kňaz mu dal peniaze, čo tam František pohodil, ale syna tam nenašiel. O nejaký čas však videl syna, ako šiel v žobráckych šatách popred obchod, sprevádzaný hlúčkami výrastkov, čo po ňom hádzali kameňmi a blatom a kričali: “Blázon! Blázon!” To bol už vrchol. Schytil Františka a dal ho do domáceho väzenia pod schodmi. No matka ho odtiaľ potajomky prepustila.

Bernardone sa rozhodol vec radikálne riešiť tak, že syna vydedí. Šiel na komúnu, ale František sa odvolal na cirkevný tribunál. Tak prišli pred biskupa Quida. Tam František ani nečakal na prednesenie prípadu, ale sám sa hneď zriekol všetkého majetku. Vyzliekol si šaty a vrátil otcovi, čo je jeho, so slovami, že odteraz už nemá otca na zemi, ale iba Otca na nebesiach. Biskup Františka láskavo zahalil plášťom a odviedol ho do paláca. Písal sa apríl roku 1207.

Krátky čas sa František zdržiaval v blízkom benediktínskom kláštore. Odtiaľ sa pobral do mestečka Gubbio, kde mu starý priateľ dal sedliacke šaty: habit, opasok a sandále. Tak sa začala nová etapa Františkovho života, etapa ešte ďalšieho hľadania, rozjímania, kajúcnosti a opravovania kostolíkov. Po San Damiano to bol kostolík San Pietro a hlavne kostolík nazývaný Porciunkula, ktorý bol zasvätený Panne Márii Anjelskej.

Asi 5 km od Assisi na rovine v lese bol malý kostolík v dezolátnom stave. Patril benediktínom v Subasio. Bol to tretí Františkom opravený kostol. Môžeme v nich vidieť výraz troch hlavných pilierov Františkovho duchovného života: San Damiano - Kristus ukrižovaný; San Pietro - absolútna vernosť Svätej cirkvi; Porciunkula - vrúcna úcta k Panne Márii.

Zo všetkých troch najmilším sa mu stal tento posledný. Tu po rokoch hľadania svojej cesty ju konečne našiel. Bolo to 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja. Čítalo sa pri sv. omši evanjelium z Mt 10, 7-14: Ježiš posiela apoštolov hlásať evanjelium zdarma a v úplnej chudobe a prinášať pokoj každému domu a miestu, kam prídu. Po vypočutí evanjelia František nadšene zvolal: “To je to, čo chcem!” Tak našiel konečne svoju životnú cestu. Vydal sa na ňu sám a čoskoro strhol na ňu mnohých nasledovníkov. Ako posol pokoja a dobra po prvý raz verejne kázal pri kostole sv. Juraja, kde kedysi chodil do školy. Bolo to na miestach neskoršej baziliky sv. Kláry.

Kým mnoho ľudí Františka po jeho obrátení považovalo prinajmenšom za veľkého čudáka, ak nie za blázna, boli iní, ktorí ho dobre pozorovali a rozoznali v ňom muža Božieho, ktorý ich priťahoval k nasledovaniu. Prvým Františkovým nasledovníkom bol bohatý a učený assiský občan Bernard z Quintavalle. Druhým bol učený kňaz Peter Cattani. Obidvaja rozdali chudobným všetok svoj majetok: jeden to mnoho, druhý to málo, čo mal. Pridali sa k Františkovi a začali bývať v chatrči pri Porciunkule. Tam sa k nim pripojil jednoduchý neučený sedliacky mládenec Egíd z Assisi. František hneď poslal Bernarda a Petra do Toskánska (Florencia) a sám s Egídom sa vybral do Marky Ankonskej na prvú apoštolskú cestu. Nebola to ľahká cesta, ale dobre zložili skúšku apoštolskej chudoby, príkorí, trpezlivosti a radosti v Pánovi.

Okrem uvedených troch tradícia pozná týchto ďalších bratov: Silvester, assiský kňaz, kedysi veľmi lakomý; Sabatino; Morico; Ján da Capella; Filip Longo (dlhý); Barbaro, výrečný a veľký milovník chudoby; Ján zo San Costanzo, človek jednoduchý, pokorný, nábožný a rozjímavý typ; Bernard z Vigilante a rytiersky Angelo Tancredi.* Dvanásť “bratov menších”, ako ich pomenoval František, mužov rôzneho veku, každý inej povahy, rôznej vzdelanostnej úrovne, muselo pod vedením duchovného vodcu vrastať do jednej rodiny.

* Treba rozlíšiť Angela Tancredi od Angela z Rieti, ktorí sa niekedy identifikujú. Prvý pochádza z význačnej assiskej rodiny. Patrí medzi prvých žiakov Františka. Bol to rodený rytier, vynikal zdvorilosťou a dobrotou. Druhý, Angelo z Rieti, vstúpil do rehole trocha neskoršie a stal sa intímnym dôverníkom svätého Zakladateľa. Sprevádzal ho na jeho cestách, napr. aj na La Vernu a iné. Spomína sa ešte aj treti, Angelo z Borgo San Sepolcro, známy gvardián z Monte Casale, čo odmietol zbojníkov a musel ich nakoniec pohostiť. Tí sa potom obrátili (Kvietky 25).

Keď už bolo bratov dvanásť, prešli do neďalekého Rivotorto a usadili sa v opustenej stodole. Františkovi pripadla úloha starať sa o bratov, viesť ich duchovne i dbať o denný poriadok - program práce. Vždy niečo robili. Ošetrovali malomocných, pomáhali sedliakom podľa potreby i v rodinách a prirodzene venovali patričný čas modlitbe. František nemal v pláne založiť novú rehoľu. Teraz však videl, že treba bratov i po organizačnej stránke usmerňovať. V Rivotorto spísal stručnú regulu, zloženú väčšinou z citátov Svätého písma. Spolu s dvanástimi bratmi sa vydal do Ríma žiadať pápeža o schválenie toho bratstva s právom hlásať evanjelium.

Pápež Incent III. sídlil v Lateráne. V Ríme sa bratia stretli s assiským biskupom Quidom. Ten ich predstavil kardinálovi Jánovi od sv. Pavla. Tento po dobrej správe pápežovi umožnil bratom prijatie u pápeža. Schválenie však neprebiehalo ľahko. Sám pápež a mnohí kardináli si nevedeli predstaviť, že by nejaká rehoľa mohla žiť v úplnej chudobe, bez hmotného zabezpečenia, aké mali dovtedajšie rády. Výdatne sa ich zastal kardinál Ján, keď vykladal pred pápežom, že predsa musí byť možnosť žiť podľa evanjelia. A František s bratmi si nič iné neželali. Ku schváleniu prispel aj údajný pápežov sen o rúcajúcej sa Lateránskej bazilike, ktorú podoprel muž - František.

Pápež Inocent III. ústne schválil prvú regulu 16. apríla 1209. Táto regula sa však písomne nezachovala. František po zložení sľubu poslušnosti pápežovi bol ním poverený riadiť bratov, žiť s nimi v úplnej chudobe a hlásať evanjelium.

Po návrate z Ríma bratia ďalej žili v Rivotorto. Bola to lokalita vzdialená od Assisi na pol hodiny cesty peši. Odtiaľ chodil František kázať do mesta. Kázal aj v katedrále San Rufino. Na jar roku 1211 ich sedliak surovo vyhnal z biednej stodoly, kde dovtedy bývali. František prešiel s bratmi do Assisi, kde im benediktíni prepustili Porciunkulu s malým kúskom zeme okolo kostolíka. František to prijal iba za nájomné - ročne košík rýb.

Takto sa stala Porciunkula kolískou a matkou Rádu. Nebolo vzácnejšieho miesta pre Františka a jeho bratov. Tu sa udiali všetky závažné rádové udalosti, sem sa bratia vracali zo svojich apoštolských ciest, tu žili vzájomným rehoľným životom, povzbudzovali sa v horlivosti v zachovávaní evanjelia a v bratskej láske, tu František aj dokončil beh života.

Pán dával Františkovi ďalších bratov. Spomeňme tých najvýznačnejších nasledovníkov:

Leo, kňaz, Františkov spovedník, sekretár; jednoduchá, čistá duša, “brat ovečka” (Kvietky 8 a 9);

Rufín, assiský rytier, bratanec sv. Kláry, svätého života (Kvietky 30);

Masseo, pekný, výrečný, nábožný, zomrel roku 1280 (Kvietky 10, 12 a 30);

Juniper, jednoduchý, humorný, čudácky, milý Františkovi;

Eliáš (Bombarone), Assisan, neskorší generálny minister. Vysoko vzdelaný, veľmi vážený vo svete, ale v Ráde bol kontroverznou osobnosťou; azda najviac mu chýbala pokora. O ňom ešte bude reč v dejinách Rádu.

Bol čas križiackych vojen. Františkov rytiersky duch sa o ne živo zaujímal. Po svojom obrátení zatúžil ísť do Svätej zeme. Keď nemohli križiaci zvíťaziť zbraňami, on chcel zvíťaziť hlásaním evanjelia lásky. Roku 1212 sa vybral s jedným bratom do Sýrie loďou z Ancony. Ale búrka zahnala loď do Zadaru, odkiaľ sa museli naši misionári vrátiť domov.

Cestou cez Marky získal František nového brata - Pacifika, nadaného básnika (“Kráľa veršov”).

V Assisi na námestí sv. Rufína mala svoj palác (sídlo) významná šľachtická rodina Offreducci. Hlavou rodiny bol Favarone, otec Kláry. Jej matkou bola Ortolana, žena veľmi zbožná a ľudomilná. Mali aj ďalšie dcéry: Katarínu (Agnesu) a Beatrix.

Klára veľmi bedlivo sledovala život Františka po jeho obrátení, počúvala jeho kázne, ktoré mával aj v katedrále sv. Rufína. Nakoniec sa rozhodla ísť Františkovou cestou absolútnej chudoby. Rozhodujúci deň v jej živote sa stala Kvetná nedeľa 18. marca 1212. V noci na pondelok opustila tajne rodičovský dom v sprievode dámy Pacifiky a prišla do Porciunkuly, kde ju František s bratmi očakával. Tam ju obliekol do kajúceho rúcha, keď jej predtým ostrihal vlasy a zasvätil ju Bohu. Kvôli bezpečnosti previedol ju do kláštora benediktínok San Pietro v Bastii neďaleko Assisi.

Vrcholne vzrušená rodina šla ráno hľadať Kláru, aby ju doviedla domov. Ale Klára vytrvala vo svojom predsavzatí. Prehovárania rodiny nepomohli a násilie nepoužili pre právo azylu v kostole. Ukázala aj svoju ostrihanú hlavu; preto ju už nechali.

Sestry benediktínky sa však báli nepríjemností a nepriali si, aby Klára u nich zostala. Preto ju František dal zasa previesť k iným benediktínkam do kláštora Sant’ Angelo di Panzo na hore Subasio. Neskôr, keď za Klárou prišla aj sestra Katarína (Agnesa) a ďalšie devy i panie, dostali od benediktínov kláštor San Damiano. Tam Klára žila až do smrti roku 1253. Roku 1260 sa potom sestry presťahovali k novej bazilike sv. Kláry do Assisi.

Medzi Klárou a Františkom bolo hlboké duchovné priateľstvo. Boli to rovnaké duše. Klára pomohla Františkovi i pri rozhodovaní, či má viesť kontemplatívny alebo činný život. Po Masseovi a Filipovi Longo odkázala: “Boh si ťa nevyvolil len pre teba samého, ale aj pre spásu iných.” To pravda nevylučuje aj kontempláciu.

František teda chodil po mestách a osadách, kázal, navštevoval bratov po pustovniach a usmerňoval život bratov. Medzitým rímska kúria pracovala na jeho regule. Upravovala ju podľa cirkevných zásad o reholiach.

V roku 1213 František znova zatúžil za ďalekými misiami. Tentoraz sa chcel dostať do Maroka. Nevie sa mnoho istého o tejto ceste. Podľa všetkého sa dostal do Santiaga de Compostela. Pre ochorenie musel sa však vrátiť do Talianska. Boh ho chcel mať tam.

Roku 1216 získal František porciunkulové odpustky. Bolo to asi v polovici júla.

Pápež Inocent zomrel 16. júla. O dva dni bol zvolený nový pápež, Honorius III. Keďže sa zdržiaval v Perugii, František tam zašiel a získal schválenie odpustkov. Hneď 2. augusta boli slávnostne vyhlásené a boli platné na ten deň pre kostolík Porciunkuly. Neskoršie boli rozšírené na všetky kostoly Rádu.

Ako Rád rástol počtom bratov, bolo treba riešiť mnoho vecí ohľadom spôsobu života bratov, práce a disciplíny i bratského spolužitia. Tomu mali napomáhať časté stretávania bratov, aby mohli hovoriť o veciach Božích.

Pravidelné stretnutia bývali na Turíce a na sviatok sv. Michala 29. septembra. Bratia sa spolu modlili, rozjímali a rozprávali o svojich problémoch, o apoštolských cestách a posilňovali sa vo vernosti ideálom evanjelia. Tak sa pôvodná, stručná, Inocentom III. schválená regula rozširovala a formulovala na podobu, ktorá už zodpovedala predstavám organizovanej rehoľnej spoločnosti, i keď celkom nového typu. Pracovalo sa na tom i v rímskej kúrii. František však nebol tým nadšený, ale život išiel ďalej.

Roku 1218 si František vyprosil od Svätej stolice kardinála - protektora. Stal sa ním kardinál Hugolín.

Viedla sa práve piata križiacka výprava (1217-1221). František sa so zvolením pápeža rozhodol ísť do Svätej zeme, ale bez zbrane, ako posol mieru. Loďou sa dostal do Sýrie, odtiaľ na križiacku základňu Akko (Acri) a ďalej do egyptskej Damiety. O ňu sa práve v tom čase bojovalo. František odporúčal prijať sultánov návrh na prímerie. Ale križiaci si vybrali boj, v ktorom utrpeli ťažkú porážku (29. augusta 1219). So súhlasom pápežského legáta sa potom František vybral k sultánovi Melek el Kamilovi. Na kresťanskú vieru ho síce neobrátil, ale musel na neho urobiť veľmi dobrý dojem, keď mu dal listinu (firman), ktorá jemu i jeho bratom dovoľovala navštíviť sväté miesta vo Svätej zemi. Využil to vo februári 1220, vychádzajúc z Akka (pozri Kvietky 23 o obrátení sultána).

František mal svoje predstavy o budúcnosti. Sníval o veľkej rodine slobodných dietok Božích. Lenže už pri takom veľkom spoločenstve bratov (asi 6000) sa také sny nedali realizovať. Bolo treba bratov aj organizovať. Františkov zdravotný stav i jeho averzia k organizovaniu mu už neumožňovali venovať sa vedeniu Rádu. Ešte sa podrobil pápežskej bule Honoria III. zo dňa 22. septembra 1220, ktorá nariaďovala ročný noviciát pred sľubmi. Začal sa venovať práci na novej regule. Rímska kúria, najmä kardinál Hugolín pomáhal pri odborných formuláciách pravidiel. František sa pokúšal, ako mohol, presadiť svoje ideály. Veľmi mu pomáhal brat Cézar zo Špýry.

Na zhromaždení na sviatok sv. Michala 29. septembra 1220 sa František vzdal úradu vedenia Rádu. Za svojho nástupcu ustanovil osvedčeného brata Petra z Cattani. Sám chcel už byť len vzorom života a duchovnou autoritou pre bratov. Keď potom Peter z Cattani o pol roka zomrel (10. 3. 1221), za jeho nástupcu bol potvrdený brat Eliáš z Cortony. Bol to muž vysoko inteligentný, uznávaný aj vo svete, organizačný talent, ale aj veľmi ctižiadostivý. Inak bol Františkovi úprimne oddaný. Aj František si ho vážil.

Význačnou udalosťou roku 1221 bola rohožková kapitula. Bola to turíčna kapitula 18. mája a trvala sedem dní. Zišlo sa 3000, podľa iných až 5000 bratov. Také množstvo nebolo možné ubytovať, preto sa ubytovali na lúke a spali pod holým nebom na rohožkách a na slame - preto “rohožková” kapitula. Obyvateľstvo bolo také nadšené, že im nanosilo proviantu viac, než mohli spotrebovať. Nič takého slávnostného ešte nevideli.

Na kapitule predstavil František novú Regulu. Kapitula ju prijala, ale Svätá stolica ju neschválila. Preto sa volá “Regula non bullata” (RnB). František za pomoci kardinála Hugolína ju musel prepracovať. Dostala kratšiu, lepšiu juridickú formu, zodpovedajúcu kuriálnym predstavám. Tak upravenú regulu potom schválil pápež Honorius III. riadnou bulou dňa 29. novembra 1223, teda je to “Regula bullata” (RB).

Do roku 1221 sa kladie založenie Tretieho rádu. Myšlienka na život svetských ľudí podľa evanjelia bez ohľadu na pohlavie a rodinný stav tu bola už dávnejšie, roku 1212 (pozri Kvietky 16). Uskutočnila sa až teraz. Františkov “List všetkým veriacim” sa považuje za prvú regulu “kajúcnikov” III. rádu. O tom ešte bude reč osobitne.

Na Vianoce roku 1223 František názorným spôsobom sprítomnil narodenie Pána v osade Greccio. Od priateľa Jána Velitu dostal vhodný priestor v lese, kde slávnostne so spolubratmi a veriacimi živo znázornil betlehemské tajomstvo pri polnočnej svätej omši. Bol to začiatok tradície v kresťanskom svete stavať na Vianoce v kostole Betlehem (1Cel 84-88).

Po láske k Ježišovi v jasličkách rovnako veľká láska patrila Ježišovi ukrižovanému. Tá vyvrcholila vtlačením Ježišových rán do Františkovho tela.

V auguste roku 1224 sa František s bratom Leom, Angelom a Masseom utiahol na vrch La Verna. Tento vrch, vysoký 1300 m, s divokými roklinami, venoval Františkovi r. 1213 gróf Orlando di Chiusi. František tam chcel prežiť pôst pred sviatkom sv. Michala Archanjela za veľmi prísnych podmienok. Iba brat Leo mal k nemu prístup dvakrát denne. Ráno 14. septembra, keď bol pohrúžený do rozjímania o ukrižovanom Spasiteľovi, zjavil sa mu Serafín so šiestimi krídlami a Ježiš mu do tela vtlačil päť svojich rán (stigmy) (pozri 1Cel 94; LegMa 13). Tak sa stal František aj navonok podobný Kristovi, naozaj “alter Christus”. Stigmatizácia sv. Františka je nepochybne dosvedčená mnohými svedkami, ktorí sa rán mohli aj dotýkať.*

Po udalosti v septembri sa v posledný deň mesiaca František vrátil do Porciunkuly. Cestou sa udialo mnoho zázrakov. Hoci veľmi trpel, vydal sa na apoštolskú cestu smerom do Subiaca a Abruzzi, Ankony, Jesi, Monte Falco a Rivotorto. Takto putoval od novembra až do marca 1225.

František si najprv odpočinul v Porciunkule. Ale keď sa najmä očná choroba zhoršovala, prešiel do San Damiano. Tam mu pripravili chatrč na bývanie. Ošetrovali ho sestry a dvaja bratia prichádzali denne z Porciunkuly. Trpel na celom tele a bol skoro celkom slepý. Okrem toho trápila ho invázia myší. Prešiel aj veľkou duševnou krízou. Nakoniec dostal najväčšiu útechu: Boží hlas ho uistil o večnej spáse.

Z nadšenia celej duše tam, v San Damiano, vytryskla jeho Pieseň brata Slnka. Je to chvála a oslava Boha od celého stvorenstva. V podstate má biblickú formu chválospevu troch mládencov z knihy Daniela (3, 57nn). Zo živlov sveta si vybral pravda tie najkrajšie a človeku najbližšie. Všetky dôverne nazýva bratmi a sestrami. Slnku dáva titul “pán” ako najvznešenejšiemu zo všetkých. V Piesni je celá Františkova duša, ktorá vo všetkom chcela oslavovať Boha najlepšieho, všemohúceho a dobrého. Pieseň ostane prvou veľkou italskou básňou v ľudovej reči.

Neskôr František pridal k Piesni ešte strofu o odpúšťaní a o smrti. Prvá z nich pomohla zmieriť assiského biskupa s assiským podestom (starostom). Druhú pridal, keď mu lekár povedal, že nebude už dlho žiť.

Keďže sa Františkovi očná choroba zhoršovala, kardinál Hugolín mu prikázal, aby sa išiel liečiť do Rieti k pápežskému lekárovi. František tam podstúpil bolestnú operáciu, ktorá však nemala žiaden úspech. Neúspešné boli aj iné všelijaké spôsoby liečenia. Tak prešla zima 1225/1226. Nastal posledný rok Františkovho života.

V apríli 1226 na pokyn kardinála Hugolína a brata Eliáša poslali Františka do Sieny k tamojším slávnym lekárom. Bolo to už zbytočné, ale František poslúchol. Keď raz začal chrliť krv, nadiktoval “Malý testament” pre prípad, že by zomrel. Žehnal bratov a žiadal, aby sa navzájom milovali, aby milovali pani chudobu a zostali verní svätej rímskej Cirkvi.

Po krátkom pobyte v Cortone sa František vrátil do Porciunkuly. Nakoniec umiestnili Františka do biskupského paláca v Assisi. Ale František chcel umrieť len pri svojej Porciunkule. Ak azda nie už v Cortone alebo v biskupskom paláci, tak v Porciunkule nadiktoval František svoj Testament ako posledné napomenutie bratom.

Tesne pred smrťou dal sa položiť vyzlečený na zem a dal si čítať z Evanjelia sv. Jána, hlava 13. Rozdávaním chleba slávil agapé. Dostihla ho ešte živého “brat” Jakuba. Za recitovania Žalmu 142 večer 3. októbra 1226 odovzdal dušu Bohu.

Ráno - bola nedeľa 4. októbra - ho v sprievode bratov, kňazstva a veriacich preniesli do Assisi. Prešli popri kostole a kláštore San Damiano, kde sa s ním pri klauzúre rozlúčila Klára a jej sestry. V Assisi ho preniesli do kostola sv. Juraja a tam ho pochovali. František, biedny a chudobný, vchádza do neba bohatý!

Ku hrobu sv. Františka v krypte kostola sv. Juraja prichádzalo mnoho ctiteľov a dialo sa tam mnoho zázrakov. To dalo podnet na začatie kauzy kanonizácie Františka. Od 19. marca 1227 bol už pápežom veľký priateľ Františka kardinál Hugolín, ako pápež Gregor IX. Skúmali a preverovali sa početné zázraky a svedectvá veriacich.

Dňa 16. júla 1228 bola v Assisi slávnostná kanonizácia za prítomnosti pápeža, množstva kléru a ľudu. Na druhý deň položil pápež základný kameň pre chrám sv. Františka. Plán baziliky navrhol a vypracoval aktuálny generálny minister brat Eliáš Bombarone. Potom práce na chráme rýchle pokračovali. Nad navrhnutým nádherným Božím stánkom sa údajne pohoršoval brat Egíd a ešte viac brat Leo, ktorý s ďalšími horlivými bratmi rozbil aj mramorovú pokladnicu, kde sa zbierali milodary na kostol.

V máji 1230 bola hotová spodná bazilika a telo sv. Františka sa mohlo do nej preniesť.

Slávnostný deň prenesenia bol 25. máj 1230. Pápeža zastupoval kardinál Raniero Capocci. Slávnosť narušila príhoda pred bazilikou. Ozbrojená skupina prevzala telo a uzavrela prístup do baziliky. Tam Františkovo telo dobre ukryli zo strachu, aby im ho hádam neukradli. Pápež to potom pochopil a nesiahol k nejakým trestom.

Stavba baziliky ďalej pokračovala. Konsekrovaná bola 24. mája 1253. Ďalšie storočie sa vyzdobovala tými najvzácnejšími umeleckými dielami, hlavne maliarskymi freskami Giotta. Ako stavba je prototypom “františkánskej gotiky”.