5. Veľkonočná nedeľa. „A“ - (Jn 14,1-14)
V dnešnom evanjeliu nás Pán
Ježiš vyzýva k odvahe: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ V staršom preklade bolo:
„nech sa vám srdce nestrachuje“. Teda ide tu o akési rozrušenie srdca zo
strachu. Strach, ktorý zasahuje srdce človeka. Základný zážitok väčšiny ľudí
žijúcich na tomto svete je strach. U neveriacich je to existenčný strach z
možného chaosu. U veriacich niekedy ešte väčší strach z Boha. Bojíme sa Boha.
Chýba nám základná dôvera v nášho Boha - Stvoriteľa. Prítomnosť, ktorú svojou
mocou takisto tvorí a drží v existencii Boh a ktorú kazí len náš hriech,
prežívame s dôverou ako určité dobro. Ako príklad nám môže poslúžiť postoj k
vlastnému životu. Milujeme svoj život a dobrovoľne by sme sa ho nevzdali. Ale je
zvláštne, že sa obávame budúcnosti, ktorú nám celú pripravuje ten, ktorý sám je
Život. Tento strach je dôsledok prvotného hriechu. Namiesto viery, lásky a
vďačnosti sa objavuje strach. Po hriechu vnímame nádheru Boha ako hrôzu. Pán
Ježiš nás vyzýva, aby sme sa zbavili strachu. Strach je na opačnej strane ako
viera a láska. Dokonalá láska vyháňa strach.
Ježiš sa nás pýta: „Veríte v Boha?“ Naozaj veríme v Boha a
chováme sa podľa toho? Viera v Boha je predovšetkým vierou v rozumný a vedomý
základ všetkého. Na počiatku nestojí materiálny a nevedomý chaos ale Vrcholne
Rozumné a Osobné, alebo dokonca môžeme povedať viac ako osobné, teda Nadosobné,
Vedomé Bytie. Hmotný vesmír nás postupne privádza ku stretnutiu tvárou v tvár s
Bohom, alebo lepšie povedané k uvedomeniu si Boha. Hmotný vesmír je akoby
abecedou, v ktorej sa vyslovuje Absolútny Duch. Putujeme od hmoty k duchu. Je
potrebné čítať v knihe stvorenia, aby sme poznali Stvoriteľa. Hmotný vesmír je
predobrazom Boha.
Ježiš nás vyzýva, aby sme verili aj v neho. Dôverujme
Ježišovi tak, ako dôverujeme Bohu. Verme Ježišovi Božskou vierou. On vie čo
hovorí, lebo jediný zostúpil z nebies a vie ako to tam vyzerá. Celé prostredie,
do ktorého sme sa narodili svojím telesným zrodením, učí viere a vyžaduje vieru.
Viera je základný predpoklad života. Viera vedie k otvorenosti a otvorenosť
umožňuje prijímať. Bez akejsi prvotnej dôvery by sa nemluvňa neodvážilo ani
nadýchnuť. Veď už prvý nádych je prejavom veriaceho postoja. Vyžaduje otvorenosť
a prijatie. Dieťa sa odvážilo nadýchnuť a nebolo sklamané. Odvážilo sa v prvom
nádychu otvoriť svoju bytosť a prijať vzduch. Odvážilo sa piť materské mlieko a
nebolo sklamané. Tieto veriace postoje sú zabudované priamo do našich základných
pudových reakcii. Sme stvorení pre Dobro. Boh je Dobro, Najvyššie Dobro, Samé
Dobro, Jediný Dobrý. Človek toto Dobro podvedome očakáva. Stretnutie so zlom nás
vždy vyvádza z miery. Rozrušuje srdce. Prežívame ho ako bolesť, pred ktorou
utekáme. Viera a strach sú dve skutočnosti, ktoré sa navzájom vylučujú. Veriť v
Dobrotu Boha a veriť Bohu, vylučuje strach. Sv. Ján apoštol tvrdí, že dokonalá
láska vyháňa strach. Viera je počiatkom ale cieľom je láska. A dokonala láska
vyháňa strach.
Dosť miesta je tam, kde vládne Stvoriteľ priestoru a času. „V
dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal,
že vám idem pripraviť miesto?!“ Ježiš nám pripravuje miesto, lebo Boží úmysel je
Spása všetkých, ktorí počujú a veria. Všetkých, ktorí sa neuzatvárajú pred
posväcujúcim Božím Duchom. Vesmír je veľkolepejší, zložitejší a priestrannejší
ako to, čo vnímame zmyslami. Vesmír má hĺbku, ktorú dokáže zachytiť len čisté a
milujúce srdce.
Ježiš nazýva prichádzajúcu budúcnosť „Dom môjho Otca“. Nebo
je Dom nášho Otca. Nebo je Domom. Vraciame sa Domov. A je to Dom, ktorý má
rozumného a vrcholne čestného Pána a tým je Nebeský Otec. Je to Dom, v ktorom
vládne nesmierne príjemná a útulná atmosféra. Je to Dom Prijatia a Objatia.
Kresťanská smrť to je príchod do Domu nášho Otca. Ak sme prijali Ježiša, ako
svojho Pána, ako svoj život, je Boh Otec v pravom slova zmysle aj naším Otcom.
Poznáme cestu do neba a máme vážnu povinnosť po nej kráčať a
hovoriť o tejto ceste všetkým, ktorí ju ešte nepoznajú. „A cestu kam idem
poznáte!“ Ježiš je tou cestou. Ježiš je podmienkou z Božej strany, bez ktorej sa
nedá hovoriť o priateľstve s Bohom. Musíme žiť Ježiša. Boh Otec v nás chce
vidieť svojho Syna, svoje Slovo. Musíme žiť Božie Slovo. Bez tohto životného
štýlu nemôžeme dospieť ku stretnutiu s Bohom. Náš životný štýl má meno Ježiš. On
je cesta, pravda i život. Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cez neho. Staňme sa
Ježišovými učeníkmi, aby sme sa raz mohli stretnúť s Bohom Otcom. Toto
stretnutie s Otcom skrze Krista začína vtedy, keď počúvame a veríme jeho Slovu a
završuje sa v tele a krvi Kristovej, prijatím Eucharistie.
Pýtame sa: „Aký je Boh, podľa čoho nás bude súdiť. Kto pred
nim môže obstáť?“ Zabúdame na to, že náš Boh je Otec nášho pána Ježiša Krista.
Platí o ňom, to čo hovorí Ježiš: „Kto vidí mňa, vidí Otca!" Náš Boh sa dokonale
zjavil v ľudskom živote Ježiša Krista. Ježiš sa stal dokonalým obrazom Otca. Po
smrti na nás nečaká nejaký neznámy boh, ale náš Boh má charakter Ježiša Krista.
Kto v tomto živote miluje Krista, nemá sa čoho báť.
Sv. Bonaventúra sa nám prihovára týmito slovami: „Blažený
muž, ktorý našiel v Tebe oporu a z tohto slzavého údolia povznáša k Tebe svoje
srdce. Pretože blaženosť nie je nič iné než okúšanie Najvyššieho Dobra, ktoré je
nad nami. Nikto k nej nedôjde bez výstupu nad seba samého. Nejedná sa o telesný
pohyb, ale o povznesenie srdca. Vystúpiť nad seba ovšem nemôžeme bez pôsobenia
vyššej moci, ktorá nás pozdvihuje. Nestačí teda – bez spolupôsobenia Božej
pomoci – len vo svojom vnútri pripraviť schody. Táto Božia pomoc totiž sprevádza
tých, ktorí z hĺbky svojho srdca pokorne a zbožne prosia, to znamená vzdychajú k
nemu v tomto slzavom údolí vo vrúcnej modlitbe. Veď modlitba je pravá matka a
počiatok pozdvihnutia srdca, a preto Dionysius, keď nás chce poučiť o uchvátení
mysli, kladie vo svojej knihe Mystická teológia na prvé miesto modlitbu. V
modlitbe sa teda obracajme na nášho Pána Boha slovami: Priveď ma, Pane, na svoju
cestu, nech kráčam vo tvojej pravde; nech sa veselí moje srdce v posvätnej bázni
pred tebou.“