7. Veľkonočná nedeľa „C“ – (Jn 17,20–26)

    V dnešnom evanjeliu sme svedkami modlitby Pána Ježiša za jeho učeníkov a teda aj za nás, ktorí sme sa zišli tu v kostole, aby sme počúvali Božie Slovo. Má sa stať vzorom aj našej osobnej modlitby. Zmysel Ježišovej modlitby za nás je: „aby všetci boli jedno, ako si ty Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás boli jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ Dnes ľudia neveria hlavne preto, že my kresťania nie sme jedno.
    Pán Ježiš na viacerých miestach svojej modlitby prosí, aby bol oslávený a aby sme aj my dosiahli slávu u Boha: „A ja som im dal slávu, ktorú si mi dal, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne: aby boli dokonale zjednotení, aby svet poznal, že si ma ty poslal a že si ich miloval, ako si miloval mňa.“ alebo: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby uzreli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval ešte pred stvorením sveta.“
    Najprv si musíme definovať, čo je to sláva. Sláva je verejné uznanie jednotlivca. Túžba po Sláve je vložená do našej prirodzenosti. Človek bol stvorený pre Slávu. V žalmoch nachádzame výroky: „V Bohu je moja spása i sláva.“ Každý človek túži po uznaní. Problém je v tom, od koho a začo očakávam uznanie? Či od hriešnych a pomýlených ľudí, alebo od Boha. Chyba našej slávy spočíva v tom, že je často len ľudská a povrchná. Alebo dokonca niekedy je ľudským uznaním proti Božiemu pohľadu na nás. A teda nie je pravdou. Preto hľadanie slávy u ľudí môže byť prekážkou na ceste spásy, ktorá začína poznaním vlastnej hriešnosti. Pán Ježiš nás pozýva, aby sme hľadali predovšetkým slávu, ktorú dáva Boh. A táto Sláva začína naším obrátením. Všetci sme určený ku Sláve. Chcieť byť slávny je prirodzené. Ak niekto nechce byť slávny, popiera určenie, ktoré mu dal Boh. Boh ho stvoril preto, aby bol jeho obrazom. To znamená i zjavením jeho Slávy.
    Hriešne je to vtedy, keď hľadáme svoju slávu výlučne u ľudí a žijeme bez ohľadu na Slávu u Boha. Tento konflikt medzi ľudským a božským uznaním je problémom, ktorý sa objavuje od prvotného hriechu. Človek po hriechu, má iný vkus ako Boh. Človek po hriechu je sústredený na vonkajšok, oceňuje telesné kvality, oceňuje ženu predovšetkým za jej vonkajšiu krásu, muža pre jeho telesnú zdatnosť. Hľadať uznanie u ľudí, ktorí sú poznačení hriechom, ktorých rozum sa zatemnil a vôľa sa naklonila ku zlu, môže byť naozaj hriešne, možno až ťažko hriešne, ale hľadať Slávu u Boha, hľadať uznanie u Boha, nie je hriechom, naopak je to jedna z dôležitých čností. Boh človeka uznáva skrze ľudské svedomie. Svedomie je miesto v našej duši, kde môžeme zažiť nie len výčitky zo strany Boha, ale aj Boží potlesk a uznanie. Vo svedomí môžeme zakúsiť to, ako nás prežíva Boh. Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista hovorí: „Krátka je sláva, ktorú ľudia dávajú a prijímajú. Svetskú slávu vždy sprevádza zármutok. Sláva dobrých je v ich svedomí a nie v ľudskej chvále.“
    Vidíme, že Ježiš sa modlí za túto Slávu. Toto Božie uznanie oslavujeme na sviatok Nanebovstúpenia Pána. Ako Syn Boží mal túto Slávu ešte skôr ako povstal svet. Jeho Sláva patrí do Nestvorených skutočností, Božských. Touto Slávou je Duch Svätý. On je naozaj Božský vzťah lásky, vzájomnosť Otca i Syna. Ježiš ako človek potrebuje túto Slávu zjaviť aj nám. Človek má byť Slávou svojho Boha Stvoriteľa. Má žiť tak, aby každý kto ho stretne, zveleboval Boha Otca, ktorý ho stvoril. Ježiš svojim životom dokonale oslávil Boha Otca a pracoval na tom, aby sa jeho meno posvätilo. Ježiš dokonale zjavil Otca a tak platí, to čo sám povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca, ktorý ma poslal!“
    Záver Ježišovej modlitby: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepoznal, no ja som ťa poznal a oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje Meno a ešte ohlásim, aby v nich bola láska, ktorou ma miluješ, a aby som bol ja v nich.“ Láska, ktorou Otec miluje Syna je Duch Svätý. Ale Duch Svätý spôsobuje, že začína v nás žiť Kristus, že začíname žiť Božím Slovom. Duch Svätý umiestňuje Božie Slovo znovu do stredu našich bytosti a vytvára v nás jednotu. A toto je naša skutočná veľkosť a naša sláva. Poznanie pravého Boha a jeho podstaty vedie k schopnosti skutočne milovať. Ohlasovanie Božieho mena ústi do Lásky.
    Sv. Gregor Nyssenský učí: „Nik rozumný nebude popierať, že slávou sa nazýva Duch Svätý, ak vezme do úvahy tieto Pánove slová: „Slávu, ktorú si ti dal mne, ja som dal im.“ Lebo naozaj dal učeníkom tú istú slávu, keď im povedal: „Prijmite Ducha Svätého.“ A túto slávu, hoci ju vždy mal, ešte skôr ako jestvoval svet, dostal v tom čase, keď sa odel do ľudskej prirodzenosti. A keď bola táto prirodzenosť skrze Ducha Svätého oslávená, všetko, čo je spríbuznené s touto slávou, dostáva účasť na Duchu, počnúc apoštolmi.“