6. Veľkonočná nedeľa „C“ – (Jn 14,23-29)

    V dnešnom čítaní z evanjelia podľa sv. Jána nám Pán Ježiš odhaľuje v čom spočíva podstata Lásky k Bohu. Nie sú to krásne city, nie sú to z našej strany ani dokonale prednesené slová modlitby, ale je to poslušnosť voči Božiemu Slovu. „Kto ma miluje, bude zachovávať moje Slovo..“ Je to vteľovanie Božieho Slova do reality nášho sveta a našich tiel. Naozaj nemôžeme úprimne milovať Boha, dokiaľ si vo svojej chytrosti riadime svoj život podľa seba, v presvedčení, že sme múdrejší ako náš Boh a Stvoriteľ. A takto konáme v každom hriechu. Hriech je sebeláskou až po pohŕdanie Bohom. Je to slepá pýcha, ktorá sa domnieva, že je múdrejšia ako Boh. A táto pýcha sa nám raz môže ukrutne pomstiť.
    Boh má svoje Slovo, ktorým a pre ktoré stvoril všetko a človek má vážnu povinnosť počúvať a zachovávať toto Slovo – to je cesta ku Spáse. Ak sa snažíme zachovávať Božie Slovo, Ježiš prehlasuje, že Boh Otec vidí túto našu snahu o Lásku a sľubuje, že nás tiež bude milovať a dokonca Otec i Syn v Duchu Svätom príde k nám a urobí si v nás príbytok. Lásku k Bohu môžeme prejaviť tým, že zachováme jeho Slovo, že ho poslúchame. Tak ako sa tvrdí, že viera je z počutia Božieho Slova, tak Láska je zo zachovávania tohto Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Je to Láska k Bohu a zároveň už Boh sám, lebo On je Láska. On sa zjavil vo svojom Slove a nemá inú povahu a charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je to láska aj k sebe samému, pretože v tom je naša dokonalosť a naše určenie, byť božím obrazom. Z naplnenia Božieho prísľubu pramení naša večná blaženosť, prebývanie Boha v nás. A je to súčasne aj láska k ľuďom, lebo všetci okolo nás čakajú, že sa skrze nás zjavia Boží Synovia. Dokonca „Celá príroda očakáva zjavenie sa Božích Synov.“
    Keď kniha Genezis opisuje pokušenie Kaina, ktorý premýšľa nad vraždou svojho brata, Boh sa mu prihovára: „Prečo sa hneváš a prečo tvoja tvár sklesla? Či nie je to takto: Ak dobre robíš môžeš sa vystrieť, ak však nedobre robíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť a predsa, ty ju máš ovládať?" Takto je vykreslený boj s pokušením. Hriech je tu chápaný nielen ako zlý skutok, ale ako zosobnené zlo, ako démon. Pokušenie prichádza od zlého ducha. Ak podľahneme pokušeniu stávame sa príbytkom zlého. A tu je podstata problému človeka. Človek prvotným hriechom stratil Božie prebývanie, stratil Božie priateľstvo a stal sa bezbožný a bezmocný voči hriechu. Potrebujeme Ducha Svätého, aby sme boli dobrí. Boží prísľub o prebývaní v človeku je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Zápas s hriechom má zmysel, lebo odmenou je návrat do prvotného stavu Boho - človečenstva. Ak sa človek rozíde s hriechom skrze poslušnosť Bohu, Boh sľubuje svoj návrat. Návrat Boha rieši všetky problémy človeka. V ňom spočíva Spása človeka.
    Boh dáva našim pokušeniam iný zmysel. Sv. František tvrdí, že „Každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“. Pokušenie, nad ktorým sme zvíťazili, je dôkazom našej lásky k Bohu. Vždy budeme pokúšaní. Ježiš zakúsil tak ako my všetky pokušenia, ale nedal sa, nezhrešil. Preto sa pokušenia nemusíme zľaknúť, ani sa ním nechať zastrašiť. Pokušenie nie je hriech. Nie je hriech, keď sa nám objaví v mysli, hriechom sa stáva až keď sa ním začneme zaoberať a si ho pripúšťať k srdcu – väčšinou nás zvedie a zhrešíme. Každé pokušenie ukazuje, že problém je v našom vnútri, lebo keby sme boli dobrí, nemalo by pokušenie žiadnu šancu, ale cítime, že naša prirodzenosť je hriechom tak nakazená, že začne súzvučne rezonovať s pokušením. Hriech prežívame ako svoj život a rozchod s hriechom ako svoju smrť. A práve preto Ježiš hovorí: „Kto miluje svoj život na tomto svete, stratí ho..!“
    Boha máme milovať nadovšetko, teda viac ako seba samého. Len v Láske, ktorá je schopná aj trpieť a obetovať, je možné zvíťaziť nad sebou a svojou hriešnosťou. My všetci sme pozvaní byť Božím Izraelom, to znamená božím bojovníkom. Kresťanstvo je starodávne bojové umenie, ktoré ale nie je namierené voči ľuďom ale voči démonom v ovzduší. I keď naše vnútro po dedičnom hriechu veľmi silne rezonuje s pokušením, niekedy až tak, že sa nám zdá, že toto je naša pravá prirodzenosť a že odmietnutie pokušenia znamená našu smrť, predsa, ak sa začneme otvárať Bohu a jeho Duchu, mení sa aj naše vnútro a naša prirodzenosť. Začína nám chutiť dobro. My všetci potrebujeme výmenu na úrovni ducha. Preto nám Ježiš sľubuje Ducha Svätého. Duch Svätý je Podstatné a Bytostné Dobro. Keď je v nás, tak sa stávame z ľudí slušných ľuďmi z Boha dobrými. „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“
    Znakom prebývania Ducha Svätého je Pokoj. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Pokoj, ktorý prináša Kristus, nie je to isté ako pokoj tohto sveta, pokoj nervov spôsobený antidepresívami. Pokoj, ktorý dáva Kristus, je Pokoj na najhlbšej úrovni bytia. Hebrejské Shalom, znamená pokoj dokonalosti, pokoj zavŕšenia. Je to pokoj, ktorý sa získava tým, že osoba dosiahne svoj cieľ – Boha. Je to pokoj napriek prenasledovaniu. Ježiš, aj ako človek, má tento pokoj v sebe a preto kráča radostne ku svojej prehroznej smrti na kríži. O svojej smrti hovorí ako o ceste k Bohu Otcovi, ktorý za to všetko stojí. Absolútno, ktoré stvorilo celý vesmír, nazýva Otcom. Za vznikom všetkého nestojí nerozumný, chaotický a živelný výbuch ale Vedomá Láska, Otcovstvo. Ak aj pripustíme výbuch, tak len ako riadený a vysoko inteligentný proces.
    Všetci smerujeme k Otcovi. O Nebi hovorí Ježiš ako o dome môjho Otca. A my veríme: „v Boha Otca Všemohúceho“ a každým dňom sa približujeme ku stretnutiu s ním. Snažme sa o to, aby sme k nemu mohli prísť ako tí, ktorí v sile Božej Lásky premohli hriech, ako víťazí a nie ako žalostné trosky. Boh nám v našom zápase chce pomôcť nie zmenou okolností a zametaním ťažkostí, do ktorých sa človek dostal svojou nesprávnou voľbou, ale svojím Vtelením, predĺžením svojho Vtelenia do nás, skrze prijímanie Ježiša v Eucharistii. Človek má nielen Ježiša prijať, ale v Duchu Svätom chodiť s Bohom a skrze milosť posväcujúcu už teraz žiť v Bohu a z Boha.
    Zakončím slovami sv. Františka, ktoré stručne vyjadrujú, čo to znamená: milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi; aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď ku Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať Tvoju česť; a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samí seba, keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.“