Sviatok Pánovho Krstu

    Dnes oslavujeme Pánov Krst. Sv. Hypolit o tajomstve dnešného sviatku hovorí: „Ježiš prišiel k Jánovi a prijal od neho krst. Aká nepochopiteľná, obdivuhodná vec! Nekonečnú rieku, ktorá obveseľuje Božie mesto, obmýva troška vody. Neobsiahnuteľný prameň, z ktorého prýšti život všetkých ľudí a je bez konca, ponára sa do trošky pominuteľnej vody. Ten, ktorý je všade a nikde nechýba, ktorého nemôžu pochopiť anjeli a je nedostupný ľudskému pohľadu, prichádza na krst, ako sa jemu páčilo.“
    Predovšetkým si treba uvedomiť, že v Ježišovom krste nejde o to isté ako v našom krste. My všetci sme sa narodili postihnutí dedičným hriechom. Chýba nám prvotná svätosť a dokonalosť, ktorú Boh od nás právom očakáva. Chýba nám Boží život. Ježiš ako Bohočlovek nepotreboval krst na odpustenie hriechov a očistenie. Tým, že zostupuje do vody, kde sa predtým krstili hriešnici berie na seba ich hriechy, podobne ako keď čistý vstúpi do vody, kde sa predtým umývali špinaví, zašpiní sa. Preto aj sv. Ján Krstiteľ môže prehlásiť: „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Ježiš berie na seba hriechy, ktoré budú očistené jeho krvou. Stavia sa k svojmu stvoreniu plne zodpovedne. Jeho krst je akousi solidaritou s hriešnym ľudstvom.
    Aj dnes môžeme hovoriť o Zjavení Pána. Zatiaľ, čo návšteva troch mudrcov predstavovala Zjavenie Pána pohanským národom, pri Ježišovom krste bolo zjavené Najvnútornejšie tajomstvo Boha vyvolenému ľudu. Celá Najsvätejšia Trojica sa zúčastňuje na veľkom zjavení na brehu Jordána. Otec necháva počuť svoj hlas a vydáva svedectvo o svojom Synovi, Ježiš je predstavený ako Syn Boží a Duch Svätý zostupuje na neho viditeľným spôsobom. Pravda, ktorú prorok Izaiáš ohlasoval zastrene: „Hľa môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho Ducha; právo prinesie národom,“ zažiarila teraz vo svojom plnom mesiášskom význame. Výraz "môj služobník" je nahradený slovami "môj milovaný Syn", ktoré oveľa zreteľnejšie poukazujú na Kristovu Božskú prirodzenosť. Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnej miere, lebo je Syn Boží, sa zjavuje nad ním viditeľným spôsobom. Boh hovorí osobne a verejne a všetok prítomný ľud počuje jeho hlas.
    Ježišov krst je akoby úradným uvedením do jeho spasiteľského poslania. Otec a Duch Svätý dávajú záruku, že Ježiš je Syn Boží a predstavujú ho svetu, aby svet prijal jeho posolstvo. Sv. Peter, svedok Ježišovho krstu, v reči ku Korneliovi predstavil túto udalosť ako začiatok Pánovho apoštolského života: „Vy viete, čo sa po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celom Júdsku, počnúc od Galiley. Ako Boh pomazal Ježiša Nazaretského Duchom Svätým a mocou. On kade chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých diablom posadnutých, lebo Boh bol s ním. (Sk 10,37-38). Petrove slová sú ozvenou toho, čo hovoril prorok Izaiáš a o čom písali evanjelisti.
    Vo všetkých spomínaných textoch sa o Ježišovi hovorí, že bol naplnený a „pomazaný" Duchom Svätým. Takisto ako sa jeho pozemský život začal počatím z Ducha Svätého, aj jeho apoštolský život sa začal osobitným pôsobením Ducha Svätého. Duch Svätý sa naplno zmocnil Ježiša a viedol ho pri plnení jeho poslania. To isté sa analogický stáva s kresťanom. Krstom sa rodí pre život v Kristovi pôsobením Ducha Svätého, ktorý ho robí spravodlivým, obnovuje celé jeho bytie a robí z neho Božieho Syna. Keď vyrastie a má vedome a zodpovedne prijať na seba povinnosti vyplývajúce z kresťanského života, Duch Svätý sa mu vo sviatosti birmovania znovu darúva, aby ho posilnil vo viere a urobil z neho účinného Kristovho svedka. Celý život kresťana sa rozvíja pod vplyvom Ducha Svätého.
    Dnes na sviatok Krstu Pána sa nám ponúka zamyslenie nad našim krstom. Prečo človek potrebuje krst? Prečo Bohu nestačí skutočnosť, že sme sa narodili do sveta ako ľudské deti? Všetko súvisí s prvotným rozhodnutím človeka v Raji a stratou Božieho života. Človek sa svojou nesprávnou voľbou priklonil na stranu svojho zvodcu - diabla. Od tej chvíle celý náš ľudský svet leží v moci zlého. Diabol si na človeka robí nárok. Človek sa do jeho moci dostal tým, že mu uveril proti Bohu. Kristus nás vyslobodzuje spod tejto zvrátenej moci. Vierou v Ježiša sme vyslobodzovaní a túto vieru vyjadrujeme aj vonkajším znakom krstu. V krste sme znovu prijímaní za Božie deti.
    Boh spojil Spásu so sviatosťou krstu, ale sám seba neobmedzil iba na Sviatosť. Koncil hovorí v Gaudium et Spes.: „Musíme byť presvedčení, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa pričlenili k tomuto veľkonočnému tajomstvu spôsobom, ktorý pozná jedine On.“ Tým sa nám chce povedať, že Boh pozná aj iné cesty Spásy ako je cesta Krstu. Ohlasovanie a viera je vždy nutná. Lebo bez počutia slova nemôže byť viera a bez viery sa nikto nemôže Bohu páčiť, ale už prvotná cirkev uznávala okrem klasickej formy krstu vodou aj krst krvou a to vtedy, keď niekto pre Krista vylial svoju krv i keď ešte nebol pokrstený vodou. Podobne uznávala vždy aj krst túžby. Keď človek hľadá Spásu a túži po nej i keď sa nestretol s niekým, kto by ho pokrstil vodou.
    Na druhej strane však platí to, čo hovorí na inom mieste tá istá encyklika: „Preto by nemohli byť spasení ľudia, ktorí vedia, že Boh prostredníctvom Ježiša Krista založil cirkev ako nutnú a napriek tomu by do nej nechceli vstúpiť alebo v nej vytrvať. Boh síce môže cestami, ktoré pozná len On, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium k viere, bez ktorej sa nemožno páčiť Bohu, napriek tomu však pripadá cirkvi povinnosť a zároveň i sväté právo hlásať evanjelium. Preto si misijná činnosť uchováva dnes tak ako vždy svoj plný význam a naliehavosť.“
    Sviatostnú skutočnosť vyplývajúcu z trojitého ponorenia a zo vzývania Najsvätejšej Trojice dobre vystihol sv. Irenej: „Keď sme sa znovu zrodili krstom v mene týchto troch Osôb, boli sme pri tom druhom narodení obohatení dobrami, ktoré sú v Bohu Otcovi skrze jeho Syna s Duchom Svätým. Pokrstení prijímajú Božieho Ducha. Duch ich odovzdáva Slovu, to je Synovi. A Syn ich odovzdáva Otcovi a Otec im udeľuje neporušiteľnosť.“ Podobne učí sv. Gregor Teológ: „Všetci, ktorí sme pokrstení, už nepatríme diablovi, ale Bohu, preto žime dôstojne svojho povolania.“ A sv. Ambróz dodáva: „Uváž, keď si bol pokrstený, odkiaľ pochádza krst, ak nie z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V ňom si vykúpený, v ňom si spasený.“
    Sv. Hypolitom som začal a ním aj ukončím tento príhovor: „Nesmrteľný Otec poslal na svet nesmrteľného Syna, Slovo. On prichádza k ľuďom, aby ich obmyl vodou a Duchom. Aby nás znovuzrodil pre neporušiteľnosť duše i tela, vdýchol do nás dych života a obliekol nás do neporušiteľnej výzbroje. Ale ak sa človek stal nesmrteľným, bude aj bohom... A keď sa skrze vodu a Ducha Svätého v kúpeli znovuzrodenia stáva bohom, je isté, že po vzkriesení z mŕtvych bude Kristovým spoludedičom. Kto s vierou zostupuje do tohto kúpeľa znovuzrodenia, zrieka sa diabla a oddáva sa Kristovi, zavrhuje nepriateľa a vyznáva, že Kristus je Boh, zvlieka zo seba otroctvo a oblieka si Božie synovstvo. Od krstu sa vracia jasný ako slnko a vyžaruje lúče spravodlivosti, a čo je najväčšie, vracia sa Boží syn a spoludedič Krista. Jemu sláva a moc spolu s jeho najsvätejším, dobrým a oživujúcim Duchom teraz i vždycky a po všetky veky vekov. Amen.“