P. Bonaventúra Štefan Buc, OFM - (*24.12.1910 Bobrov, okr. Námestovo - +22.04.1966 Buffalo, NY, USA) - doktor filozofie, pedagóg, filológ, prekladateľ. Používal pseudonym Štefan Goral.

    Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, gymnázium v Trstenej (1922-1926) a v Skalici (1926-1930). Do noviciátu františkánskej rehole bol prijatý 26.08.1926. Teologické štúdium absolvoval v Trnave a v Bratislave, kde ho vysvätili za kňaza 15.06.1935. Slovenskí františkáni založili roku 1927 gymnázium s právom verejnosti v Malackách. Gymnázium rástlo od prvej triedy a utešene sa vzmáhalo. Bolo treba čoraz viacej profesorov. Preto provinciálne predstavenstvo posielalo mladých nadaných kňazov na univerzitné štúdiá, aby po obsiahnutí profesorského diplomu mohli vyučovať na gymnáziu. Už roku 1934 začal študovať na bratislavskej univerzite nemčinu a francúzštinu. Aby sa zdokonalil v týchto rečiach, strávil jeden rok na univerzitách v Paríži, Mníchove a Kolíne nad Rýnom. Na malackom gymnáziu začal vyučovať roku 1939, kde sa stal profesorom nemčiny a francúštiny. Doktorát filozofie zložil na bratislavskej univerzite roku 1940. 
    Až do r. 1945 pôsobil ako profesor spomenutých jazykov na františkánskom gymnáziu v Malackách, popritom sa venoval výskumu na poli filológie a literárnej vedy (napr. štúdia o slovenskom prízvuku, o problémoch slovenského verša, o Hviezdoslavových prekladoch, o Maeterlinkovej teórii drámy). Po poštátnení cirkevných škôl pôsobil v pastorácii (Bratislava, Trnava, Žilina). V jeseni 1947 sa smel vrátiť k pedagogickej činnosti a začal vyučovať na gymnáziu v Trstenej. Ako v Malackách tak i v Trstenej sa venoval celou dušou mládeži. Bol nielen učiteľom, ale aj pravým vychovávateľom a poradcom. Nacvičoval so študentmi divadlá a kultúrne programy. Študenti ho milovali, rodičia si ho vysoko vážili. Ale po februári 1948 ho opäť prepustili zo zamestnania. 
    P. Bonaventúra vo svojej prezieravosti videl už roku 1947, čo sa v Československu chystá. Vec si dobre premyslel a s povolením predstavenstva tajne v lete 1948 odišiel do emigrácie do Rakúska. Čoskoro sa dostal do Paríža, kde sa plne venoval sociálnej práci medzi slovenskými exulantmi. Staral sa o ich duchovné i hmotné potreby. Spočiatku pracoval ako misionár medzi Slovákmi vo Francúzsku. Mal v Amerike hodne príbuzných, medzi nimi tetku Moniku, ktorá bola členkou kongregácie sv. Cyrila a Metoda. Títo príbuzní a potom i americké fraternalistické organizácie posielali pre slovenských exulantov v Paríži výdatnú finančnú podporu, ktorú P. Buc rozdeľoval. Bucova činnosť v Paríži sa skončila v septembri 1949, keď sa presťahoval do Montrealu v Kanade, kde sa stal profesorom filozofie v Seminári sv. Paschala v Montreale. Usadil sa v kolégiu sv. Petra a Pavla, ktoré založil pre výchovu kňazov P. Eusebe Ménard, OFM. Vyučoval filozofiu. Bol tiež lektorom slovenčiny na montrealskej univerzite. R. 1950 prešiel do komisariátu slovenských františkánov v USA; tam pôsobil ako kňaz v Pittsburghu, PA (Holý Family Friary), popritom študoval na tamojšej univerzite. Čoskoro sa stáva redaktorom Dobrého Pastiera, mesačníka Združenia Slovenských Katolíkov v Amerike, a neskôr (1954-58) redaktorom Listov sv. Františka. R. 1957 získal licenciát politických vied. Jeho dizertačná práca Slovák Nationalism, its Origins, Conflicts and Obligations (Slovenský nacionalizmus, jeho pôvod, rozpory a záväzky) vyšla neskôr aj knižne (Middletown, PA, 1960). V r. 1957-1964 bol profesorom moderných jazykov na Notre Dame High School v Eastone, PA. Na sklonku života pôsobil ako farár slovenskej Farnosti sv. Rity v Buffale, NY, súčasne ako inštruktor ruštiny na tamojšej piaristickej vyššej škole. Zomrel v pomerne mladom veku; pochovaný je na cintoríne slovenských františkánov vo Valparaise.
    Tvoril literárne i vedecky. Napísal román V bratskom objatí (1943), z francúzštiny preložil Mauriacov Život Ježiša (1944) a Maeterlinkov Život včiel (1943). Obsiahle filologické dielo o slovenskom prízvuku nemohol pre vojnové pomery na Slovensku vydať. V rukopise ostali anglické životopisy Andreja Hlinku a Jozefa Tisu a nedokončený moderný Slovensko - anglický slovník. Pre pedagogické potreby pripravil Slovák Language Laboratory Course (Laboratórny kurz slovenčiny, Cleveland, OH, 1968). Ako redaktor Dobrého pastiera (1950-1954) a Listov sv. Františka (1954—1958) napísal veľa článkov do týchto periodík. Zostavil devocionálnu knižočku Ustavičná novéna ku cti Panny Márie zázračnej medaily (Pittsburgh, PA, 1956). Vedecky a ľudovýchovné zamerané príspevky uverejňoval v rozličných časopisoch doma (Kultúra, Elán, Katolícke noviny, Serafínsky svet, Františkánsky obzor) i v USA (Slovák Studies, Furdek Almanach, Jednota, Slovák v Amerike, Literárny almanach Slováka v Amerike a iné).
    Otec Bonaventúra Buc bol kňazom širokého rozhľadu a mal celú škálu záujmov. Bol v prvom rade lingvista, pokúsil sa i o beletristickú tvorbu a zaujímal sa o politickú históriu Slovákov. Niektoré jeho práce zostali iba v náčrte. Písal a prekladal zo svetovej literatúry pod vlastným menom i pod krycím menom Štefan Goral.

    BIBLIOGRAFIA
    V bratskom zajatí: (Román), Bratislava 1943 (pseudonym Štefan Goral); M. Maeterlink: Život Včiel. (Preklad z francúzštiny), Bratislava 1943; Fr. Mauriac: Život ot Ježiša Krista.(Preklad z francúzštiny), Bratislava 1944; Ustavičná novéna ku cti Panny Márie zázračnej medaily. Pittsburgh 1956; Slovák Nationalism. Middletown, Pa. 1960; Slovák Language Laboratory Course. Middletown, Pa. 1966.
    LITERATÚRA
    Richard Portašik: Slovak Franciscans in America. Pittsburgh, Pa. 1966, str. 94-95; František Vnuk: Literárny almanach Slováka v Amerike. 1967, str. 122-123.; Gajdoš, V. J.: Františkáni v slovenskej literatúre. Cleveland, Ohio, 1979. s.231-232. ; LKKOS str.135 spracoval František Vnuk 

P. Bonaventúra Buc a P. Blažej Ferančík




Prebraté z http://www.svedectvo.com/2001Februar/S-02-13.htm



    Dr.Štefan Bonaventúra Buc, OFM

    (1910-1966)

    Dr.Š.B.Buc, kňaz a národovec, pedagóg, jazykovedec, spisovateľ, prekladateľ a publicista pochádzal z roľníckej rodiny z Bobrova, kde sa 24.12.1919 narodil. Po štúdiách na gymnáziu v Trstenej a v Skalici, vstúpil do fantiškánskej rehole a v júni 1935 prijal kňazskú vysviacku. Bol vyslaný na štúdia filozofie a jazykov. Študoval v Paríži na Sorbone, v Mníchove, v Kolíne nad Rýnom a v Bratislave, kde ho v roku 1940 promoval na doktora filozofie. Učil na františkánskom gymnáziu v Malackách a po jeho poštátnení mu dovolili učiť na "trestnom" gymnáziu v Trstenej francúzštinu.
    Ďakujem Pánu Bohu, že som mohol byť jeho žiakom - študentom trstenského gymnázia, ktoré sa v povojnových rokoch stalo útočiskom mnohých vynikajúcich profesorov i študentov s tzv. ľudáckou minulosťou. Dostal sa aj on na čiernu listinu, lebo neochvejne stál na pozíciách obrany viery v Boha a kresťanského národného dedičstva predkov. Nemohli strpieť kňaza - učenca a národovca, neodpustili mu pravdivé zobrazenie skutočných ideových i sociálnych zápasov oravského ľudu v medzivojnovom období v románe "V bratskom zajatí".
    Román vyšiel knižne v roku 1943 (hoci ho napísal skôr) pod pseudonymom Štefan Goral. Dej románu autor situoval do rodnej obce Bobrov, ktorú v románe pomenoval Hlohovo. Základnou ideou románu je otázka, prečo myšlienka česko-slovenskej vzájomnosti, ku ktorej sa Slováci hlásili, spôsobila v nich sklamanie a nakoniec odpor.
    Ide o ideovo-politický zápas dvoch svetov, odohrávajúci sa medzi hlboko veriacimi a národne cítiacimi občanmi Hlohova a početnou posádkou českých financov, urážajúcich náboženské i národné cítenie a zmýšľanie Hlohovanov. Českí financi nielenže nihilizovali národné obyčaje, tradície a ľudovú kultúru, ale cynicky intrigovali proti cirkevným obradom, náboženským spolkom a nakoniec proti miestnemu farárovi. Do tohto narastajúceho napätia preskočila iskra z blízkeho Námestova, kde českí četníci zastrelili dvoch roľníkov (1920), ktorí sa previnili tým, že na zhromaždení Slovenskej ľudovej strany (od r.1925 HSĽS), na ktorom rečnil Andrej Hlinka, mu privolávali na slávu. V románe je tento zápas aj zápasom o dôstojnosť človeka, často o holú existenciu v krutých podmienkach nesmiernej chudoby na našich hornooravských dedinách v medzivojnovom období.
    A tak sa okolo profesora Dr.Š.B.Buca začali splietať pavučiny nenávisti a pripravovanej pomsty. Sledovali ho, veď školstvo od konca vojny bolo a žiaľ do dnes je v komunistických, čiže ateistických rukách. Vedel to, ale nedal sa zastrašiť, ostal verný svojmu poslaniu kňaza a učiteľa. Obohacoval nás nielen vedomosťami, ale zasieval v nás semená lásky k Bohu, k národu, k celému ľudstvu v duchu Maritainovho princípu jednoty v pluralite tak, aby sa v jej rámci zachovala samostatnosť člena, ľudskej osoby, či duchovnej i kultúrnej jedinečnosti prirodzených ľudských spoločenstiev - národov. A robil tak nielen od katedry, ale aj mimo školských lavíc, či to už bolo v literárnom krúžku, na turistických trasách oravskou prírodou, alebo v spoločenskej miestnosti františkánskeho kláštora, kde nás zoznamoval s dielami kresťanských filozofov a mysliteľov.
    Za svojim profesorom prišlo do Trstenej študovať aj niekoľko študentov z Malaciek. Rodina sv. Františka (tak sme si hovorili) sa rozrastala a tak bolo treba udrieť rozsievača. Los bol hodený, bol začiatok februára 1948 a na Orave udreli treskúce mrazy. Ale kúriť nebolo čím, rozišli sme sa na uhľové prázdniny. A po nich, bolo to ešte pred februárovým komunistickým pučom, sme sa už s naším pánom profesorom francúzštiny nestretli.
    Aj on dostal, chvála Bohu, varovanie o pripravovanom zaistení. Vtedy ešte v štátnych službách pracovali neskorší mučeníci za Boha a národ, napr. Bernard Jaško, Pavol Kalinaj a ďalší. Dr. Š.B.Buc ako exulant sa usadil v Paríži, kde pracoval ako kňaz - misionár medzi slovenskou kolóniou. Pomáhal exulantom získať osobné doklady alebo pasy z Európy do zámoria. Slovenskí exulanti to po vojne nemali ľahké, pražská propaganda robila všetko, aby ich označkovala ako vojnových zločincov. Na záchranu utečencov ustanovil pápež Pius XII Apoštolskú konštitúciu Exsul familia a v rámci nej Exsul familia Slovakorum (Slovenská utečenecká rodina).
    V roku 1949 odchádza z Paríža do Kanady, kde v seminári sv. Paškala v Montreale prednášal filozofiu a súčasne bol lektorom slovenčiny na montrealskej univerzite. V roku 1950 odišiel do USA, kde získal akademickú kvalifikáciu Magister artium (majster politických vied) na univerzite v Pittsburgu. Ako diplomovú prácu predložil obsažný elaborát (presahujúci rámec diplomovky) pod názvom "Slovak nacionalizme" (Slovenský nacionalizmus) Táto jeho práca vyšla knižne v angličtine a v odborných kruhoch v USA bola prijatá so zvýšeným záujmom. Krédom autorovej práce je vysvetlenie, prečo slovenský nacionalizmus nikdy nemal ambíciu skĺznuť do šovinizmu, vždy stál na pozíciách obrany svojbytnosti národa, práva na sebaurčenie, na vlastný štát, bol prejavom národovectva. O svojej práci sám autor napísal: "Pokúsil som sa objasniť hlavné hľadisko slovenského nacionalizmu ako príspevok k lepšiemu pochopeniu národných problémov v strednej Európe a túžby malých národov kedykoľvek pozdvihnúť svoj hlas, aby sa dožadovali svojich národných práv".
    Dr. Š.B. Buc ani v exile neodišiel od katedry, učil striedavo francúzštinu, nemčinu a ruštinu na univerzite v Dugnesne. Keď sa v roku 1964 stal farárom slovenskej osady sv. Rity v Buffalo, učil ruštinu na kolégiu Calasantium. Plný života a práce náhle zomiera ako 55-ročný (22.4.1966) vo Valparaise v USA. Jeho nečakaná smrť bola veľkým úderom nielen pre slovenskú pospolitosť v Amerike, ale aj pre slovenskú vedu. Kňaz a básnik Rudolf Dilong nad jeho hrobom, m.i. povedal: "Vykonal taký kus práce, aký iný za sto rokov nedokáže".
    Zanechal po sebe dielo hodné poznania, ocenenia i nasledovania. Okrem vlastnej tvorby venoval sa prekladaniu. Preložil významné dielo francúzskeho katolíckeho spisovateľa Francois Mauriaca "Život Ježiša" a od belgického autora Maeterlincka "Život včiel".
    Jeho publicistická práca, jazykovedné štúdie a početné recenzie slovenských jazykovedcov, boli publikované najmä koncom 30-tych a začiatkom 40-tych rokov v novinách, časopisoch a zborníkoch. Väčšina jeho prác bola uverejnená v Zborníku Matice slovenskej. Prvou rozsiahlou prácou je štúdia "Prízvučný verš vo Hviezdoslavových prekladoch z nemčiny z hľadiska rozdielneho rečového charakteru. Touto prácou vzdal hold svojmu oravskému rodákovi Hviezdoslavovi, ktorý ako prvý dokázal svojimi umeleckými prekladmi svetových básnikov, že slovenčina je schopná v plnej šírke i hĺbke umeleckého zážitku, zachytiť plody ducha veľkých národov a kultúr. Z jeho recenzných prác spomeniem: dielo Mikuláša Bakoša "Vývin slovenského verša", štúdiu Andreja Kostolného "O Hviezdoslavovej tvorbe" a prácu Jána E. Bóra "Jean Arthur Rimband(Osobnosť a dielo). V roku 1942 publikuje rozsiahlu štúdiu "K problému slovenského verša". Otázky prízvuku rozoberá v článku "Slovenský prízvuk (Kultúra 1943) Významné sú i ďalšie jeho práce: "Nádeje a školy amerických Slovákov", "Dôležité jubileum našich amerických bratov", (k 25. Výročiu vzniku slovenskej kongregácie Sestier sv. Cyrila a Metoda v USA), "Teória modernej drámy podľa M. Maeterlincka", ale i ďalšie jazykovedné práce.
    Z časopiseckej tvorby v exile treba spomenúť, že ako redaktor časopisu "Dobrý pastier", a mesačníka "Listy sv. Františka" uverejňuje rozsiahle články, v ktorých sa zaoberá hodnotením spoločenských systémov a kontraprodukciou výsledkov moderného pokroku, ktoré sa v rukách moderného človeka bez Boha, stávajú prostriedkami na ničenie života. Ďalej významné sú články: "Korene nášho strachu", (rozumej slovenského), "Tibet, krajina záhad", "Naše matky" a z lásky k materinskej reči napísal a postupne bol vydávaný "Slovak Language Laboratory Course", Cleveland 1965-1968.
    Toto je len stručný výber z jeho rozsiahlej práce, práce skromného človeka - kňaza a národovca, ktorý nám zanechal veľké dedičstvo, príklad hodný nasledovania.
    Obyvatelia jeho rodnej obce Bobrov si 2. decembra 2000 uctili jeho pamiatku a pripomenuli si jeho nedožité deväťdesiate narodeniny. Spomienkové oslavy sa začali účasťou na zádušnej sv. omši v rím.kat. kostole v Bobrove a pokračovali v Kultúrnom dome odborným seminárom o jeho živote a diele, kultúrnym programom a spomienkami žijúcich nestorov Bobrova i predstaviteľov františkánskeho kláštora v Trstenej. Odborné prednášky predniesli pracovníci Strediska výskumu dejín slovenského exilu Matice slovenskej PhDr. Peter Maruniak, PhDr. Genovéva Grácová a brat nebohého JUDr. Ján Buc.
    Na tomto podujatí sa zúčastnili aj politickí väzni päťdesiatych rokov reprezentovaní predsedom ZPKO JUDr. J. Porubským, ďalej boli účastní: JUDr. Ing. J. Kovačovský, Hanka Fodorová, PhDr. Emil Rafaj, Jožko Záhora s manželkou, Jožko Melek z Námestova a autor článku. Prítomní boli aj bobrovskí pamätníci tragickej udalosti v Bobrove, ktorá sa odohrala 4. februára 1950 pri zatváraní kňazov: dekana - farára Vladimíra Poláčika a kaplána Michala Krajňáka, a ktorí boli tiež väznení, alebo poslaní na nútené práce a rôznym spôsobom prenasledovaní len preto, že si bránili kňazov, že si bránili svoju vieru. Preto, pri tejto príležitosti sa občania rozhodli, že svojim kňazom odhalia za spoluúčasti politických väzňov - členov Zväzu protikomunistického odboja, pamätnú tabuľu.
    Bolo to dôstojné pripomenutie pri tak významnej udalosti. Veď tak Dr. Š.B.Buc, ako aj spomínaní kňazi, boli prenasledovaní za svoju oddanosť Bohu, Cirkvi i národu, za vernú službu pri stole Pánovom.


    Michal Šulek