P. Ján Chryzostom Bardys, OFM

P. Ján Chryzostom Bardys, OFM - (*17.09.1900 Námestovo - +17.08.1946 Žilina) - ľudový misionár a osvetový pracovník.

Od r. 1933 pôsobil ako kňaz v žilinskom františkánskom kláštore. Vyznačoval sa nezvyčajnou horlivosťou, obetavosťou. Bol mužom mystickej kontemplácie, hlbokého vnútorného života, ľudový misionár, význačný exercitátor, duchovný vodca akademickej mládeže v Bratislave. Z celej jeho osobnosti vyžarovalo osobité čaro, ktorým si podmaňoval ľudí. Zomrel za neznámych okolností pri kríži na okraji obce Bánová, keď sa pešo vracal do neďalekej Žiliny. Zachovala sa jeho vrúcna modlitba:
„K Tebe volám, dobrý Pane, ktorý si hovoril: „prišiel som oheň zložiť na, zem, a čože chcem, než aby sa zapálil?" (Lk 12, 49). Ó, oheň, ako med sladký, oblažujúci nado všetko bohatstvo, ó, Bože, moja Láska, prenikni ma raneného Tvojou vrúcnosťou, raneného Tvojou krásou. Prenikni ma, poteš prahnúceho, uzdrav trpiaceho, ukáž sa milujúcemu Teba! Hľa, všetka moja túžba sa k Tebe upiera, Ty si všetko, čo moje srdce hľadá, K Tebe vzdychá moja duša, cela moja bytosť smädí po Tebe...
„Príď teda, ó, Láska večná, ktorá jedine si hodná lásky, ktorá nás povznášaš nad všetko nízke a uchvacuješ často až k nazeraniu na božskú velebnosť! Príď ku mne Ty, ktorého milujem! Čo som mal, všetkého som sa zriekol pre Teba, čo som mohol mať, všetko som odhodil, aby si učinil príbytok v mojej duši a prišiel ma potešiť. Neopúšťaj toho, ktorého vidíš planúť takými túžbami a vzdychať po Tvojom objatí. Dopraj mi milovať Teba, v Tebe nájsť svoj dokonalý pokoj, aby som raz v Tvojom kráľovstve mohol na Teba hľadieť bez konca. Amen.“

Na pamiatku jeho tragickej smrti vyšiel obrázok s textom: P. Ján Chryzostom Bardys (Žilina 1946).

P. T. Zúbek pri odhaľovaní pomníku 
P. Chryzostoma Bardysa

BIBLIOGRAFIA: V dominikánskej revue Smer mu vyšli posmrtne príspevky: Pobožnosť krížovej cesty (r.7, 1947, č.2-3); Dôvera v Boha a Pánove súdy (r.7, 1947, č.5-6); Litánie k Najsvätejšej Krvi Kristovej (r.7, 1947, č.8-9).

LITERATÚRA: P. T. Zúbek: Črty P. Chryzostoma Bardysa z jeho denníka. Smer, r.6, 1946. č.7; Rozhovory P. Chryzostoma Bardysa s Bohom. Smer, r. 6, 1946, č. 8-9.; LKKOS str 55-56 spracoval Ján Letz

Cirkevná modlitba.

Bože, Ty sláva kňazov svojich, daj prosíme Ťa, aby sa duša služobníka Tvojho Chryzostoma, kňaza, v svetle svätých skvela. Skrze Krista Pána nášho Amen

Serafínsky svet, ročník XXIV. September – október, číslo 9.—10. str. 105-106 moderného jazyka prispôsobil P. Bernardín Šmid, OFM

P. Dionýz Tomašovič, OFM:

Posledná večerná modlitba

    Každý človek sa raz bude musieť pomodliť poslednú večernú modlitbu. Myslím na tých, ktorí sa ju nezabudli pomodliť vtedy, keď žili. A myslím i na tých, ktorí sa ju modlievali bez úvahy na záverečné životné Amen.
   Aké by to bolo pekné, keby tá naša posledná večerná modlitba vyznela ako mohutná hymna, ako anjelský chválospev, ako lahodná melódia škovránka na úsvite nového, večne blaženého života.
   P. Chryzostom Bardys sa iste modlil na ceste apoštolskej povinnosti. Nezbadal, že sa v ňom odohráva lúčenie, že si duša dáva zbohom telu, že ustávajú pedes evangelisantium; nohy, ktoré roznášali a rozsievali zrno Evanjelia. Že prestáva pracovať v ňom to srdce, ktoré sa cez celý jeho kňazský život spaľovalo v práci za blaho nesmrteľných duší a napokon malo dohorieť na srdci Kristovom.
   P. Chryzostom sa oprel o ostrý plot, zachytil sa do studeného železa, sklonil hlavu a zakončil svoju večernú modlitbu.
   Každá náhla a nepredvídaná smrť ochromuje a bolestne zaráža. Pri takomto skonaní nevdojak vynoruje sa nevypovedaná otázka: ako zomrel? U veriaceho sa pri tom myslí na duševný stav, v ktorom ho smrť prikvačila. Aké sladké pomyslenie na harmonicky smrteľné skonanie tak vzácneho misionára, kňaza a duchovného otca, ako bol nebohý P. Chryzostom. Jeho smrť, i pri svojej tragickosti, nenecháva nás v pochybnostiach, čo do súdneho výroku Božej spravodlivosti nad ním. Nechceme predbiehať udalostiam pred Božím súdnym tribunálom, ale život nebohého nám núka, vlastne natíska presvedčenie, že jeho poslednú večernú modlitbu zakončil Božský Spasiteľ, ktorého v živote tak vrúcne miloval: „dobrý a verný sluha môj, vojdi do radosti svojho Pána!“
   Kňaz je Kristovým nosičom na zemi. Na jeho plecia si skladajú ľudia svoje duševné ťarchy. P. Chryzostom veľmi ťažký batoh vliekol do večnosti, lebo miloval utrápené a stratené duše. Kazateľnica a spovedelnica boli jeho univerzitnou katedrou. Z týchto miest rozdával lačným a žíznivým z bohatstva svojho srdca. Bol trpezlivým lekárom a láskavým ošetrovateľom kajúcnikov. Modlitbou a božou milosťou sa mu podarilo dobyť i tie najtvrdšie duševné pevnosti hriešnikov.
   Na kazateľnici dával prednosť srdcu, vedel, že rozum bez srdca je ako hluchý zvon. Pridržiaval sa zásady skúseného apoštola: „keď srdcom budeš volať na ovečky, pôjdu za tebou“. Rád si spomínam na naše spoločné misijné cesty. Vždy on bol na vrchu, keď bola spomienka o dôvere a prístupnosti. Podľa príkazu apoštola národov, sv. Pavla, misionár musí aj karhať, niekedy tvrdé ľady hriešnej zátvrdlivosti presekávať. Nie je to práve najvďačnejšia úloha, ale potrebná. On nekarhal, ale prosil, s plačom napomínal a priťahoval k Bohu poblúdených.
   P. Chryzostoma povolal Boh, aby si išiel pre odplatu. Túto milosť mu nebudeme závidieť. Len prosiť budeme Darcu života, aby nám dovolil tak sa pomodliť poslednú večernú modlitbu, ako sa ju domodlil náš nebohý brat na ceste z Bánovej do Žiliny. (Str. 107-111)

P. Teodorik Zúbek:

P. Chryzostom Bardys — kňaz podľa Božského Srdca Pánovho a podľa Nepoškvrneného Srdca Panny Márie

    Kresťan vo svojom živote musí znázorňovať Krista. Kristus je našou cestou, pravdou i životom. „Kto chce za mnou prísť, nech zaprie sám seba a nasleduje ma." (Lk. 9, 32.)
   Kňaz už vysviackou a svojím úradom zastupuje a predstavuje Krista. Sprostredkuje ľuďom tajomstvá Božie, vysluhuje sviatosti ako zástupca Kristov a pri svätej omši hovorí v osobe a slovami samého Krista: „Toto je telo moje, to je krv moja." No kňaz musí Krista stvárňovať i svojím chovaním. Musí byť druhým Kristom svojím životom. A náš zomrelý dobrý otec Chryzostom, ozaj ako kňaz podľa Srdca Pánovho, vyjadril svojou osobnosťou obraz Kristov v miere mimoriadnej.
   Neidem tu rozoberať život Kristov do jednotlivostí. Život Pána Ježiša dá sa podľa ducha a slov sv. evanjelia vyjadriť stručne tak, že Kristus, naplnený nesmiernou láskou k Otcovi nebeskému a k hriešnemu ľudstvu, kráčal svetom, dobre činiac všetkým.
   A tak i náš vrelemilovaný zosnulý, so srdcom zapáleným veľkou láskou k Bohu, k Matičke Božej a nesmrteľným dušiam, kráčal svetom, dobre činiac všetkým. Ku všetkým a za každých okolností bol vždy rovnako dobrý, otcovský, teplý, františkánsky radostný, najmä k tým najmenším, najbiednejším. Poúčal, či to kedysi v škole, či na kazateľnici, na misiách, na exercíciách, všade liečil, uzdravoval, privádzal k Bohu. Nie hlbokou múdrosťou a učenosťou, vedeckými argumentmi. Nemusel mnoho dokazovať, presvedčovať. Jeho život bol dôkazom za pravdy nášho náboženstva. Jeho spôsob konania i hovorenia, tie oči, výraz tváre stačili za všetky argumenty. Kristus z neho hovoril. Veď nie bezdôvodne ho jednoduchí veriaci pomenovali na ktorýchsi misiách Pátrom čo hovorí ako Kristus,   inokedy kňazom s Kristovou tvárou, ako sa sám žartovne priznával.
    Kristus mu bol vzorom, ktorého mal vždy pred očami a ktorého vo všetkom nasledoval. A to Krista na kríži. Toho Ukrižovaného, ktorého nosil na svojej hrudi a zvieral takmer ustavične na svojom františkánskom ruženci.
   Kristus bol nielen obetujúcim Veľkňazom, lež bol aj žertvou. A aj kňaz musí nielen obetovať, lež sám byť obetou, musí byť s Kristom ukrižovaný. Náš drahý zomrelý mal svoje šľachetné kňazské srdce prepichnuté. Prepichnuté láskou nadprirodzenou, mŕtve svetu a jeho lákadlám. Toto srdce bolo celkom odhmotnené, a najmä v poslednom čase úplne bez záujmu pre veci svetské. Prácou za duše sa vyčerpalo, láskou k Bohu sa spálilo toto srdce a tak dokonalo svoju obetu.
   I jeho kňazské ruky boli prebodnuté, očistené celkom, odpútané od svetských vecí. Koľko sa narozdeľovali tieto biele ruky Chleba anjelského a namrvili zrniek ruženca, narozdávali požehnania. I jeho prebodnuté nohy chodili iba kam ich poslušnosť a povinnosť posielala, kam láska Kristova volala. Požehnané nohy apoštola!
Náš drahý zosnulý nebol len kňazom podľa Božského Srdca Pánovho. Dovolím si použiť výraz, že P. Chryzostom bol kňazom podľa Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Znakom duší vyvolených je nežná detinská láska k Matičke Božej. A náš drahý otec bol ozajstným mariánskym dieťaťom, mimoriadnym ctiteľom Matičky nebeskej. Svätý ruženec bol jeho zbraňou, bol jeho ustavičnou modlitbou. Bez ruženca v ruke ho takmer nebolo vidieť. Ako krásne vedel rozprávať o P. Márii. Ešte mi zneje v ušiach posledná kázeň, ktorú povedal vo štvrtok na sviatok Nanebovzatia P. Márie. Bolo to dojímavé rozjímanie o posledných veciach človeka. Hovoril o siedmich mečoch, o siedmich bolestiach P. Márie, ktoré sa jej po Nanebovzatí premenili na radosti. Nebolo pre ňu miesta v hospode, no jej Synáčik pripravil jej tam, v nebeskej domovine, zo všetkých najkrajší príbytok. Počula strašné slová Simeona proroka, no tam hore počuje len sladké Synove slová. Musela utekať do Egypta, no On ju prijal v nebesiach, kde požíva s Ním a s anjelmi nevýslovný pokoj. Stratila Ho v chráme jeruzalemskom, no tam Ho už nikdy nestratí, nikdy sa od Neho ani na krok neodlúči. Za meč na ceste krížovej, za ukrižovanie, za pochovanie, za to všetko tam hore dostala odmenu stonásobnú.
Aká zvláštna nostalgia, túžba po nebeskom domove viala z tejto poslednej mariánskej kázne. Ako by ho Matka Božia volala do svojich radostí. Nepovažujem to za číru náhodu, že prešiel do nebeskej vlasti priamo v mariánsky deň, v sobotu večer, a to pod oktávou krásneho mariánskeho sviatku — Nanebovzatia P. Márie. Matička nebeská si ho povolala na ten deň, preniesla jeho čistú dušu priamo k sebe, ako vzdychali verné duše, ktoré ho poznali. Veď Matička Božia si opatruje a zvláštnym spôsobom vedie svoje vyvolené duše. Dovolím si podať na ilustrovanie mariánskej úcty P. Chryzostoma aspoň jednu z maličkostí, ktoré tak kráse vystihujú život veľkých duší. Najošúchanejší obrážtek z breviára, ktorý mal vo vačku, bol obraz Nepoškvrneného Srdca P. Márie s nadpisom: „Dulce cor Mariae, salus mea." Tento obrážtek mal vždy v žaltári, kde sa kňaz najviac modlí a za každým žalmom ho úctivé bozkával, ako som spozoroval pri odbavovaní ofícia. Táto posvätná relikvia je celkom ošúchaná, opotrebovaná od častých bozkov. Som presvedčený o tom, že to Matička Božia viedla si svojho vyvolenca do ústrania v Bánovej, kde mal viac utiahnutosti, než vo svojom guardianáte, že ona za ten týždeň, čo si chystal exercície pre akademikov, poslala ho tam na prechod do nebeskej vlasti. To ona mu vnukla tie krásne myšlienky o veciach posledných, ktoré vypĺňali jeho poslednú kázeň.
   Hovoril, že každému príde skôr - neskôr čas, keď dostane pozvánku zhora. A vtedy bude prezerať svoje životné dielo. „Ja, ako kňaz," hovoril doslovne, „prezriem ešte raz svoju prácu tam medzi hluchonemými, v škole medzi dietkami, na kazateľnici, pri misiách, exercíciách, v spovedelnici, či obstoja tieto činy pred večným Sudcom, či sa s touto prácou budem môcť postaviť pred spravodlivý súd Boží."
   Ach, áno, Otče, obstoja tieto činy, som presvedčený, i pred najprísnejším súdom, lebo ste nehľadali seba, lež vždy len slávu Božiu. Sú to činy, zapísané zlatými písmenami v knihe života, je to čisté zrno vašej práce na vinici Pánovej. A ten príklad so starým výhybkárom, ktorý si svoju železnú páku vo výhybkárskej búdke omotával ružencom za tridsaťsedem rokov, až keď mu príde upovedomenie, že ide do penzie, po štvordňovom odstupe javí sa mi v celkom novom svetle. S plačom sa lúčil so svojim železom, do ktorého vdýchol svoju mladosť, silu a lásku. To vy ste boli vo svojom živote tým výhybkárom, Otče, ktorý nielen že ste chránili ľudí, pred vykoľajením, ale i vykoľajených privádzali do poriadku. A všetky tieto svoje práce omotávali ste svojím ružencom, pod zástavou Panny Márie ste bojovali a preto úspešne bojovali. To vy ste sa v tejto poslednej kázni lúčili nevdojak so svojou životnou prácou, so svojím poľom pôsobnosti, to vy ste naposledy hladkali roľu svojej životnej práce, do ktorej ste cez 21 rokov siali, ju orali a obrábali.
   Náhle prišlo avízo zhora. Náhle bolo treba odísť spoza pluhu, uprostred nedooranej brázdy, uprostred mnohých prác a plánov. Z duchovnej práce vracali ste sa so svojím ružencom v ruke, s breviárom vo vrecku, ako obyčajne, a vtedy to prišlo. Náhle, no nie nečakane a nepripravene. Dobrý bojovník je vždy na stráži. „Bedlite teda, lebo neviete ani dňa, ani hodiny." (Mat. 25, 13.) Keď som otvoril breviár, na prvom mieste hneď za obálkou našiel som tento obrážtek: fotografia turínskeho plátna s nasledovnou odpustkovou modlitbičkou: „Pane Bože môj, už teraz prijímam celkom odovzdane a ochotne z tvojich rúk každý spôsob smrti so všetkými úzkosťami, mukami a bolesťami podľa Tvojej najsvätejšej vôle." Na ktorú modlitbu je daný plnomocný odpustok pre hodinu smrti, kto aspoň raz za života po sv. spovedi a sv. prijímaní sa ju pomodlí. A aj tento obrážtek je ošúchaný, opotrebovaný, nie jeden raz užívaný. A tak isto je ošúchaný i papierček so vzdychmi k najsvätejšej Krvi Ježišovej, medzi ktorými je i táto prosba za šťastnú smrť: „Najsvätejšia Krv, ktorá si tiekla pri prosbe: Otče, odpusť im, oj, zabezpeč nám volanie: Poďte, požehnaní Otca môjho."
   Som presvedčený, že Najsv. Krv Spasiteľova, apoštolská práca a ustavičné modlitby zabezpečili vám iste blažený výrok Božského Sudcu: „Ajhľa, služobník dobrý a verný, že si bol nad malom verný, ustanovím ťa nad mnohými vecami, vojdi do radosti Pána svojho." (Mt. 25, 21.) A neskôr pri verejnom súde celkom iste zaistí Vám výrok Kristov: „Poďte, požehnaní Otca môjho, do kráľovstva, ktoré je vám pripravené od ustanovenia sveta." (Mt. 25, 34.) Zaistili Vám istotne večný stánok, a to dobrý, popredný stánok, kde už nebude bôľov, chorôb, sklamaní, zaznávaní, pokorovaní, lež iba nepominuteľná, nepredstaviteľná blaženosť.
Smútime, že nepočujeme viac Vaše teplé, otcovské slová. Kto nás bude viesť, potešovať, poučovať? No to všetko budete robiť, pevne dúfam, aj zhora, a to v miere ešte hojnejšej. To je naša útecha. Nepovažujem za opovážlivosť a prismelosť tvrdiť, a tí, čo Vás bližšie poznali, dajú mi akiste za pravdu, že Vy našich prosieb akiste nepotrebujete. Som presvedčený, že Vaša čistá, šľachetná, pokorná, svätá kňazská duša obsiahla hneď a definitívne svoje miesto vo večnej sláve. Zato tým viac potrebujeme my, úbohí pútnici, Vašej prímluvy. Sv. Cirkev má vo Vás nového víťaza a my nového pomocníka tam hore u Boha. Lúčim sa s Vami, drahý Otče, a v mene svojom i svojich spolubratov obraciam sa na Vás s prosbou, aby ste nám prepáčili všetky tie poklesky, ktorých sme sa oproti Vám z nedokonalosti, krehkosti, alebo zaslepenosti dopustili. Nezabúdajte, prosím, na tento dom, do ktorého ste tak radi prišli a podľa Vašich slov tak dobre sa v ňom cítili. Žehnajte všetky naše kláštory, celú provinciu, všetkých svojich bratov, naše mesto, ktoré Vám tak prirástlo k srdcu, i všetky tie duše, ktorým ste sprostredkovali a udržovali duchovný život a ktoré Vašu pomoc stále potrebujú. Nezabúdajte tam hore na nás. Dovidenia v nebi...(Povedané nad rakvou zosnulého dňa 19. augusta 1946.)

S. Bernadeta Pančiová:
BLAHOSLAVENÍ TRPIACI

    Dnes blahoslavím
    že zem bolesť rodí
    že vo vyhnanstve
    bedár v handrách chodí
    že človek na svete
    nemá svojho cieľa
    že sa zvýšiť môže
    utrpenia miera.
    V závratných oblakoch
    Boh že volá k nám
    bedári trpiaci
    pre vás milosť mám
    neste len spokojne
    ten svoj ťažký kríž
    ako som povedal
    „kto chce za mnou ísť..."
    Ó blahoslavím dnes
    trikrát kríž Veľkňaza
    ktorý ma do raja
    skrz bolesť uvádza.
    Neplačte trpiaci
    neplačte bedári
    slzy vám vymení
    raz úsmev na tvári.
    Príde boh a podá
    vám balzam voniaci
    poďte moje deti
    „blažení trpiaci".

Serafínsky svet ročník XXIV. November - december 1946 číslo 11-12, str. 150 - 151

Mŕtvy píše o mŕtvom

     3. septembra, teda tri týždne pred vlastnou smrťou, poslal nám P. Erazim tieto príhody zo života zosnulého P. Chryzostoma:

    Cestou z pohrebu P. Chryzostoma rozpráva mi istá dáma:
    Sťažovala som sa svojho času nebohému, že nemám uhlia. Mrznem. Viete čo mi odpovedal? Nevedeli ste zobrať sv. Jozefa, ukázať mu uhľovú pivnicu a povedať mu: Pozri, svätý Jozef, nemám uhlia? I urobila som tak. V ten istý deň popoludní odkázala mi, ináč mne neznáma pani, že sa sťahuje a chce mi predať uhlie.

Dávať exercície sestričkám a vôbec po Ježišovi a jeho pravde smädnúcim dušiam, ísť medzi ľud ako misionár, to bol „koníček" jeho ozaj kňazského srdca. Tak svojho času ako mladý kňaz dával duchovné cvičenia sestrám sv. Kríža v Biskupiciach. I prišiel ta na návštevu už zomrelý P. Mansvet Olšovský, provinciál a počuje na Chryzostoma samé chvály. (A kto by Bohu neďakoval za milosť, že mohol pod jeho vedením aspoň jedny duchovné cvičenia odbaviť? Čo hovoril, to mu ozaj išlo zo srdca. Nepoznal nijakej unavujúcej šablóny, ale vždy vedel dávať staré veci novým a novým spôsobom z pokladu svojho Duchom omilosteného srdca.) Páter provinciál sa teší, ale zároveň aj diví úspechu svojho mladého brata. Vojde, kým on prednáša, do jeho izby a siahne do aktovky, čo za vzácnu literatúru tam bude mať. A nájde breviár a posledné číslo humoristického časopisu. Taký bol P. Chryzostom! Nepotreboval nijakú literatúru, nijakú svetskú múdrosť. A predsa, keď vyšiel na kazateľnica, každý bol dojatý. Nie múdrosť, ale srdce hovorilo!

Náš milý zomrelý koncom júla t. r. (ako sa pamätám bolo to 26.), držal akademikom v Belušských Slatinách rekolekciu. So slzami lásky v očiach mi rozpráva istý, z jeho duchovných synov, mladý lekár, o polnoci predo dňom pohrebu: Mal si ho vidieť, ako sedel medzi nami, oblečenými iba v plavkách, na štrande a rozprával nám o sestre vode, o tom, ako nadarmo svieti slnko, nad hlavou tomu, komu nesvieti Slnko v srdci...

O dva týždne neskôr stretám sa s istou akademičkou, ktorá ho tiež videla v Belušských Slatinách medzi dievčatami - študentkami. Vraví: Podnes mi živo tkvie v pamäti obraz, ako, keď prišiel medzi dievčatá, vrhli sa smerom k nemu, div ho nezvalili.

Akademická mládež bola jeho poslednou, možno povedať, duchovnou láskou. Ako sa sami študenti, akademici priznali, jeho milé otcovské oči, prežiarené srdečnosťou, františkánskou prostotou a duchovnosťou ich strhli. Sedelo kedysi — ako som sa dozvedel — so tridsať párov mladých očí pred ním. Rozprával im o láske — ohni, ktorý treba opatrovať podľa dvoch zásad: aby nezhasol; aby nespálil to, čo nemá zhorieť. A okrem toho o všeličom inom. — A tieto mladé oči prelievali slzy spolu s ním, nie zo sentimentálnosti, ale z nadšenia a lásky...

Ešte k tej jeho poslednej láske... Za posledné tri mesiace si ho akademici niekoľko ráz pozvali do Bratislavy. Ktosi, uzrúc ho v Bratislave, údajne sa vyslovil: — či aj iní by ich nevedeli vyspovedať a povedať im niekoľko svätejších slov? V duchu vidím týchto jeho najmilších synov a dcéry, prítomných i vzdialených, nad jeho čerstvým rovom, ako si svorne kladú ruku na srdce a vravia: —... vedeli, ale ako páter Chryzostom — nie!

    Tak pred troma týždňami (priamo 3. septembra), keď sme ešte v Žiline s nebohým všetci vedno pracovali, rozbaľovali sme americký UNRRA - balík. O žuvaciu gumu javil záujem sám páter gvardián Chryzostom, lebo pred dvoma -troma dňami „vybil mu lekár dva predné horné zuby, dôležité pre reč, aby mu vsadil nové. S pravým františkánskym humorom nám vykladal, že toto mu zatiaľ nahradí zuby." Chodenie pátra gvardiána v týchto dňoch k zubnému stalo sa medzi nami príslovečným. Na otázku, kde je P. gvardián, stereotypne sa odpovedalo: — U zubného.
   Naozaj, popoludní odchádzal k zubnému lekárovi a vracal sa večer. Kam chodil? Od zubného do Bánovej, kde v zátiší pripravoval si exercície, ktoré mal dávať „svojim" akademikom od 23. augusta v Banskej Bystrici. Ešte hádam aj v osudný večer 17. augusta odznelo pri stole na otázku kde je... — U zubného.
   A vrátil sa nám toho večera so trištvrte hodiny po telefonickej správe: V Závodí pri dedine leží nejaký poranený františkán — (išlo o srdcovú porážku), čiže okolo pol jedenástej, ale už iba podľa tela. Jeho duša už bola u Toho, po Kom tak dávno túžila.

Ide tu ozaj iba o niekoľko náhodne uložených momentiek. Písala ich vďačná ruka, pravda, v tom presvedčení, že iba Najvyšší môže byť nášmu milému Otcovi odmenou za to, čo vykonal pre nebo, i za to, čo vykonal, čím bol a čo znamenal pre nás. Skladajúc pero, po bratsky vo vrúcnom Otčenáši prosím vás, Otče, aby ste mi láskavo prepáčili, že som vám ho takto predstavil.

Drahý brat! Plním Tvoje prianie a uverejňujem Tvoj posledný príspevok pre Serafínsky svet. Keď si to písal, zaiste si netušil, že bude uverejnený v tom istom čísle, kde na prvej strane v smútočnom rámčeku, bude aj Tvoja podobizeň.