5. Veľkonočná nedeľa „B“ (1 Jn 3,18-24; Jn 15,1-8)

    Dnes sme počuli podobenstvo o viniči. Vieme, že v SZ bol vinicou Pánovou Izrael. Táto vinica zlyhávala, pretože bola založená len ne ľudskom výkone. Prinášala len plánky. S príchodom Ježiša na svet sa situácia radikálne mení. On sa objavuje ako pravý a bezpečne dobrý vinný kmeň, ktorý prináša ovocie. Kto sa k tomuto kmeňu pripojí, ten má účasť na novom živote, na nove; zmluve, ten nepodlieha súdu ale prešiel zo smrti do života. Náš text nieje len slovom o prebývaní v Ježišovi, o tom, že kresťania žijú z Ježiša ako zo životodárnej miazgy. Je to totiž takisto slovo o súde. Ratolesť, ktorá neprináša úrodu bude vyťatá. Nejde teda len o to, že narúbovanie na Ježiša znamená jedinú cestu, jediný spôsob, ako dobre obstáť pred Bohom. Ide o vec života a smrti, večného života a smrti.
    Hovoriť o tom, že bez Ježiša, bez toho, že by sme jemu patrili, sme stratení, to sa zdá byť nepopulárne až neúnosne. Ľudia chcú byť samostatní a nezávislí. Pritom sa väčšinou smrti boja a nechcú o nej ani počuť. Ale nieje treba ísť až tak ďaleko. Už život bez odpustenia, bez nájdenia Božej lásky, je životom, ktorý je ukrátený, v ktorom je príliš mnoho strachu, výčitiek, beznádeje. Je dobre nechápať skutočnosti spásy a zatratenia ako skutočnosti odmeny a trestu, ale ako výsledok celoživotnej orientácie. Ten, kto je pripojený ku Kristovi, je pre Boha a teda pre večnú budúcnosť „použiteľný", jeho život pokračuje a rozvíja sa. Ten, kto k nemu nijako nieje pripojený ani vierou, ani spôsobom života, totiž životom podlá svojho svedomia, v nezištnej láske pre druhých, nieje vo večnosti použiteľný, nechce a nemôže tam byť, preto je z kmeňa života, ktorým je Kristus, odrezaný.
    Kresťanstvo skutočne človeku neponúka málo. Mnohí ale zostávajú „pred bránami", a tak je pre nich kresťanstvo dosť chudobné. Zachovávať prikázania, hľadať v Bohu oporu, robiť dobré skutky, modliť sa ráno a večer, chodiť do kostola atď.- to sú všetko veci dobré a užitočné. Kresťanstvo však ponúka omnoho viac, než len toto. Evanjelista Ján dnes o tom hovorí aj v liste aj v evanjeliu. Ukazuje, že skrze vieru, skrze žité kresťanstvo, vedie cesta k zostávaniu v Bohu a k zostávaniu Boha v človeku.
    Je teda všetko to, čo sme vymenovali na začiatku, úplne zbytočné? V žiadnom prípade. Je to naopak nutné. Ale zachovávanie prikázaní, konanie dobrých skutkov, nieje ešte celým kresťanstvo ani jeho vrcholom - a o toto ide. Zostávanie v Bohu, o ktorom hovorí sv. Ján, totiž nieje výplodom zbožného citu, ani ilúziou precitlivelého človeka, ale je to plnosť zodpovedného vzťahu medzi človekom a Bohom, ktorý má zasahovať všetky vrstvy v človeku. A nieje to naozaj len vec pocitov, pretože ten, kto v Bohu zostáva, prináša hodne ovocia. A znovu musíme povedať, že to nieje ovocie ľudského výkonu, ale ovocie Božieho života, ktorý je nám skrze Krista darovaný. Mohli by sme povedať, že tu ide o celobytostné zladenie so silovým polom, v ktorom a z ktorého všetko ťaží svoju existenciu. Len kto sa zladí so Slovom, má v sebe prúd života. Toto „naštepenie na Krista" je cieľom všetkého nášho poznávania Boha, nášho vnímania a chápania evanjelia a nášho úsilia o prehĺbenie našej viery. Stojí tu ako protiklad k nemiestnej autonómii človeka, tak jasne ukázanej v príbehu o prvotnom hriechu. Človek, ktorý si chce sám stačiť, ktorý chce žiť len a len zo seba, ktorý nestojí o to, aby bol na Krista naštepený, ten nemá v sebe Boží život. V praxi to znamená žiť bez odpustenia, bez milosti, bez večnosti v Bohu. Je to krutá daň za autonómiu! Ale Boh na to človeka upozorňuje a keď potom takúto ratolesť ,ktorá nenesie ovocie, odrezáva, nemôže si človek sťažovať.
    Je nutné si ešte všimnúť to, ako možno rozpoznať, že človek skutočne z Boha žije. Hovorí to úryvok z 1 Jn listu. Ak zostáva Boh v človeku, pozná sa to podlá Ducha. Ak je teda kresťan plný nelásky, závisti, tvrdosti, sebectva alebo bezradnosti, plný strachu zo zla a nepríjemnosti, potom zrejme v jeho živote chýba Duch. Mal by sa potom pozrieť na aký kmeň je vlastne zaštepený. Ak má však v sebe Boží pokoj, radosť, schopnosť odpúšťať, nebojácnosť, ktorá plynie z viery, nie z vlastnej sily, ak má v sebe skutočný dar rady - netápa teda stále, ako a čo má robiť, potom je v ňom zrejme Duch Boží, potom je isté, že zostáva v Bohu a Boh v ňom.
    A to je nakoniec najväčšia pozemská výhra, ktorú možno dosiahnuť. Nespočíva teda v pocitoch, v sladkom oblažujúcom náboženskom „sne", ale v každodennej životnej praxi. Život žitý v Bohu, z darov jeho Ducha, nemusí byť vždy ani šťastný, ani len úspešný, podobne ako to bolo v pozemskom živote Ježišovom. Ale je to vždy život, v ktorom radosť i utrpenie niesu márne, majú cenu, pre nás i pre druhých. Je to život, ktorý nepodlieha smrti, ale prechádza vo večnosť.