(Obdobie 1946 - 1986)

    Rok 1945, keď Rudolf Dilong odišiel do zahraničia, delí jeho život a člení jeho tvorbu na dve obdobia. Zhodné sú časovým rozsahom (1905 - 1945, 1946 - 1986), rozdielne množstvom literárnej produkcie; doma Dilong vydal dvadsaťpäť diel, v exile viac než trojnásobok. Bol najplodnejším slovenským básnikom 20. storočia; podľa jeho exilových priateľov (napr. Andreja Žarnova) až - nadproduktívny.
    Akými cestami sa uberal v zahraničí, čo všetko napísal, aké sú jeho ľudské i umelecké charakteristiky? Pre nedostupnosť mnohých exilových materiálov, časopisov, kníh to možno vysledovať zatiaľ len približne a neúplné.
    Keď v júli 1945 odchádzal Dilong do zahraničia, bola to cesta do neznáma; cez západné hranice v Čechách dostal sa do Nemecka. Ďalšie jeho blúdenie západonemeckým územím a cez Rakúsko do Talianska určovali neraz náhody. Túžil po slobode, no netušil, kde ju nájde, ani ako ho prijme západný svet. Cítil sa „vyhnancom", fakticky bol „utečencom“, a tak s ním aj zaobchádzali: podozrievavo, nepriateľsky; najmä v ďalekej Argentíne, hoci nemal nijaký politický biľag.
    Zo Slovenska Dilong odišiel spoločne s Mikulášom Šprincom, po stretnutí s Karolom Strmeňom a rôznych strastiach táto básnická trojica sa dostala do Ríma a nadobudla konečne - po mesiacoch neistoty a úzkosti - bezpečie i materiálnu pomoc. Dilong vo františkánskom kláštore, Šprinc v dobročinnej vatikánskej službe, Strmeň pod ochranou slovenského vyslanectva.
    Šprinc opísal svoj útek zo Slovenska až po odchod do Spojených štátov amerických v knihe K slobodným pobrežiam (1949), Dilong zasa ako utekal zo zničenej Bratislavy až po príchod do Buenos Aires v knihe Cesty vyhnanca (1951). Význam Šprincovej knihy bol dokumentárny (opis celej trasy, lokalít, okolností, udalostí), Dilongovej - psychologický. Obsahovala predovšetkým jeho vzrušené duševné stavy, psychické reakcie na životné situácie doma i v zahraničí, vnútorné otrasy, sváry, trýzne, pobúrenia. V posledných zbierkach (Plač, 1944, Moja krv, 1945) obnažoval svoj ľudský subjekt cez osobnú krízu, pokračoval v tom aj autobiografickými Cestami vyhnanca, avšak vo vzťahu k povojnovej kríze európskej, ba i svetovej; i v súvise s jej vplyvom na jeho básnický subjekt i básnickú tvorbu (negatívne dojmy slovenské, skľučujúce zážitky argentínske). Cez túto knihu, viac reflexívnu než deskriptívnu, najlepšie pochopíme, prečo bol Dilongov zahraničný život plný steskov a skadiaľ pochádzala jeho nostalgia, priam trýznivá túžba za domovinou, za rodným Slovenskom.
    Pri spätnom pohľade na situáciu z konca vojny všetko sa mu javilo bezútešné, v čiernej retrospektíve. Dojmy spred piatich rokov opisoval s emocionálnym zveličovaním. Napríklad v kapitole Stmilo sa. „Ostal nám nárek, ostali nám slzy. Z tých strán zeme pod Tatrami, kde kvitol pred chvíľou život, ozýval sa bolestný ston rozutekaného a strateného ľudu... Bolo teda po druhej svetovej vojne roku Pána 1945, keď hrdosť slovenská bola zrazená do prachu. Štát pod Tatrami ostal vyplienený, pustý. Už tu nič nežilo. Ani na zemi, ani vo vzduchu, ani na vodách slovenských riek nebolo zbla z toho, čo sme žili, zmizlo všetko ako po vymretí. Na čo sa bolo dívať? Boh bol na nebi, satan na zemi a Slovenska nebolo. Padla Bratislava...". To ho obzvlášť rozľútostilo a roztrpčilo: „Ulice Bratislavy - strašný pohľad. Z krásy nášho mesta neostalo nič. Potkýnal som sa o trámy, o trosky múrov, o vybitú dlažbu, o rozstrieľaný asfalt, zavadil som do elektrických i telefónnych vedení, potrhaných a rozhádzaných po zemi, a haraburdia z vyrabovaných obchodov a domov boli plné ulice. Nebolo premávky ani ruchu chodcov. Ulice čpeli smradom barbarov, otrhaní, špinaví aziati zaplavili mesto. Na Vajnorskej jeden z nich sa mi postavil do cesty a vovliekol do zrúcaného domu. Musel som vyhrabávať zasypané mŕtvoly. Iný pri Metropolke ma zahnal do pivnice vynášať debny vojenského skladu. Utekať sa mi chcelo, keď som sa stretol s touto soldateskou, ktorá páchla alkoholom, smilstvom a bohorúhačstvom. Všetci boli z hniezda satanovho."
    V kapitole Trpiaci Jób takmer si zúfal nad svojím osudom. Žialil a žalostil ako človek i ako básnik, akoby najnešťastnejší a najožobráčenejší: „Pýtam sa trpiaceho Jóba: Stratil si viac ako ja? Stratil si synov, dcéry, majetok, zdravie? Ja som stratil vlasť... stratil som všetko. Ostali mi vystreté ruky k nebesiam... Bo! som raz básnikom, spieval som pre vesmír, pre kvety i pre milencov. Hnal som sa za vidinou ako za motýľkom, že som dieťaťom belasých svetov. Dnes sa ma vzdajte. Nechajte zúfalca, ktorý z čírej samopaše si myslel, že ho neporodila zem, ale že ho vychrlili priepasti neba, lebo sa mylne domáhal, aby pôvodom jeho života boli hviezdy. A neboli to hviezdy, bol to len vychýlený pobyt na zemi. Bol to večný nepokoj. Vzdajte sa bludára. Nehovorte, že slovenská zem mala poeta šarvanca, nevráťte sa k jeho minulosti, on nepatrí tam. On patrí k vyhnancom a nenájde svoj pokoj. Slovensko, zbohom!" Nevidel inú možnosť, ako sa dať cestou, ktorá „mala prekliate meno: vyhnanstvo". Ako na ňu vykročil? „Tri mesiace pekla prešli, keď som pri Dunaji naposledy zakvílil: V slzách na brehu Dunaja a s plačom horúcim, zem moja smutná predrahá, s tebou sa rozlúčim!" Pri odchode do exilu Dilong si uvedomoval krajné ohrozenie fyzické, ako píše v kapitole Do vyhnanstva, nie aj - metafyzické: „Lebo naša cesta ďalej bude snáď dlhou reťazou neschodných končiarov a priepasti', púť cez lesy a vody, cez strelný prach, cez utrpenie hladu a smädu, cez horúčky, choroby, nebezpečenstvá, cez podzemia, cez periférie a budú nás sledovať svorky vrahov a lotrov, číhajúcich po našej stope. Na môj život bude môcť siahnuť hocikedy ktorýkoľvek vyvrheľ beztrestne a so spokojným svedomím. Pre emigrantov môjho druhu niet na svete istoty a bezpečia. Vojnovými zločincami nás pomenovali, aby nás mohli ďalej zabíjať len preto, že sme milovali svoju vlasť. Slovensko nesmie byť viac Slovenskom a nás treba pomárniť. Chytať nás budú, odvlákať, sužovať a mordovať." jeho obava o fyzickú likvidáciu bola oprávnená, pretože povstalecká Národná rada v Banskej Bystrici - podľa hlásenia londýnskeho rozhlasu z konca novembra 1944 - „odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov", medzi nimi aj pre Dilonga (spolu s ďalšími spisovateľmi, od J. Alexyho, V. Beniaka, j. E. Bora, L. Hanusa až po K. Strmeňa, j. Kútnika Šmálova, M. Šprinca, M. Urbana, A. Žarnova). Musel sa obávať i preto, že prispel do antológie Krv a slzy (zredigovanej Šprincom), ktorej vysádzaný, no nevytlačený text sa dostal do rúk československej i sovietskej bezpečnosti, hroziacej všetkým autorom tejto vlasteneckej zbierky, že sa budú pre svoj „protikomunistický postoj zodpovedať pred tvárou novej spravodlivosti", ako uvádza Šprinc v memoárovej knihe K slobodným pobrežiam (1949).
    V kapitole Do vyhnanstva iba naznačil isté svoje „metafyzické" ťažkosti, keď v beznádeji takmer strácal vieru a obracal sa k Bohu s výčitkami: „Načo si nám kázal trpieť, keď to nevieme? Načo si nám dal slovenskú krv, keď si nám vzal Slovensko! A jednako budeme pozerať za tebou. Teda dúfať so zúfalstvom." V kapitole Boj s démonmi odhalil, že chvíľami toto zúfalstvo bolo bezodné, priepastné: „Hmatám v tme, všetko je mŕtve, prázdnota bez dní a nocí, nevidím, niet smeru, niet tváre, niet rúk. Trpieť? Za čo? Za viny? Potom načo je odpustenie, keď peklo trvá? Načo je ľútosť, keď priepasť medzi nebesami a úbohou troskou ľudskou sa nezatvorila! Kde ujsť, keď niet priestoru, kde by sa život môj nezamihotal vo svojej temnote a hrôze! Potom prišlo pokušenie diabla. Slováčik, šepkal mi zlý duch, zapri svoju hlúpu rodovú pýchu, pod so mnou. Ja som kalná voda, ja som chaos, keď budeš so mnou, uchytíš sa. Svet je dnes anarchia, mimo toho rámca neobstojíš. Odopri poslúchať všetky vyššie bytosti, pomsti sa za hanu, za to, že si prach, nič viac. Zúfalcovi to mohlo dostačiť, aby uveril otcovi lži. Naozaj nebol nič viac ako prach. Mohol veriť, že je stratený, lebo strateným naozaj bol." Dilong odolal pokušeniu, nedal sa - ako bytosť augustínovsky nepokojná -obrať o svoje posledné metafyzické istoty. Hľadal bezpečné spočinutie v Bohu: „Spamätal som sa a volal som: Ježišu Kriste, som synom nikoho; keď sa mi neozveš, zmámi ma samota. Beda mi samému, na strome je had... Ty si vedel trpieť, ja neviem; Ty si vedel zahnať diabla, keď sa ozval do tvojho štyridsaťdňového mlčania na púšti, daj mi silu, aby som ho i ja zahnal... Takto som úpel, prosil dlhé hodiny pri samých bránach neba. Boli zavreté... Vidíš, Pane, úskočnosť a zákerné obchvaty diabla? Mecem sa ako smeť po kútoch, vláči ma po prachu zeme táto prekliata beštia pekla, vediac, že bedára najľahšie dostane do bohorúhačstva. Vie, že keby som stratil všetku česť, nepotreboval by som nič. Skazený človek, keď nemá nič, nechce mať ani Boha." Dilong sa nedal zlákať, zviesť ani zlomiť; opretý o svoj najhlbší „bytostný stred", prekonal vnútornú krízu. No vyvzdorované i vymodlené utíšenie dosiahol, až keď sa z Nemecka cez Rakúsko dostal do Talianska a tam v rímskom františkánskom kláštore prešiel očistou ako človek, rehoľník i básnik (neskôr v pobrežnom Salisano).
    V kapitolách Na svätej pôde a V rímskych bazilikách odclonil, ako cez modlitby, meditácie, obdiv svätosti naplnilo sa jeho búrlivé vnútro upokojujúcou blaženosťou. „Svätá pôda Ríma dýchala mi na dušu úľavou," priznal tento mních i „rebelant zároveň. Poklonil sa sv. Jánovi, sv. Petrovi, sv. Pavlovi, najhlbšie sv. Antonkovi, zrejme miláčikovi svojho srdca: „Blížil som sa k nemu, hovoril som s ním, nie ústami, ale srdcom, celým utýraným srdcom som ho prosil, aby sa ma ujal, som v strašnej biede." V bazilike sv. Antonka, kde „skúmal cesty svojho života", zadumal sa nad jednou z najzákladnejších otázok vlastnej ľudskej i básnickej existencie: „Nebol som kováčom svojich osudov a pýtam sa: Prečo žijem? Veď som mal niekoľko ráz zomrieť... Bol som nemluvňa, otec môj rozprával, nasmrť som ochorel, lekár hodil rukou: nedožije rána. Prečo som sa musel z cesty vrátiť, neviem. Neskôr som voly pásol, z vysokého štítu som padol a anjel strážca ma odniesol, nezabil som sa. V hlbokej vode topil som sa dva razy a vyšiel som z nej. V druhej svetovej vojne na fronte v Rusku gule ani granáty ma netrafili. Prečo som nezomrel? Prečo ma z tej cesty vždy zavrátil Boh? A dnes predo dvermi svojej staroby sa pýtam: Vykonal som to, prečo zachoval Boh môj život na zemi? Mám za sebou výstrednosti, hriechy, tuláctvá, a čo z toho dám Bohu?... Vy, ktorí túto knihu v rukách máte, nepochopíte, ako som kvílil v čase tohto poznania. Nepochopíte, ako kŕčovite som zalomil rukami, lebo ste nikdy neviseli jednou rukou nad priepasťou pekla a druhou pri habite Svätca." Uveril, že nešlo o náhody, v pozadí pôsobili prozreteľnostné zásahy či zámery. Dostal nadosobné poslanie, mal svojou tvorbou poslúžiť Bohu i národu?
    V kapitole Na oceáne zamyslel sa, obklopený búrlivými vlnami, „nad morom svojho života" a opäť si pripomenul prítomnosť prozreteľnostnej ruky: „Pane, vieš, že som bol deckom vzbury, deckom vzdoru, deckom neposlušným. Vzpieral som sa všetkému na svete a nič mi nebolo nedotknuteľné. Bol som ako obluda, ako bludár, strach šiel zo mňa, fantómom som bol, hotovým fantómom. A ja viem, Pane, ako si ma vtedy pevne držal a kričal si na mňa: Mne neujdeš! More sa vôkol búrilo a Ty, Pane, si mal vystretú ruku a velil si vetrom. Vtedy, čo nastalo chvíľami ticho, načrtal sa na obzoroch môj spustlý tieň, tieň stroskotanca, mávajúceho ešte rukou vo vetre. Ako som sa dostal na hladinu z toľkého dna mora! Pane, v ktorých hĺbkach si ma videl! Na ktorých povrchoch som mátal! Povedz, Pane, z ktorých priepastí si ma ťahal! Nebolo nikoho na svete, odpudil som od seba ľudí, napokon aj divá zver ma obchádzala, len Tvoja ruka rozhrňovala mračná a Tvoj Duch sa vznášal nad vodami." Dilong si mohol byť istý, že Božia náruč bola pre neho stále otvorená. Ako pre každého pokorného kajúcnika.
    Ešte predtým v kapitole Opustený Kristus si ujasnil, že ho nemôžu považovať - za dezertéra: „I prichodí mi odpovedať mnohým, čo mi dali otázku: Prečo si utiekol? Prečo som si nestal na Slovensku do radov mučeníkov? Pravda, ako ľahko sa to ľuďom povie. Ako ľahko by chceli prekrižovať plány Božie, ktoré má Boh s človekom. Ak naozaj riadi Boh kroky naše, čo bezvýhradne nám treba veriť, potom ani mne neostávalo iné, iba ísť ta, kde ma milosť Božia tiahla. Ale prípad nás, vyhnancov, nespadá do rámca dezercií, ktoré sú totožné s útekom od zásad, od disciplíny, od cti. Čas ešte ukáže, kto utiekol a kto tam v duši svojej ostal." On utekal za slobodou, lež so Slovenskom v srdci. S domovinou vnútorne zostal doživotne spätý a stesky za ňou sprevádzali ho na všetkých cestách Európou i Amerikou. Že sa nemohol a nesmel vrátiť domov, do opustenej vlasti, pociťoval ako „vyhnanie z raja". Tieto stesky ozývali sa v jeho exilovej tvorbe ako nekonečná melódia, vracali sa v nespočetných ozvenách.
    Autobiografická Zakliata mladosť (1943) spätne objasňovala Dilongovu ľudskú i básnickú osobnosť, prekmitajúcu cez všetky jeho zbierky od Budúcich ľudí (1932) po Moju krv (1945); neskoršie Cesty vyhnanca zase uvádzajú do psychológie jeho ľudskej i básnickej osobnosti, premietajúcej sa všetkými záchvevmi a otrasmi postupne do celej Dilongovej exilovej tvorby, veľmi obsiahlej i mnohorakej.
    Čo sa odzrkadlilo v jeho zbierkach z druhej polovice štyridsiatych rokov? Aký mali ráz? Rôznorodý: Dilong bol v nich satirický, patetický, baladický aj žalmický.
    Moja krv, zakľučujúca Dilongovu tvorbu z prvej polovice štyridsiatych rokov, znela trúchlivými, kajúcnymi tónmi. Naopak, jeho prvé povojnové zbierky sú satiricko-kritické, pretože inšpirované politickými udalosťami (zánik samostatného štátu) a politickými emóciami (návrat čechoslovakizmu, nástup komunistov). Zbierky z tohto krátkeho časového úseku - Súdení (Bratislava 1946), Daváj, daváj! (Stockholm 1946), Kumssty... (Austrália 1946) Vlasť volá (Buenos Aires 1948), Balady (Buenos Aires 1948), Listy z emigrácie (Buenos Aires 1949), Diaľky a pieseň (Buenos Aires 1949) - sú prejavom mimoriadnej básnickej aktivity. Exilový kritik Ján E. Bor právom ho nazval „bojovným básnikom stratenej slovenskej slobody".
    V satirických zbierkach Dilong bol pohotový a trefný, ale aj radikálny a tendenčný. V Súdených vysmieva sa tým, čo rúcali vlastný štát a zrádzali národné tradície. Napríklad obmenou známej Vajanského básne Ja som pyšný, že som Slovák: „Ja sa hanbím, že som Slovák, / moje plemä zradné, / pokorený slovenský rod, / otcovrah tam vládne; / jeden brat môj stál na stráži, / druhý brat ho kole / a krv naša rozliala sa / na slovenské pole.// Ja sa hanbím, že som Slovák, / kliatba na tie hrady, / kde mi bratia jarmo kujú, / reťaze a klady; / voľnosť moju zabíjajú, / slobodu mi kradnú, / otrok budem ponížený / až po tú zem chladnú" (Slovenská hanba). V zbierke Daváj, daváj! (vydanej pod pseudonymom Ďuro Kyjak) všemožne skarikoval prezidenta Eduarda Beneša, ako neprajníka Slovákov, za-predanca Moskvy, záludného politika ovládajúceho z pozadia i komunistov (napr. Puč, Šudier, Kolotoč, Muzikant, Zlodej, Lútky, Odboj).
    Spoluprácou autorskej trojice R. Dilong, K. Strmeň, J. Okáľ vznikla zbierka Kumssty aneb we werssích wypsání jak se statky a hrdla uchráni azs do sweta skonaní czlli twuj pruwodce stále werný na den wssedny i nedelny jakosz i na Pane swátky pro dítky, otce i matky kroz werssowníka wyteczného Syna Piusa Hoňczku nazwaného kazatele slowa Bozsího za temnoty nassistické trápeného. Drukowáno w Austrálii literami wdowy Diogenesa Leta Pane MDCCCC-XXXXVI. (v skutočnosti vyšla v Ríme; iba titul a názvy dvadsiatich básní sú češtené - napr. Kumšt dobre žití,... dobre se zenit/, ... dítky své školiti, ... pápežence nenávideti, .neprítele se zbav/ti, ... katolíky páliti, ... augsburské chváliti, ... literárni slávy nabití, ... národ do/iti, ... povstanírobiti, ... hrdlá rezatí, ... katolíka dobre zabití, ... saudy robiti, ... v mlze se stratiti). Texty básní sú slovenské, meno fingovaného autora je obmenou mena protestantského básnika Daniela Sinapia Horčičku (1640 -1688). Celá zbierka bola tendenčné zameraná proti domácim evanjelikom, pretože vyvolali augustové povstanie a spôsobili zánik samostatného štátu. Dilong medziiným zosmiešnil povojnové „biľagovanie", ktorým bolo možné kohokoľvek sa „zbaviť": „Zo stáročí to dýcha na nás všade, / hútali o tom mnohé vtipné čelá, / v krčme i v chráme, v chatrči i v hrade, / ako sa treba zbaviť nepriateľa - / i kníh sa o tom popísalo veľa, / ale môj fígeľ prevyšuje i Kanta -/ ó, svete, čuj ma, ajhľa rada skvelá: / vyhlás ho proste za kolaboranta" (Kumšt neprítele se zbavitl). Biľag „kolabo-rantstva" stal sa osudný aj pre Dilonga, dokonca i v Argentíne, kde hľadal nádejné útočište. Literárny význam zbierky je však v tom, že všetky básne sú napísané formou tzv. villonovskej balady (tri osemveršové strofy so záverečným štvorveršovým „poslaním"), známej z Villonovho Veľkého testamentu (1461 - 1462); napísané brilantnou technikou aj s použitím posmešno-ironického postoja i podania tohto francúzskeho stredovekého baladika. V slovenčine vyšiel Veľký testament až v roku 1949 (v preklade J. Felixa a J. Smreka), no útvar villonovskej balady použili slovenskí básnici sporadicky už predtým (napr. V. Mihálik, V. Turčány, Š. Žáry v pseudovillonovskej zbierke Dobrý deň, pán Vil/on, 1947). Kecľ Jozef Felix uvádzal „villonovské inšpirácie" v slovenskej poézii v pražskej publikácii Já, Francois Villon (I. vyd. 1964, II. vyd. 1976), mohol uviesť neveľa príkladov. O rímskych Kumsstoch... vtedy nevedel ani by ich nebol mohol čo i len spomenúť, tým skôr hodnotiť (všetci traja autori týchto dvadsiatich balád žili v emigrácii a predstavovali protitotalitnú opozíciu). Táto úloha čaká na nejakého dnešného romanistu či slovakistu.
    V argentínskom období Dilong sa bolestne roztúžil za domovinou a preladil svoju poéziu do inej, nacionálnej polohy, jeho cítenie i myslenie zachvátila neobvyklá nostalgia, neutíši ju v sebe do posledných chvíľ života.
    V satirických zbierkach odreagovával svoje negatívne pocity, zážitky, dojmy zo Slovenska, v zbierkach s národnou tematikou sa priam pateticky uvoľňoval zo svojho horúceho vlastenectva, rodoľub sa v ňom menil na bojovného vlastenca. V zbierke Vlasť volá použil preto aj dynamický voľný verš s pôsobivým rytmom: „Volám na vás, som jeden z vás, / zo svetov šírych prichodím, / s potupenými spievam jeden pochod / a jeden výkrik, / spev krvi, / spev vzdorne hrnie sa mi z úst / a slovo moje letí vzduchom ako kvilba / a pýtam sa vás: Dokedy? // Slovensko moje zapredané, vstaň! / Hlas sa mi búri..." (Volám na vás). Alebo: „Ale ja, / ktorý som jeden z tých, čo všetko stratil, / v ďalekom svete preháňaný sťa zver, / volám ťa cez vrchy, / otčina moja, neplač, / hodina volá, vonku pieseň čuť, / prisahám a moja čata v pochode, / Slovensko moje, / ja vo vzkriesenie tvoje verím fanaticky" (Do rokov jasných). Básnik sa v Dilongovi menil v takomto patetickom unesení takrečeno na agitátora či buriča; svojou verbálnou revoltou pripomínal bojovného Andreja Žarnova z čias Nástupu otrávených a Brázdy cez úhory (1929).
    Výronom Dilongovej duše, ktorý stratil vlasť a upadal do beznádeje, bola zbierka Balady (pôvodne vyšla ako rozmnoženina, knižne až v roku 1953) - bolestná, melancholická aj nostalgická. Treba ju považovať za jednu z najcennejších z jeho exilovej tvorby (z trinástich básní vynikajú balady Nostalgia, Vyhnanec, Rodisko, Básnik, Had, Orol, Rozmarín, Väzeň, Zvon, Za vieru). Sú to balady reflexívne, nie dejové, príbehové (okrem balady Za vieru, o Janíčkovi, čo zahynul odvlečený na Sibír), podfarbené tragickým pocitom života: „Chodím po tebe, mŕtvy kraj, / v hodine hodín mračno stojí, / čas, verný pastier, zavrel raj, / zaháňa ma vo vekov boji, / nik sa mi v boli nepripojí, / nespieva škovran, nie je máj / - je smutná moja pieseň"; „Ustala búrka, vládne strasť, / pahreba čmudí, časy tlejú, / iný smie pieseň divú priasť, / nad riadkom sa mi ruky chvejú, / trúchlivú šepkám epopeju / do diaľav, kde mi leží vlasť / -je smutná moja pieseň" (Nostalgia). V pozadí všetkých týchto balád je ťaživá nostalgia, bolestná túžba za stratenou domovinou (naproti tomu v Kraskových melancholických baladách je životná rezignácia). Dilongove reflexívne balady sú moderné, jednako však viacnásobne späté s romantickou baladou štúrovskou (S. Chalúpka, J. Botto, J. Kráľ). Jednak použitými štúrovskými symbolmi a rekvizitami (väzeň, básnik, orol, zvon, rozmarín), jednak podobnou angažovanosťou za slobodu národa, rovnako za víťazstvo „slovenskej pravdy": „Horda príde, dá ti slučku, / nezazrieš viac vnuka, vnučku, / satan, výskaj, peklo, zúr! / Avšak i keď skloníš šiju, / tvoju pravdu nezabijú, / neoprú o chladný múr. // 1 keď zomrieš, ani potom / za ostnatým kdesi drôtom / nespi, oka nezažmúr, / volaj zhora, krič odspodu-. / do boja vpred! za slobodu! /prebor sa cez chladný múr..." (Väzeň). Zdá sa, že baladu Had, so starozákonným symbolom, inšpiroval Poeov pochmúrny a zlovestný Havran -had akoby v nej prebral funkciu osudného nočného vtáka-, je to celkom samostatný reflex Poeovej veľbásne (trojnásobne preloženej Karolom Strmeňom). Autora Balád aspoň dodatočne treba zaradiť medzi významných baladikov modernej slovenskej literatúry (niet o ňom zmienky v antológiách Žltáľalija, 1975, či Stojí, stojí mohyla, 1978). Listy z emigrácie (vydané ako rozmnoženina pod pseudonymom Študent od Nitry) opäť obsahovali satirické básne. Dilong v nich skarikoval rôzne negatívne typy na Slovensku (napr. List profesorovi domov, List Janovi, čo bol u nás sluhom, List priateľovi na Slovensku, ktorý sa stal komunistom, List krutému Koniášovi, List okupantom, List tým, čo robia kotrmelce). Vyberal si ich z rôznych spoločenských okruhov - napr. z pedagogického, politického, spisovateľského: „Koniáš je alfa-omega / a perú ďalej blesky, / dnes básnický môj kolega / proletár Novomeský / drží sa Rusa za šnôrku / a ťahá z fajky machorku. // ... Pobral sa v dyme k topoľom /už Beniak, Dilong, Žarnov, / ľahli ich smútky popolom, / tuha sa stala márnou. / Fény sa v pekle vzkriesili, / vstal ohnivý drak zbesilý. // Tak golubčíci poeti, / vy deti rozochvelé, / už Ikar k slnku neletí, / nenechá lány biele, / zomiera pieseň za horou, / kuvici letia do dvorov" (List krutému Koniášovi). Dilong nemohol Novomeskému zabudnúť, že ho po vojne - ako vysoký politický činiteľ - označil za „nulu", ktorá nič neznamená; pravda, pre nových mocipánov.
    Zbierka Dialky a pieseň (zložená z cyklov Žalmy, Plesne samoty, Zastávky, Po ceste meteora) mala náboženskú náplň, sledovala nábožensko-duchovné sebapovznesenie. Dilong tu v pokore a ľútosti dvíhal ruky k nebesám, považujúc sa za Jóba. Zmenil sa na básnického kajúcnika, ktorému starozákonné žalmy poslúžili ako literárne prostriedky na vyjadrenie svojich osobných súžení, úzkostí, úfností, ale i moderného človeka vôbec (Žalmy, 1-16). Piesne samoty (písané ešte v roku 1946 vo františkánskom kláštore na talianskom pobreží") sú žalostením mnícha pri kajúcej retrospektíve svojho života. V /Zastávkach načrtol mestá, ktorými sa vinulo jeho exilové putovanie z Bratislavy cez Rím do Buenos Aires (1945 - 1949). Dlhý pravidelný strofický cyklus Po ceste meteora je ďalším „fantastickým putovaním", v priebehu ktorého autor preletí univerzom, uzrie krásy aj hrôzy sveta, osud vojnového Slovenska, svoj vlastný útek, zažije rozčarovanie Európou i Amerikou. Tým sa len vystupňuje jeho túžba za podtatranskou domovinou. Prvé dojmy z Argentíny ho skľúčili. V Cestách vyhnanca spomína: „Príchod do Buenos Aires nebol nijako dojímavý. Bol to príchod trosečníka k brehom, na ktorých mu nikto ruku nepodal. Slovenský bojovník nemá temer priateľov, kým si ich nevybojuje. K tomu ešte v prístave ma vykradli. Z môjho biedneho batôžka vzali skoro všetko. Potom som nosil jednu košeľu dva mesiace a vši som dostal... Od Bratislavy po Buenos Aires - to je cesta bolesti, nádejí, bojov, utrpenia. Od Bratislavy po Buenos Aires - to sú tisícky kilometrov, diaľky kvílenia a modlitby, to je cesta volania po milosrdenstve Božom. Čím ďalej som od rodnej zeme, tým väčšmi sa modlím za vlasť... Zakrývam svoje oči dlaňou, lebo nevidím Slovensko! ... Slovenská zem! Bože môj, zem spevu, rozkvetu, života leží predo mnou v hrobe tak, akoby z nekonečných vesmírov padla dolu tvárou, mŕtva, nehybná, smutná...".
    U Dilonga nešlo o prechodný stav, nostalgia ho opanovala natrvalo, vsiakla do celej jeho exilovej tvorby, stala sa pre neho najmocnejšou z nesplnených túžob.
    Argentínske obdobie Dilongovho života (1947 - 1965) bolo dosť dlhé aj pomerne produktívne. V päťdesiatych rokoch mala jeho tvorba prevažne autobiografický a náboženský ráz.
    Z Ciest vyhnanca sa dozvedáme, že v Argentíne bol ako človek trpko rozboľavený, ako básnik beznádejne roztúžený, navyše ako kňaz šokujúco rozčarovaný. V kapitole Vek na ulici píše: „Stačilo mi vidieť mestá ako Rio de Janeiro, Sao Paolo, Montevideo a mohol som povedať: skaza sveta prišla na ľudí. V týchto rokoch pohanstva a kultu hriechu, keď v ľuďoch besnia fúrie, nevystupuje do neba nijaký dym z obete Ábela spravodlivého a s hromobitím hory Sinaj nie je spojený dav dolu na námestiach, čo tlieska zlatému teľaťu. Hlas Boží, ktorý mal hrmieť do svedomia ľudí, odráža sa od betónu veľkomesta, kde miesto sviatkov Božích vládne záhaľka tela i duše. Nebol tento vek ani trochu dotknutý výzvou chrámov svojich: čiňte pokánie?... Na mestá betónové ľahol súmrak vekov a do očú ľudských vchádza príšera apokalyptická... Tam po temných kútoch aveníd, ulíc a uličiek leží človek na chodníkoch ako pohodený ohryzok. Tam vláči obeť civilizácie po odpadkoch a chrchľoch... Tam ponúka výdobytky nemravu a zvrhlosti: ako zabiť svojho druha. Už nie zvery púšte, nie šelmy, ale človek mu je v ceste. Človek musí byť premožený, lebo s ním sa stretajú záujmy jeho ziskov, chamtivostí, podvodov a lží... Vonku na perifériách veľmiest iný druh človeka zobudil sa... Sám nevie, ktorou púšťou sveta dýcha jeho život. Nerozmýšľa, nedebatuje. Nezaujíma ho úsmev a spev, ani modlitba... tmolí sa po uliciach, živí sa nenávisťou... Druhí majú milióny, nie on... Jeho ateizmus rozbehol sa do metropole v sprievode diabla... Vráža medzi davy, upozorňuje na seba, že je tu. Jeho triumf sa darí, nikto mu nezlorečí. Potom sa k nemu pridávajú iní, pridávajú sa všetci. Pošmúrni krvilačníci, pozbieraní po svete, ako ich potratili protiduchovné revolúcie, nijako sa neusilujú rozísť sa, neželajú si koniec rozvratníctva... A uprostred tupých boháčov a žiarlivých bedárov zjaví sa naraz nevídaný úkaz: pomedzi všetkých ide človek, stvorený na obraz Boží. Ide ojedinelé. Ufúľanci i úžerníci pľujú na neho; beda vám, spiatočníci, ktorí ste zdvihli na ceste úbožiaka - Krista! ... Beda všetkým, ktorí chcú uveriť, že Boží Syn má sa zjaviť v oblakoch, v sláve a velebnosti! Preč s poverami a babonami! ... Stoja tu ešte chrámy Božie, priestranné, prázdne, vojny im pobrali veriacich, to prišlo vo vzduchu, to sa dostalo i tu, kde vojen nebolo... Kto zastal v tých kolosoch, pýtal sa: Načo toľko priestoru? Pre tých, čo ulicami veľkomesta tvoria masy ľudu, priemyselníkov, obchodníkov, bankárov, lupičov a vrahov? Nemajú kedy zbadať kostol!... V chráme sa odbavuje omša svätá. Priestory katedrály zunia tichom... Tam blízo katedrály veľké kasína pohlcujú státisíce občanov... I zajtra bude omša svätá a pôjdu autá, tramvaje, davy a deň ďalej; a kostol bude odporný i tým zo štvrte milionárov, i tým z periférie. Tupá rezignácia, apatia zeme a skazenosť pokolenia dozrela pre deň Božieho hnevu. Smrteľný nezáujem, nevera v Boha, hluchota duší sprevádza náš vek na ulici, v ktorom ešte neumrel Boh pod bremenom tejto exaltovanej éry...".
    Prečo Dilong načrtol taký údesný obraz sveta, v ktorom takmer dve desaťročia mal žiť a účinkovať? Dozaista preto, že ho videl očami kňaza, rehoľníka, mnícha. Rovnako i preto, že ho videl zdola, spod vrstiev bolesti a biedy, nie cez vrstvy miliónov a zlata. Ako niekdajší chudobný oravský chlapec vysotený nepriazňou doby na perifériu života. No netušil ešte, že veľkomestská bedač raz mu zapáli kostol i kláštor - a do tla mu zhorí jeho cela s rukopismi aj knihami.
    Ak sa mu zdalo, že svetu hrozí nevyhnutná skaza, nie div, že sa podujal napísať utopisticko-apokalyptický román Agónia veku, s víziou ďalšej zničujúcej svetovej vojny aj s hrozbou zániku Cirkvi (vychádzal v roku 1949 v exilovom časopise Mladosť; poľský prozaik J. Dobraczyňski vydal román Prelievať more, s podobným námetom až v roku 1961). Autobiografický bol Dilongov román Bez matky (1951), evokoval tu vlastné detstvo, smutné i vzdorovité, strpčované mu navyše zloprajnou macochou. Psychologickou autobiografiou boli spomínané a citované Cesty vyhnanca (1951). Celkom iný ráz mal ďalší román Pieseň lásky(\953), s idealizovanou dievčinou, zosobňujúcou slovenskú slobodu; ľúbostný príbeh vyúsťuje tu do alegórie. Okrem toho v päťdesiatych rokoch Dilong napísal nedeľné úvahy Slovo Božie (1955) a Golgotu (1957), legendy o umučení Krista.
    V tomto desaťročí hlavne vydal viacero básnických zbierok: Diaľky bez domova (1950), Balady (1953), Za svetlom (1954), Na vrchu nádeje (1955), Stopy v ohni (1956) a V záblesku vekov(1959). Zostavil ich zo starších i novších textov, odborným poradcom mu bol exilový matičiar Stanislav Mečiar, známy literárny kritik a editor. Zbierka Kvietky (\9S4) bola Dilongovým prekladom básní mladej Zuzky Oravskej z kastílčiny (azda je i spoluautorom).
    Diaľky bez domova obsahovali dve časti z nedávnej zbierky Diaľky a pieseň (Žalmy pútnika a Piesne samoty), ku ktorým pridal Dilong novú Modlitbu za Slovensko, osobné tu spájal s nadosobným, svoj údel s osudom národa. Modlil sa za ochranu i záchranu ďalekej vlasti v prítomnosti a budúcnosti: „Tak ako stromu konáre, čo dáš im rástnuť dohora, / vystieram ramená a bolesť moju hmatáš. /... Prosíme, nezabudni, nezabudni, Pane, / jak horký bol chlieb Slovenska. / ... Daj nebu belasému nezastrieť sa chmárou naveky, / sprav zlatý chodník hviezdam ponad hory slovenské...". Celkový ráz Diaľok bez domova možno charakterizovať ako žalmicko-modlitbový.
    Aj Balady sú reedíciou v usporiadaní St. Mečiara. Kritika ich vysoko hodnotila. Naladenie i zameranie týchto básní, preniknutých nostalgiou aj štúrovskými ideami a motívmi, vyhovovali najmä exilovým čitateľom; mali dosť dôvodov trúchliť, ale i naplno sa stotožniť s romantickým vlastenectvom, najmä s vyzdvihovanou ideou národnej slobody. Zbierka Za svetlom podobne spájala národné nádeje s náboženskými.
    V zbierke Na vrchu nádeje obsah, tematika básní, protirečil jej názvu. Zaplavovala ju neviera, beznádej, bezútešnosť (najmä v oddieloch Po páde, Za hranice, Živým a mŕtvym). O „rodnej zemi" hovorí: „Keď ona zomrela, je koniec všetkému, / niet znaku po svetle / v pohľade mojom, / môžem sa pominúť, / koniec, och, niet čo povedať, / tu neostalo nič..." (Rok i945). Dobové okolnosti a udalosti vyvolali v Dilongovi hlbokú depresiu: hrôzy vojny, zánik samostatného štátu, následné chaotické bezprávie, situácie úzkosti a neistoty. Útekom do zahraničia chcel sa zachrániť ako človek i ako básnik: „V krajine pod Tatrami / nad hrobom tvojím, mati, stál som, / tam ja už spievať nemôžem, / za iným nebom idem...// ja volím voľne žiť / a voľne umierať!" (Do sveta). Cítil sa zároveň „fakľonosičom" viery, lebo slobodný západný svet sa rozchádzal s duchom kresťanstva. Cítil sa v ňom dokonca „cudzincom", nie pre inú národnú príslušnosť; ťažila ho cudzota, medziľudská odcudzenosť, priepasti medzi privilegovanými a bezprávnymi, medzi bohatými a chudobnými, zarážajúca a zožierajúca sociálna nespravodlivosť. Do poslednej časti tejto zbierky opäť zhrnul pateticko-agitačné básne z dávnejšieho súboru Vlasť volá, vyzývajúce do boja za „skrvavenú vlasť". Takže táto kniha začala sa v polohe takmer úplnej rezignácie a končila sa bojovnou vlasteneckou agitáciou.
    Nečudo, sám svet sa zmietal v kontrastoch a protikladoch. Boli hrozivé, zároveň neriešiteľné; vybíjali sa ničivými revoltami, zmanipulovanými revolúciami. Dilong to zažil, keď v Buenos Aires vzbúrené masy zapálili Baziliku sv. Františka, zhorel františkánsky kláštor a mnísi zachránili si holé životy v kresťanských rodinách. Proti podpaľačom a vandalom nebolo možné protestovať, chránila ich „úradná moc". Dilong na túto tragickú argentínsku udalosť nikdy nezabudne.
    Podnietila i jeho zbierku Stopy v ohni (nachádzala sa v nej i fotografia básnikovej vyhorenej cely). Priam dokumentárne zachytil tento vandalský čin v básňach Horiaca bazilika, Spálený Antonko, Moje stopy. Čo zažil kedysi doma na okupovanom Slovensku, to sa mu znovu potvrdilo: revolučná ideológia všade, v každej krajine, na každom kontinente, je protináboženská, proticirkevná, protikresťanská. V básni Útek viacnásobne, akoby refrénovite opakoval: „predo mnou tma a za mnou horí svätyňa Božia" -to je pre Dilonga takisto dôvod trúchliť a teskniť. Jeho exilové putovanie naozaj bolo cestou steskov, spočiatku osobných, postupne čoraz viac nadosobných. Trúchlivý bol v zbierke oddiel Na vlnách smrti; aj ostatné dva - Opŕcha lístie a Vytrvám - podfarbovala melanchólia. Ale cítil sa hlasom národa: „...plakal som v státisícoch, / trpel som v miliónoch" (Tam stál som). Vďaka tejto nadosobnej väzbe s národom nestrácal ani v ťaživých situáciách sebadôveru a nadobúda] inšpiratívne zanietenie.
    Zbierka V záblesku vekov s náboženskou tematikou mala prevažne reflexívno -meditatívny ráz. Veľmi voľne tu spracoval v jednotlivých cykloch motívy starozákonné (Hovoril Adam Eve po vyhnaní z raja, Púšť, Jób, Advent) i motívy novozákonné (Spievala Mária dieťatku, Ježiško, keď mal sedem rokov, ŽMIa Matka pod krížom). Nechcel isté deje len nanovo prerozprávať, skôr priblížiť modernému čitateľovi pravdy a tajomstvá v nich skryté, dať mu poznať, že Boh určuje beh dejín aj údel človeka v nich. Dilong neraz veľmi naliehavo sa dožaduje odpovede: „Povedz nám, Pane, čo chceš s biedou ľudstva urobiť"; s biedou morálnou i sociálnou: „v človeku, čo je božské, zmizlo, / a niet viac mužov Božích, / nezdedil nikto po nich modlitbu a pôst", „zem bude, keď zas dolu zídeš, väzením, / snáď koncentrák, snáď Sibíria ľadová, / zavretá drôtom ostnatým, / zem odsúdencov na smrť"(Kriste prichádzajúci v oblakoch). Napriek všetkému privolával Božie kráľovstvo, ba prosil o milosť i pre tých, čo Dilonga ohrozovali sekerou, keď pustošili františkánsku baziliku: „Nedovoľ preto, aby horiaci stĺp oltára sa zvalil na neho, / iď za ním z chrámu von a daj mu slzy pokánia" (Žalm o pustošení). V cykle Na južnej pologuli vyjadril nesmiernu svoju opustenosť v tej obrovskej cudzozemskej zmiešanine rás i más („priateľov nemá, kto sa volá Jóbom"); do viacerých básní premietol svoje trpké emigrantské skúsenosti (Za hlasom srdca, Vyhnanec, Prístavný nosič, Predavač kvetov). Do tejto objemnej zbierky znovu vložil cyklickú báseň Po ceste meteora, odzrkadľujúcu jeho túžbu po tuláckych rozletoch i potrebu vracať sa zakaždým domov, do rodnej podtatranskej vlasti.
    Dilongovu tvorbu z päťdesiatych rokov určoval jednak vonkajšia vnútorný dramatizmus jeho „vyhnaneckého osudu", jednak jeho harmonizátorské úsilie zladiť vlastné negatívne ľudské skúsenosti s pozitívnym náboženským zmýšľaním. To všetko ju robilo pôsobivou i plnohodnotnou.
V šesťdesiatych rokoch Dilong sa viac než po dvoch desaťročiach vrátil k dramatickej tvorbe historickou drámou Gorazd( 1963), o pokračovateľovi duchovného i kultúrneho apoštolátu sv. Cyrila a sv. Metoda; v exilovom časopise Most uverejnil dramatický fragment Ľudstvo na cestách (1969). Knižne vydal utopistický román Agónia veku (1964, pôvodne vychádzal časopisecký, rukopis mu zhorel v kláštore spolu s textom románu Prúty). Údajne v druhej polovici tohto desaťročia vznikal „antiromán" Ruža Dagmar (2000, ako nedokončený fragment vyšiel v Bratislave).
    Ťažisko Dilongovej tvorby v šesťdesiatych rokoch opäť treba hľadať v poézii, v zbierkach Dotyk s večnosťou (1961), Brehy slobody, (1965), Na hrudách času (1966), Pod krížom (1967), Minúty Zeme (1969). Prevláda v nich náboženský aspekt, všetko podáva vo svetle viery.
    V zbierke Dotyk s večnosťou (obsahovala aj meditatívnu prózu) vníma život i smrť akoby očami sv. Františka z Assisi - pokojne, bez zachvenia, bez triašky. V básni Tvoje meno je sestra smrť takto sa prihovára: „Prv, ako naznačíš mi slovo rozhovoru s tebou, odomkni svoj hrad, / hľa, bude to môj dotyk s večnosťou". V básni Listy na strome. „Ja večnosť chcem, piť z tvojho srdca, smrť, / keď zhasínaš ma v rokliach zeme naveky, / keď more stícha v mojich vlnách neba / pred sarkofágom mojím." Nehrozí sa metafyzického „zásvetia", lež babylonského zmätku vo svete.-„Za ľudí skrýva sa nesmierny prúd bratov Kainov, / ako by bolo možné utiecť pred otázkou: Kde sa podel Ábel?" (Zomierajúce mesto).
    Zbierka Brehy slobody (šesťdesiatka básní k autorovej šesťdesiatke) bola iná, tematicky aj poetikou viacvrstvová. V náboženských oddieloch (Modlitby, Idúcky po nebi, Spomienky) odhaľuje i napráva svoj vzťah k Bohu (Rozhovor s anjelom, V tôni svätých mníchov, Pohľad do neba). Prosí za seba i ostatných emigrantov: „Hynie môj kvet, je zima, / cítim sa ustatým, / ó, Bože, nechal si ma / na ceste pustatín /...Ó, nemaj ťažké oko, / my sme tu bez vlasti, / ty bývaš prevysoko, / my dolu v priepasti" (Prosba pred smrťou). Až tri cykly venoval nezabudnuteľnej domovine (Otčina, Láska, Zem krásna), stále po nej nostalgicky roztúžený. V básni Domov náš vyhlasuje so štúrovským pátosom: „Dávne sú tvoje rody / a deje v storočiach, na kúsku tejto pôdy / máš veky na očiach; náš si a nech hrom perie, / nech bije po tvári, / nám ťa nik nezaberie / a nech ťa nezmarí, / nik nevymaže z mapy, / z tatranskej oblasti, / ešte sa rodia chlapi, / tí chlapci dvanásti. //... náš bude ten kus zeme, / ako bol doposiaľ, / i sväté jeho semä, / čo Metod rozosial, / čo ľud nás zbožne skrýval, / keď zostal bez svetla / a nezobral ho príval / a búrka nezmietla." Naproti tomu kriticky sa staval k americkému kontinentu, kde ateizmus pohlcoval kresťanstvo: „Kde sú kresťania, čo prešli prúdom posvätnej vody? / ... Kresťania dnes už nie sú módou? A náš vek je len kalnou riekou? / Kaplice obklopuje ateizmus, deravé času zuby? / Bože môj, prečo sa tu popukali stĺpy vekov / a ruka tajnej služby diablovej nás vedie do záhuby" (Hľadiac ponad breviár). Opäť sa mu vynorí spomienka na spustošenú františkánsku baziliku, na ktorú „luza krvavá" vyliala naftu a zapálila ju (Cestami). Na samom začiatku zbierky nachádza sa ďalšia Dilongova fantastická „púť" kozmom (dlhý cyklus Brehy slobody), na jej konci šesťstrofová Večerná modlitba s príznačnou autoštylizáciou: „Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, / z milosti Božej bedár, / zatváram knihu, cyklus chmúr, / žalostí abecedár..." Už po niekoľký raz vystúpil v podobe „trubadúra", zakaždým však v inej maske.
    Brehy slobody vyšli ešte v Argentíne, nasledujúca neveľká zbierka Na hrudách času už v Amerike, kde Dilong našiel nové pôsobisko od roku 1965. Bol to dôležitý predel v jeho živote i v umeleckej orientácii (najpravdepodobnejšie pod vplyvom Karola Strmeňa; spolu s Mikulášom Šprincom vytvárali tu družnú básnickú trojicu). Ako badať na tejto najnovšej zbierke, Dilong sa priblížil syntaktický aj sémanticky k avantgardným postupom, čo sťažovalo vnímanie jeho poézie. Tematicky sa zameral na prírodné fenomény (napr. Ruža, Kameň, Strom, Rieka, Dúha) aj na fenomény ľudské (napr. Emigrant, Básnik, Slepec, Robotník). No nezabudol ani na domácu tradíciu jánošíkovskú (Na zbojnícky motív), ani na vytúžený návrat do vlasti: „Ja prídem, / ja ruky zložím / pred tvojou mizinou, / pred prahom tvojím, Slovensko!" (Po rokoch). V básni Bez návratu priznáva, že „časy sa menia, / mne oťaželi rýmy, / a míle krajín / tie vatry hasnú", „nech sa nám otvára / na nebi znovu / Apollinaire i Cocteau"; ale prekvapujúco spomenie - po prvý raz vôbec - oravského kňazského básnika Dlhomíra Poľského: „... bol mi bratom klasik / Dlhomír Poľský". Cudzozemské vplyvy nezakryli jeho domáce slovenské korene.
    Azda hrozivý stav sveta pred možnou katastrofou („ľudstvo sa k vojne chýli") podnietil Dilonga napísať zbierku Pod krížom, s jednoznačne náboženským obsahom, zloženú z troch veľkonočných cyklov: Umučenie Pána nášho Ježiša Krista, Krížová cesta, Sedem slov. Neparafrázuje v nich biblické udalosti, sú básnickými meditáciami s aktualizovanou interpretáciou. Do svojich zopnutých rúk pod krížom bral slzy, prosby, modlitby ľudstva, všetkých trpiacich, všetkých kajúcnikov - i tých, čo zavinili Golgotu. Dilong vykonával tým i za seba akési veľkonočné exercície. Gorazd Zvoničky tvrdil, že zbierka vyniká nielen básnickými kvalitami, lež i kresťanskou duchovnosťou. Ak hovorí o sebe ako o „vyhnancovi", tentoraz nie v politickom zmysle; myslel to v zmysle biblickom, ako o „vyhnancovi z raja": „Som vyhnancom, čo žije z krvácania / a krváca v piesni mojej Boh: / len v plodoch svojich sám som, / ale ty, vo mne obnovený Kriste, / znova ma chrániš pravdou, / že idem s tebou v tvojich rukách, / v ktorých sú všetky rany na zemi" (Rozjímanie na počiatku).
    Aj zbierka Minúty Zeme (súbor 73 číslovaných básni") mala náboženský základ, akiste pod vplyvom stupňujúcej sa autorovej zbožnosti, azda i pod tlakom vonkajšieho spoločenského sveta - bez hodnôt duchovných, morálnych, sociálnych. Svetu bez Boha hrozila sebadeštrukcia, ľudstvu pád do najnižších sfér bytia, do duchovnej, morálnej, spoločenskej ničoty (ateizmus, materializmus, vojny, vraždy, ničivá technika, sociálna bieda). Dilonga, vypätého čoraz viac do „výšok", upretého do „výšin", to všetko zraňovalo ako kňaza i ako básnika - obzvlášť neľudskosť moderného človeka: „Vraví sa o človeku, že má srdce z kameňa, / hy-nieme pri ňom, / taká je doba, také strašné sú / dejiny smrti dnes. Len ktosi príde, / udrie ťa srdcom, / zabije kameňom" (38. báseň). Odľudštenosť sa prejavuje v ničivosti všetkého živého: „Ešte sa ľuďmi volať smú / tí, ktorí stromy rúbu, horu rúbu / a rúbu ľudí?" (37. báseň). Ľudia sa „rúbali" najmä vo vojnách, v prvej i druhej - zažil jednu i druhú, preto prosí: „ó, Bože, podaj ruku môjmu výkriku" (45. báseň). Opäť sa pred ním vynára požiar, zdemolovanie františkánskej baziliky: „Vždy je to hrôza vojny. / Keď zapálili naše mesto, / pozdvihoval som hostiu a vravel som jej / ako Lót žene: Neobzri sa! / A kamenný chrám rúcal sa / a skamenela hostia" (46. báseň). Zbierka ako celok, podľa Dilonga, predstavovala akési minútové zábery, minútové pohľady na problematiku doby, miešali sa tu lokality zahraničné s domácimi; zmysly mu znemožňovali priamo vnímať vlasť, vidí ju z toľkej diaľky srdcom. Keď sa Karol Strmeň obrátil na Dilonga, aby objasnil isté veci okolo vzniku a zmyslu týchto zložitých, rébusovitých textov, ten namietal, že poézia sa má vnímať intuitívne a odsudzoval „veršíkovanie": „netreba nám len veršíkovať, aby nám všetci rozumeli".
    Už v čase svojho príklonu k surrealizmu používal iracionalistickú metódu písania - obdobná tendencia prevláda i v jeho zbierkach zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Básne tým nadobúdali ráz voľných, neviazaných improvizácií, preto i tá zjavná nerozlíšiteľnosť poézie a prózy. Inak hádam ani by nebol napísal také množstvo textov. Boli za tým stimuly skôr psychologické než estetické.
Andrej Žarnov vo svojich listoch do Bratislavy spomínal mimoriadnu Dilongovu produktívnosť; vraj toľko píše, že mu to nestačia vydávať. Neraz mu azda chýbali potrebné financie - niektoré zbierky vyšli len v päťdesiatich výtlačkoch (napr. Otčina, zhrievaj ma, Sen je budúcich). Rozdával ich priateľom, nepredával.
    Kvantitatívne najbohatším desaťročím Dilongovho života boli sedemdesiate roky. Doslova chrlil knižku za knižkou, poéziu i prózu. Žánrové dosť ťažko rozlíšiť, čo sú „básne", „básne v próze", „lyrické meditácie", keďže nerešpektoval ani bežné typografické usporiadanie textu. Pri nestrofických básňach nemožno presne odlíšiť voľný verš od nepravidelného riadkovania lyrizujúcej prózy, lyrickej meditácie. To budú musieť raz preskúmať a rozhodnúť odborníci na poetiku a genológiu.
    V sedemdesiatych rokoch vyšli Dilongovi tieto zbierky: Kde holub doletíX1970), Matka celá krásna (1970, výber z mariánskych básní), Rodisko (1970, cyklus v knihe Odkaz na počesť J. Cincíka), Hladný vetrík (1972), Švih (1972, Chodníky (1975, „básne v próze"), Srdce nás bije (1975), Dom na bývanie (1976), Vidím otvorené nebo (1976), Akí sme všetci (1977, „lyrizované antiverše"), Krok čo krok. - Notes na prechádzky (1978), Poď, nasleduj ma (1979), trilógia Za krásu otčiny (1979, I. diel), Ruža lásky (1979, II. diel), Na pieseň srdca (19/r9, III. diel).
    Potom sú tu knižky „lyrických próz": Ponúkam chlieb so soľou (1971), Pokora vína (1975), Rozprávka má krídla (1973), Vidíte zrnko (1973), Na polhodinku (1974), Kde človek kladie semiačko (1975), Pred tebou váza (1975), Čo vietor nepovie (1976), Duch do dejín (1976), Oči nám horia (1976), Stretával som ľudí a svet (1976), Otčina, zhrievaj ma (1977), Sen je budúcich (1979, „básnická vízia"), Stretnutie (1979).
    Okrem toho Dilong vydal v tomto desaťročí: Stlmené slovíčko (1974, „aforizmy a epigramy"), Kto sa vie modliť (1975, náboženské úvahy), Moje svedectvo o SOV-e (1975, o pôsobení v Slovenskom oslobodzovacom výbore), Svätec z Assisi (1975, životopis sv. Františka, 11. vyd. 1984), Nezomrie, kto miluje (1976, lyrický román), Kvietok do neba (1977, „minidrámy"), Sláva Bohu (1978, modlitby pre deti).
    Zbierka Kde holub doletí zložená z básnických cyklov (Príhovor, Chalúpka v údolí, Svetelné roky, Záhumienok) a z prozaických textov (Matka, jedným krokom, Obrázky). Mala reflexívno-spomienkový ráz, striedali sa tu témy náboženské, historické, prírodné. Dilong viedol meditatívne rozhovory s Bohom, pripomínal si svet svojej mladosti, cítil sa voľným a šťastným v slovenskej prírode, stiesňovali a ubíjali ho americké veľkomestá - pretechnizované, chladné medziľudskou odcudzenosťou. V cykle Chalúpka v údolí evokuje slávnu minulosť Slovenska (Pribina, Rastislav, sv. Cyril a sv. Metod), v cykle Svetelné roky zase Kristovo pôsobenie na zemi od Golgoty po dnešok. Básňou U nás (s podtitulom: August 1968) zareagoval na sovietsku okupáciu Slovenska, netragizoval túto udalosť, iba kruto zironizoval „osloboditeľov": „Nemal čo robiť, pil do nemoty. / Ako snop potom padol pod liesku. / Zajace poutekali, smrdel. Heroj! / Chrobač sa zaľahla, krásne pole slovenské, máš hostí! / Kto ťa to kosiť bude, kto ťa čistiť bude! / V mundúre vojakovom skapíňajú vši. / Rozštvrtil by ich každý pohľad na mapu. / Čo sa len tisnú k našim hraniciam!"
    Zbierka Matka celá krásna (vydaná z príležitosti 65. životného jubilea) bola výberom z Dilongových mariánskych básní, oslavujúcich patrónku Slovenska ako prekrásnu, preblahoslavenú, presvätú Pannu i ako orodujúcu, pomáhajúcu, ochraňujúcu Matku; teda v podobe ako aj ostatní exiloví básnici - M. Šprinc, G. Zvoničky, K. Strmeň. I v podobe fatimskej záchrankyne sveta: „Lucia, Fatimu nes do končín sveta, / zaháj dni sväté, soboty belasé. // ... Do nových vekov pôjde, / kto s vami modlitbou bič Boží zastaví, / i Rusko obráti sa / a umučeným česť vzdáme v chrámoch" (Fatima).
    Cyklus Rodisko (do jubilejnej cincíkovskej básnicko - výtvarnej publikácie) napísal Dilong jednoduchými, stručnými strofickými veršami; vyjadril v nich hrdosť na predkov, rod i ľud, obdiv ku krásnej a statočnej domovine, vzdal hold všetkým, čo v minulosti aj prítomnosti zahynuli pod brutálnou mocou okupantov: „Prišli a hrmeli, / ako v dni jaskynnom, / nemali v srdci bôľ, / nemali jazvy v ňom. // ... Prišli a nechali, / čo oči zakalí, / zavrhli, zahnali, / zabili, zaklali" (Po vojne)-, „Hrubý je povraz, / ponajprv bijú, / vykopú jamu / a potom pijú. // A kto ťa pochoval / pod zuby vlčie, / dal ti i do hrobu / napiť sa žlče. // Nebol syn matere, / neviedol k prameňom, / privalil horami, / pridusil kameňom" (Deň hanby).
    Zbierka Hladný vetrík zo spomienok na detstvo, z dojmov a zážitkov v milovanej oravskej prírode, z radostných i neradostných udalostí z predprevratových čias (sestrina smrť, otcov odchod do vojny) - to všetko v cykle V písanke doma. V druhom cykle Učili sme sa modliť píše o svojich detských i neskorších modlitbách, aj o situáciách, keď nevládal či nechcel sa modliť. Totiž za nepriateľov, neprajníkov, zloprajníkov národa ťažko sa mu modlilo, ale urobil tak: „Pane, nemaj to za hriech, / modlím sa v srdci / naštrbenom. / Pane, i ty si stanovil čiaru, / ktorým sú hriechy zadržané. // Alebo mi nedaj viac / lásky, nebráň ma v národe, čo zahynie. / Potom škrípajúc zubami / budem / prosiť: / Pane, nemaj to za hriech" (14. báseň). Básnik sa v ňom nevzpieral, ked kňaz pokorne slúchol prikázanie.
    Zbierka Švih je pozoruhodná tým, že sa skladá z jednoslovných veršov. Karol Strmeň mal v knihe Znamenie Ryby (1969) jedinú takú báseň, Dilong ich napísal za celú zbierku, vďaka formálnej virtuozite, mimoriadnej slovnej a významovej vynachádzavosti. Pritom nahustil takú „zoštíhlenú" báseň myšlienkovým obsahom. „Šiel / som pásť, / hnal / ma deň, / sal / som / med, / žil som / preň. / Mal / by / som / stád / jak / kráľ, / bol / som / sám, / Boh / ma / vzal. / V blk / sa / vzňal / priam / pod / krom, / keď / hlas / znel: / som / kto - som..." (Pýr).
    Knihu Na polhodinku Dilong označil ako „zbierku lyrickej prózy", no hlavné texty majú voľnú strofickú podobu, príznačnú pre básne. Ako humanistický odporca pretechnizovanej civilizácie, ohrozenej i ohrozujúcej atómovou bombou svet, prejavil sa v básni Hlas atómu („atómová bomba je antievanjelium"). Baladickou poémou bola Starenka, podobizeň láskavej, pokornej, zbožnej bytosti, ktorá žila pre iných a pre nebo. Cyklickou básňou Osloboď sa pozýval do poézie: má schopnosť liečiť „ovocie z raja", robiť „operáciu duše", poskytnúť piesne „stovky vtáčikov", šepkať „čo nečuť", obdarovávať „videním" - intuitívnym aj mystickým.
    Zbierku Chodníky Dilong žánrovo označil ako „básne v próze", hoci všetky cykly majú strofickú formu, no takmer improvizovanú. Sú to reflexie nad životom, nad blúdením v labyrinte sveta. Človek tam vždy narazí na Boha alebo večnosť (cykly Chodníky, Putovanie). I keď realita odcudzeného sveta deprimuje, Diiong dáva pociťovať stálu Božiu prítomnosť; on sám ako básnik má čoraz väčší sklon ku skúmavému hĺbaniu.
    Z príležitosti sedemdesiatky vyšla mu zbierka Srdce nás bije a mala výlučne slovenskú „náplň". Vnútorne bol v ustavičnom kontakte s ďalekou vlasťou, nezľahostajnel k jej tradíciám, osudom, osobnostiam. Spomínal na tých, čo svojou aktivitou kriesili aj živili národ - od klasikov (H. Gavlovič,). Hollý, L Štúr, J. Kráľ, Š. Moyzes) po súčasníkov (napr. V. Beniak). Veľký autor Žofie, Popolca, Igrica takto sa prihováral k rodákom: „Vzali mi tátoša, / vrhli do jamy levovej, / pred zverou v sile / časy som prežil. // ... na váhach moja pieseň, / na ústach kameň mlčania. / Ako len uniesť / v náruči teba, Slovensko? // ... Na role dedičnej / dali ste ma na kríž. / Do vzbury nevolám, / ja, zbierač kláskov / nekričím: zabíjajte, / ja, igric potulný / neprosím odpustenie, že som zakvílil. // Žil som len dedovizni, / odmietam špongiu, / ja nenariekam v básni, / ja dýcham v krvi času" (Valentín Beniak, III). V cykle Osudy zvažoval národný život, v Básnikovi zamýšľal sa nad sebou, v cyklickej Krásnej duši nad „neláskou" v ľudstve („Čo s láskou v ríši jastrabov? / Čo s Kristom medzi katmi?"), primkol sa aj k domácej jánošíkovskej tradícii (Hôrny brat). Výrok „srdce nás bije" mohol by sa pre obsah zbierky obmeniť na „srdce v nás bije", taký bol pevný a verný Dilongov vzťah - i jeho exilových druhov - k rodnému Slovensku.
    Dvojznačná je zbierka Čo vietor nepovie, autor ju žánrovo označil ako „lyrickú prózu", hoci jej texty napospol sa skladajú z nerýmovaných dvojverší. Sú stručné, zhustené, gnómické, básnikove výpovede obsahujú mravné „ponaučenia". Teda čosi, čo práve moderný človek si nežiada, ba odmieta (Nechceme ponaučenie). Týkajú sa ustavičných protikladov medzi človekom a Bohom, medzi dobrom a zlom. Zlyháva človek, pretože Boh je voči človeku stále samá láska, milosrdenstvo, pochopenie, pomoc. Dilong tieto pocity a poznatky vyjadroval výstižnými paradoxnými aforizmami.
Zbierka Dom na bývanie má označenie „voľné verše", hoci len jej štvrtina dostala typografickú podobu básne. Zrejme i preto treba túto Dilongovu knižku preradiť medzi prozaické diela. Zapĺňajú ju predovšetkým meditatívne náboženské texty.
    Ako naozaj františkánsky autor predstavil sa Dilong krátko po sebe dvoma knižkami: biografiou Svätec z Assisi a zbierkou Vidím otvorené nebo. Až takmer po štyridsiatych rokoch sa autor zbierky ja, svätý František (1938) vrátil k básnickému oživeniu a osláveniu veľkého, obdivuhodného svätca, ktorý sa radikálne rozhodol nasledovať Krista. Dilong ako člen františkánskej rehole ľahko sa mohol vžiť do jeho zmýšľania i konania, vyznať sa z jeho lásky k Stvoriteľovi a všetkému stvorenstvu. V dvoch obsiahlych cykloch - Rozpráva brat František & Nasleduj ma - jeho hlasom ohlasoval svetu františkánske evanjelium chudoby a lásky, propagoval nadčasové františkánske posolstvo modernému svetu. Bol - ako prezrádzali predchádzajúce zbierky - ctiteľom dvoch rehoľných svätcov, sv. Františka i sv. Antonka. Podľa svojho veľkého vzoru cítil sa spriahnutý so „sestrou Chudobou", horlil za prakticky žité kresťanstvo, solidarizoval sa s núdznymi, trpiacimi, hriešnymi -vždy plný súcitu, vôbec nie kárateľský.
    Zbierka Akí sme všetci opäť bola výnimočná formou, Dilong v nej použil prísne viazaný - sonet. Nie náhodou ani nie z vlastného popudu (naposledy mal sedem sonetov v Konválii, 1941). Nakriatol ho Karol Strmeň, v nádeji, že s brúsením „formy" venuje väčšiu pozornosť i vybrúseniu „myšlienky"; voľné improvizácie, v čom bol Dilong majstrom, ho k tomu nenútili. Objednávku zvládol s bravúrnou pohotovosťou, menej úsilia venoval cizelovaniu tvaru i myšlienky. Strmeň nabádal Dilonga, aby sa týmito sonetmi „vyžaloval" a „vyplakal". Zrejme nemal takú potrebu, lákala ho predovšetkým rozkoš tvorenia. Na hlavných cykloch (Akí sme všetci, Boh, Výhybkár Boží, Za slávu predkov, Milovať budeš, Mária)Vidieť, že mal vyrovnaný vzťah k Bohu i k ľuďom, čo ho na jednej strane povznášalo, na druhej strane mu umožňovalo spájať náboženské cítenie s cítením sociálnym i národným (v tomto ohľade prostredníctvom cyrilo - metodskej tradície). Ak nevybrúsil zakaždým „formu" ani „myšlienku", ako očakával Strmeň, súviselo to zrejme s tým, že ako pohotový improvizátor nemal zmysel pre perfekcionizmus.
    Knižočka Krok čo krok (s podtitulom Notes na prechádzky) je Dilongovou najmenšou zbierkou, formátom i rozsahom. Básničky sú zväčša niekoľkoveršové, verše zase jedno - dvojslovné, nerýmované; akoby „notes" improvizovaných kuriozít, „minibásní" do vrecka. Prevládajú náboženské motívy, texty sú významovo zložito šifrované.
    Z príležitosti svojho „zlatého kňazského jubilea" Dilong vydal zbierku Pod, nasleduj ma. Tematicky bola takrečeno „kňazská" (čo je v tomto prípade pochopiteľné), poetikou zase takmer „realistická", spôsobom podania naratívna. Do všetkých piatich cyklov premieta „dejiny duše", nie udalosti osobného života. Sú meditatívno-reflexívne, uvažuje viac o Bohu než o sebe, v najdlhšom z nich Hore brehom o svojej službe Kristovi a ľuďom. V cykle Pod, nasleduj ma hovorí o tom, ako Kristus povoláva stále nových robotníkov do svojej vinice i o vlastnom, jednoznačnom rozhodnutí nasledovať ho, vytrvať v službe. V cykle Láska na kríži zamýšľal sa nad udalosťami okolo Golgoty, v cykle Milovať budeš zase nad všežičlivou Božou láskou. Posledný cyklus Posol blahozvesti je o „trubadúrovi", ktorý blaží duše a solidarizuje sa s trpiacimi a núdznymi - čo bola ďalšia Dilongova autoštylizácia. Touto zbierkou naznačil, čo zaplavovalo jeho kňazské vnútro v uplynulom polstoročí; aj vystihol dramatizmus kňazskej duše v modernom zrozpornenom svete.
    Na konci sedemdesiatych rokov vyšla trilógia Za krásu otčiny - Ruža lásky - Na pieseň srdca-, rozsahovo mohla tvoriť jednu zbierku, obsahuje zväčša „minibásne", tentoraz tradičné a rýmované. Toľko citu v nej vibruje, že by sa mohla považovať za ľúbostnú poéziu, lenže básnickým objektom ju tu - domovina, vlasť. Dilong ho poetizuje a idealizuje, umožňuje mu to i virtuózna technika niekdajšieho poetizmu. Melódia lásky k vlasti znela v Dilongovej exilovej tvorbe najtrvácnejšie i najhlbšie. Bol nielen básnikom „stratenej slobody", rovnako básnikom „stratenej domoviny".
    Pôvodne jeho nostalgia mala psychologické korene, postupne dostávala i metafyzické zafarbenie, s pribúdaním túžby za večnou domovinou. V osemdesiatych rokoch Dilong stále je produktívny; žiaľ, na život i na tvorbu má vymeranú len polovicu tohto desaťročia: 7. apríla 1986 v Pittsburgu zomiera.
    V tomto časovom úseku silnela u neho dávnejšia tendencia k prozaizácii, napísal viac diel „lyrickej prózy" než básnických zbierok. Zbierky boli zväčša malé knižočky, s neveľkým počtom básní, používal drobné lyrické útvary, písané voľným veršom. Náplň mali nábožensko-meditatívnu.
    Taká bola i tematika zbierky Milovaní, čo prezrádzajú už názvy väčšiny cyklov: Milovaní, Poďte, požehnaní, Na úvrať Božiu, Ukrižovaní v tme, Roráty. Ako určujúci činiteľ javí sa vzťah lásky k Bohu a vzťah lásky k blížnemu, za najdôležitejšie považuje „milovať" a „odpúšťať". I tu trvalým predmetom Dilongovho básnického záujmu zostáva podtatranská vlasť a neslobodný národ. Zdôrazňuje Božiu ochranu („sme skrytí / v tvoji / zložených rukách", Otčina, 5), že temné sily nepohltia národ („Nestratíme sa: / Boh to vie. / My sme nie / z hriechu. // V testamente píše sa v nebi, / že Kain bude blúdiť. / My nie", Ukrižovaní v tme, 1) - aj že dobro zvíťazí: „Veríme v moc spravodlivú. (Bude koniec zlým svetom" /Roráty, 1); „Odpúšťali / sme, / odpustí sa nám. // Zničený svet nebude, / keď zvonia do chrámu" (Roráty, 4). Z jeho svetonáhľadu vyplývalo, že za vonkajším pohybom dejín vnímal i dianie metahistorické, cítil pôsobenie metafyzické.
    Zbierku Letieť a doletieť vypĺňali prevažne veršové texty, no autor ju označil ako „lyrické prózy" (taký bol hlavný cyklus). Ťažiskovou opäť je téma - národná. Spomína na rodnú Oravu, na rodákov, na tých, čo odišli do vojny, na veľkých národných básnikov: „Začínal Hollý, / neskončil Hviezdoslav. // ... Rodina slovenská, / si hodna poézie. // Otčina, musíš veriť. / Ver, ona krásna je" (Dýchame domovom, 10). Národ chcel chrániť pred dravým „prúdom svete", pred núdzou i biedou: „Tvoj blížny / chce chlieb. // Posledné na stole. // Pomáhaj, dávaj. Nepýtaj" (Blahoslavení tichí, 1); „Boh je cesta. / Nie ku hojnosti zeme. / Dozvedieť sa, kde sú / hladní a smädní" (6); „Kráľovstvo Božie na zemi / živíme ranami" (7); „Svet je Golgotou / pri Golgote. // Pevne sa túli / jedna ku druhej" (9). Tým, že človek aktívne pomáha, premáha sily zla, ne-lásky, nedostatku, neslobody. „Boli sme s Kristom pribití," píše Dilong, a jednako „spieva ľudská tvár. / Má plno škovránkov". Aj v tejto zbierke viedol vnútorný rozhovor s nezabudnuteľnou matkou, oporným ľudským bodom svojho života.
    Posledné svoje zbierky Dilong nazýval zväčša „lyrickými meditáciami", skladal ich z básní aj z prozaických textov - a prevládala v nich téma lásky, správnejšie povedané: jeho potreba citovej adorácie. Zakaždým sa upne na nejakú „múzu", ktorá je pre neho symbolom, alegorickým zosobnením istých ideálnych vlastností. Tým sa stáva pre neho inšpiratívnou, podnecuje ho k básnickej adorácii, k poetickej exaltácii. V knižočke Múdra panna takto oslovuje „inšpirátorku": „Päť panien / múdrych je, / ich prameň / zem pije. // Jedna si z usmiatych, / si z krásy tých piatich. // Tvoj svet je presýty, / je kvietie, / kde si ty. // Múzy svit, / sem letíš, / neodíd, / tu je tis" (Vzývanie Múzy). Krehký lyrizmus charakterizuje túto poéziu.
V knižočke Božia amazonka jeho adoračný vzlet stáva sa až exaltovaný (Emigrantka), vo vzťahu k mŕtvej Haničke nežný a rozochvený (Moja sestrička). Bytosť z cyklickej Božej amazonky nemá nič spoločné so starogréckymi bojovníčkami: „Odpočívaš na Božích pleciach. A bol tam kríž raz. / Áno, bol tam - a je tam. / To pole má vyorané brázdy. / A celé ľudstvo je tam v kláskoch. / Toľko lásky!" V starnúcom Dilongovi už dávnejšie sa prejavoval takmer mystický cit pre spiritualizovanú lásku.
    V knižke Milovať'- žiť je päť veršovaných cyklov, väčšiu časť tvoria aforistické prózy. Básne sú písané úsečné, skratkovito, akoby Dilong chcel iba glosovať tému lásky, vždy v dvojzvuku božskej lásky s ľudskou. Ako horúci rodoľub aj tu sa adorujúco vyznával svojej ďalekej tatranskej domovine.
Zbierkou S fakľou v ruke (vydanou s predstihom na „blížiacu sa básnikovu osemdesiatku") predstúpil ako uvedomelý „fakľonosič": „Tak som tu, / burič lásky k Bohu a k ľudom (Náš zrod, 2). To bol i Jeho exilový program; prv mal sklon bojovať a burcovať, teraz - ako „fakľonosič" - „svietiť" na cestu, osvecovať smer i cieľ. V jeho cítení sa zlieva-la láska k rodičom, k vlasti (ku krajine, prírode, ľudu, dejinám), k zahraničným rodákom; samozrejme, že i k Bohu. Držal sa náboženského ponímania národa, jeho osudov a dejín. Po príchode do exilu zastával stanovisko politické, teraz metafyzické: „Kto nás / má / viesť / do boja? / Nie nanútený. / Ani nie, keď sa / sám natíska. // Vodca sa / tak rodí, / ako ho / Boh hľadá" (Nepoddáme sa, 2). Primknutý pevne k národným kresťanským tradíciám, nadosobné kládol nad osobné, navyše odhodlane opretý o kríž Golgoty.
    Aj knižočka Slovenská strážkyňa smerovala jednak k Bohu, jednak k národu, vyjadrujú to už názvy úvodných cyklov - Tvoj domov je v Bohu a Tvoja strecha je Slovensko. Ako kedysi Valentín Beniak zvolával strážnych a ochranných „duchov" zeme, tak aj Dilong - jednostaj znepokojený a zarmútený osudom Slovenska – privolával ďalšiu, vlastnú „strážkyňu", aby držala štít nad neslobodným národom, priduseným nekresťanským režimom. Jeho pohľad siahal od Pribinovho kostola a Svätoplukových prútov až po súveký režim „červených hviezd". Rovnako blízka mu bola i tu domovina „nebeská" aj „tatranská". V zbierkach z osemdesiatych rokov Dilong sa prejavoval ako básnik milujúci, trpiaci a odpúšťajúci; bol zhovievavý, pretože pochopil: „Božie evanjelium je: / milovať, trpieť, odpúšťať" (Dokonalosť).
    Knižočku Z úst básne, poslednú svoju vydanú básnickú zbierku, Dilong nazval „poémou o legendárnej Márii z Detroitu" - zrejme podľa reálneho modelu. Zosobňuje azda ideálnu čitateľku jeho poézie, pomenoval ju „krásavicou ducha". Išlo o stretnutie dvoch ľudských subjektov rovnako básnicky naladených, o súzvuk duší. Ako vznikol kontakt medzi nimi? „Krásavica, ktorú som nikdy nevidel. / Ale čo to cigánim? Vždy ju vidím. / Pozerám ďalej, ako dovidím. / Pretože krása len tak sa dá vidieť" (Krásavica ducha, 2). Je to mnohoznačný symbol. Hovorí o žene, o poézii, o otčine? So všetkými ho spájal adoračný vzťah.
   

 Hoci išlo o poslednú zbierku, nenachádzali sa v nej posledné Dilongove básne. Tie vyšli v knihe „lyrických meditácií". Roky v poézii; bilancoval v nich – úvodnou i záverečnou básňou - svoj príchod aj odchod. V knižke Ešte kvietok (1982) takto sa privrával čitateľom, čitateľkám: „Blížim sa k osemdesiatke. Tu som. Celý svoj život kvitnem. Kvietok hľadí na vás. Nie starec." Nedlho po osemdesiatke jeho zdravotný stav sa zhoršoval, sužovaný rakovinou žalúdka videl, že okolo neho - kraskovsky povedané - „zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli". Bol čas, po dlhej, namáhavej ceste steskov, na labutiu pieseň. Urobil to pokojne, vyrovnaný, s vierou v milosrdenstvo toho, ktorý ho predtým častejšie vychytil z náruče smrti: „Osemdesiatka. Ďakujem Bohu / za krásne číslo. Za lásku mnohú. // Idem do neba. Budem doma pri kúsku chleba. // A v ruke s nožom / chcem krájať v mene Božom" (Na záver).
    Mohol už dúfať, že vykonal všetko, prečo ho Najvyšší tak dlho zachoval pri živote. Ak nemal viac uzrieť svoju pozemskú vlasť, zaiste náhradou i odmenou, zmnoženou a znásobenou, bol mu domov lásky vo večnej vlasti nebeskej.
    Predchádzajúce informácie možno čitateľovi priblížia, otvoria i sprístupnia Dilongovu exilovú poéziu.
    Spracoval Július Pašteka

    Použitá literatúra: Ján E. Bor: Rudolf Dilong, básnik stratenej slovenskej slobody. Buenos Aires 1957.; Jozef M. Rydlo: Bibliografia knižných prác Rudolfa Dilonga. Bratislava 1991; Július Pašteka: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava 2002.