Po dlhšom odmlčaní... Čo nové? Ako pokračuje misia?

Masseo OFM
10.10.2013

V posledných dňoch prichádzajú otázky na mňa z viacerých kútov Slovenska, preto som sa rozhodol napísať zopár informácií o novo otvorenej misii v Južnom Sudáne v Jube. V komunite sme dvaja bratia. Mali sme byť traja, ale jeden brat z Egypta hneď na začiatku odišiel, pretože mal na to opodstatnené dôvody.

Naše miesto pôsobenia je pastoračné centrum Najsvätejšej Trojice v hlavnom meste Južného Sudánu v Jube – Nyokuran West. K tomuto centru prináleží spravovať ďalších päť filiálok (dedín), ktoré sa nachádzajú na ceste smerom do mesta Yei, ktoré je od Juby vzdialené cca 140 km. Názvy dediniek sú Digala, Bungu, Kulipapa, Ganji a Kagwada. Najvzdialenejšia dedina kam chodíme slúžiť v nedeľu sv. omšu je Kagwada vzdialená 75 km od Juby. Bývame v podnájme a do budúcna plánujeme pre komunitu postaviť si dom a tiež väčší kostol, pretože terajší je malý a dosť v zlom stave.

Na dedinkách je podobná situácia iba na jednej bol doteraz kostol (Kulipapa). Za posledné tri mesiace sa postavil jeden provizórny kostol z hliny a dreva v dedinke Bungu .

V dedinke Digalasa sa nám vďaka dobrodincom zo zahraničia podarilo postavil nový jednoduchý kostolík. S Božou pomocou plánujeme s ľuďmi postaviť kostol v Ganji a v Kagwada. V týchto dedinách slúžime sv. omšu pod stromom. V období dažďov je to dosť kritické, pretože keď prší nemáme kde slúžiť sv. omšu. Ľudia na dedinách sú veľmi chudobní väčšinou majú len najzákladnejšie potreby pre živobytie. Jednoducho povedané čo si dopestujú alebo vychovajú z dobytka to majú. Nakoľko sú tu vysoké teploty často ani nechovajú domáci dobytok lebo mäso sa musí rýchlo skonzumovať, aby sa nepokazilo. Najčastejšie ak chovajú, tak chovajú kozy a sliepky. Taktiež chytajú ryby v rieke Níl a potom ich sušia na slnku. To v skratke píšem o situácii v akej sa tu žije na dedinách.

V každej dedinke máme dvoch katechétov, ktorí nám pomáhajú vo vyučovaní náboženstva. Často však katechéti majú minimálne poznatky o katechizme. Veď uvážte sami po 55 ročnej vojne ukrývaní sa v buši ľudia boli radi, že si vyvolili katechétu, ktorý často viedol modlitbu a čo bolo dobré vedel čítať a písať. 90% ľudí na dedinkách nevedia čítať ani písať. Domorodý jazykom všetkých týchto ľudí je Bari jazyk. Niektoré hlásky sú podobné našim slovenským čomu sa teším. Dlhodobým vplyvom arabizácie ľudia rozprávajú hlavne v meste aj po arabsky.

V prílohe zopár fotiek zo liturgických slávení.

Pokračovanie na budúce.