Stačilo málo

Masseo OFM
24.02.2016

Druhá pôstna nedeľa sa pre mňa začala tradične. Pripraviť veci na slávenie sv. omše a ísť do UN tábora slúžiť sv. omšu pre utečencov. Mal som sa potom presunúť do vedľajšej dedinky Mere Lotor, kde by som mal druhú sv. omšu pre komunitu, ktorá čakala na slávenie sv. omše už dva mesiace.

Všetko išlo podľa tzv. môjho plánu. Po prvej sv. omši som mal pol hodinku na presun do dediny. Avšak tradične v Afrike nedeľné oznamy pred záverečným požehnaným trvali ďalších 25 min. tak som dal znak katechétovi, že ja už musím ísť. Tak to skrátili a skončili sme o 11:00 hod čo bol začiatok druhej sv. omše takže som meškal 20 min kým som začal slúžiť druhú sv. omšu. Ľudia s deťmi už čakali v horúcom 42 stupňovom teple na páterka.

Keď som prišiel, tradične začali spievať od radosti a hneď sme aj začali. Po sv. omši som sa tešil, že sa stretnem so Slovákmi čo sú v Jube, ktorí ma pozvali na obed. Už som mal meškanie hodinu podľa môjho plánu, ktorý Boh náhle zmenil. Modlil som sa za chorých a žehnal ich. Prišla aj jedna matka s podvyživeným dievčatkom - 4 mesačnou Margarétkou, ktorá bola skutočne kosť a koža. Keď mi vysvetlila, že nemá mlieko a nemôže dojčiť od narodenia a mala len sušené mlieko, ktoré sa jej minulo, bolo mi jej ľúto a rozmýšľal som, čo Boh odo mňa chce cez túto udalosť. Najskôr som matke povedal, že prídem zajtra a pokúsim sa zohnať niečo pre malú. Ale že pred odchodom sa ešte za ňu pomodlím. Keď som sa modlil za Margarétku a položil som ruku na jej hlavu zistil som, že jej telíčko horí horúčkou. Hneď som zmenil názor, lebo hlavou mi prebehlo, že zajtrajška sa to dieťa už nedožije. Povedal som matke, či chce ísť hneď teraz do nemocnice, lebo dievčatko má vysokú horúčku, čo môže byť malária alebo tajfún. Ona súhlasila. Naložili sme ich do auta a frčal som do detskej nemocnice. Keď som prišiel hneď ju odvážili. Mala 3kg a odmerali teplotu. Teplomer ukázal 41,6C. Doktor mi povedal, že sme prišli na poslednú chvíľu. Vyšetrenia pokračovali a ja som sa opýtal či to prežije. Doktor povedal, že by mala. V očiach dievčatka bolo vidieť túžbu po živote a matka  úzkostlivo dúfala. Ako som sa dozvedel, jedno dieťa jej už zomrelo od hladu a toto bolo druhé blízko smrti. Keď ich hospitalizovali, vyšiel som von a ďakoval Bohu, že ma viedol jeho cestou a nie mojim plánom.

Vtedy ku mne prišiel doktor čo vyšetroval Margarétku a poprosil ma či by som mu nepomohol s mojím autom odniesť inú matku, ktorej dieťa zomrelo, pretože prišla neskoro. Bol to 6 mesačný chlapček Ladu. Matka sedela pred ošetrovňou od rána od štvrtej, keď chlapec zomrel, až do štvrtej popoludní, pretože ju nemal kto odniesť do dediny. Sanitka nemala benzín a doktor sa snažil niekoho zohnať na transport, ale nenašiel. Tak v súcite a dojatí som sa stal „pohrebákom“. Najskôr som sa pomodlil za zomrelé dieťa a potom sme ich naložili do auta. Bol to ťažký pohľad. Matka ztraumatizovaná, nehovoriaca držala dieťa v koženej taške (podľa tradície ženy niektorých pastierskych kmeňov nosia svoje deti v koži zo zvieraťa). Cestovali sme asi 25 km v tichosti. Doktor išiel so mnou, ak by ma zastavili vojenské hliadky, aby som nemal problém, že nesiem mŕtve dieťa s matkou. Keď sme prišli do dediny a ľudia videli auto s „kavadžom“ (bielym), tak sa všetci zhŕkli. Ženy sa hneď pýtali ako sa má malý Ladu, práve keď som mŕtve telo v koženej kapse podával matke. Ona prvý krát prehovorila: „Dieťa zomrelo“. Všetky začali hlasno plakať a my sme sa s doktorom pobrali domov.

Ako sa ľudovo hovorí: človek mieni Pán Boh mení. A tak to vnímam aj ja, že čas pokánia, keď treba zatiahnuť na hlbinu, hľadať Božiu vôľu a nie svoju, je pozvanie pre mňa osobne a možno aj pre Vás zvlášť v tomto pôstnom čase.