Druhá nedeľa po Narodení Pána – (Ef 1,3-18) 

    Na začiatku roku obyčajne každá politická strana, každá firma a dokonca i jednotlivci hovoria o svojich plánoch a očakávaniach. Je teda prirodzené, že aj Cirkev nám v tomto čase predstavuje Boží plán s nami. „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi." Boh nás predurčil ku Spáse. V liste Timotejovi nachádzame aj toto tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí." Toto je učenie Cirkvi. 
    Už r. 473 na synode v Arles musel bludár Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie núti človeka násilne do večného zavrhnutia: jedni sú predurčení k večnej smrti, iní k večnému životu". Iná Synoda v Quierzy r. 853 vyhlásila proti učeniu Gottschalkovmu: „Je len jedna jediná pozitívna predestinácia ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti Zwinglimu a KaIvinovi zavrhol predurčenie ku zatrateniu: „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti, že všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista (a to absolútne nutne) a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky.“ V tomto zmysle je učenie o pozitívnom predurčení radostnou zvesťou a to tým, že zdôvodňuje spásu ľudí v absolútnej a neochvejnej Božej láske. 
    Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša Krista, Božieho Slova, ktoré sa stalo človekom. Ježiš Kristus je Život. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Ježiš je podmienkou, bez ktorej to nejde. Len ten, kto miluje Ježiša, teda Boha a človeka zároveň, miluje aj Boha. Bez tohto láskyplného príklonu k nemu neexistuje spojenie s Bohom, čiže Spása. Naplnenie nášho určenia môžeme prirovnať k čomusi takému ako keď muž objaví v žene svoje ideálne doplnenie. Je to absolútna pohoda domova. 
    Keď sme počuli tieto krásne slová o pozitívnom predurčení ku Spáse, možno v nás vznikne otázka: „Ako s tým spojiť náuku o zatratení?“ Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie naplniť. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel. A súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu. A keďže nevieme ani dňa, ani hodiny, musíme podľa Pánovho napomenutia stále bdieť, aby po ukončení tohto nášho jediného pozemského života sme si zaslúžili vojsť spolu s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných a neboli sme nútení ako zlí a leniví sluhovia odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude „plač a škrípanie zubami".
    Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Avšak nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Nehreší ťažko ten, kto si svoj hriech uvedomuje a zápasí s ním, ale ten, kto svoj hriech miluje a vyžíva sa v ňom. Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať oddelený od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia. A tento stav konečného sebavylúčenia zo spoločenstva s Bohom a blížnymi je označovaný slovom "peklo". 
    Hlavným trestom pekla je večné odlúčenie od Boha, lebo len v Bohu môže mať človek život a šťastie, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži. Nesmieme si to však predstavovať ako utrpenie duše milujúcej Boha, že ho nemôže dosiahnuť. Keby nejaká duša mala aspoň trošku lásky voči Bohu, Boh by ju nenechal hynúť. Nie Boh hovorí duši nechcem ťa, ale duša povie nesmiernej Velebnosti svojho Otca a Stvoriteľa: „Nechcem ťa!“ Peklo sa objavuje tam, kde sa stvorenie uzatvára pred svojím Stvoriteľom. 
    Odvážil by som sa povedať ešte čosi viac. Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil. Boh nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha. Dokonca by som sa nebál povedať, že je to ten istý Večný Oheň, ktorý oblažuje v nebi nebešťanov a v pekle sa v ňom zatratení trápia. On sám je odmenou i trestom. Je celkom možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté Blažené Svetlo svieti aj v nebi, v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa tešia z nesmierne Dobrého Boha. Duše v očistci trpia v prítomnosti Boha, asi tak ako neverný ale kajúci manžel v prítomnosti vernej manželky. A duše v pekle sú zúfalo nešťastné z Nekonečne Dobrého Boha. 
    Sv. Ignác z Loyoly poukazuje na to, ako rozdielne vníma ľudská duša duchov, či už dobrých alebo zlých, podľa svojho smerovania. Človek, ktorý pracuje na svojom očisťovaní, začína vnímať Boha ako blaženosť. Takýto človek bude blažený v spoločenstve svätých anjelov, ale prítomnosť zlých duchov bude vnímať ako utrpenie. Naopak človek, ktorý postupuje od jedného ťažkého hriechu k druhému, vníma Boha ako trápenie. A čuduj sa svete, dobre sa cíti v prítomnosti zlých duchov. Pre kriminálnika nieje žiadnym trestom dostať sa medzi vyvrheľov v krimináli. Ten, kto nemiluje Boha, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude nekonečne blažený. Kto celý život žil zvrátene a bojoval proti Pravde, Dobru a Kráse, bude zrazu zaskočený Absolútnym Dobrom, Pravdou a Krásou. Nemyslite si, že ak je to duša zvrátená, že sa bude chvieť šťastím pred Božím Svetlom. Skrúti sa ako sa zločinec pri odhalení. 
    Existujeme v Bohu, ktorý nás miluje. Ale ak neuveríme v jeho lásku, všetko, čo koná, si budeme vysvetľovať po zlom a budeme prežívať peklo tam, kde Boh pripravuje Spásu. Je veľmi dôležité veriť, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo je mimo tejto jeho lásky, že hriechy vytvárajú v nás peklo. Peklo je život uzatvorený pred spasiteľným Božím zásahom. Nevera spôsobuje peklo. Boh je absolútne jednoduché bytie. V ňom nieje žiadny rozdiel medzi krásou, láskou a spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto lebo je aj Pravda aj Láska. Je Krásna a Láskavá Pravda. Je Pravdivá a Krásna Láska. Je našou Blaženosťou, keď ho skutočne milujeme. 
    Peklo nieje druhou alternatívou pre tých, ktorý uverili a kráčajú za Ježišom. Ježiš hovorí o pekle len preto, aby vystríhal zvrátené duše. Peklo nie je predmetom našej viery ale našej obavy. Viera sa týka Boha Otca Všemohúceho, Syna Božieho, Ducha Utešiteľa, jednej svätej všeobecnej cirkvi, vzkriesenia teľa, odpustenia hriechov a večného života. To všetko sú pozitívne skutočnosti, v ktoré máme veriť, aby sme sa práve tak od pekla zachránili.
    Pri liturgii Eucharistie a v každodenných modlitbách vyprosuje Cirkev milosrdenstvo od Boha, ktorý nechce, „aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie" (2 Pt 3,9). Aj ja zakončím túto úvahu modlitbou z Prvého eucharistického kánonu: „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“