5. Veľkonočná nedeľa. „A“ - (Jn 14,1-14)

    V dnešnom evanjeliu nás Pán Ježiš vyzýva k odvahe: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ V staršom preklade bolo: „nech sa vám srdce nestrachuje“. Teda ide tu o akési rozrušenie srdca zo strachu. Strach, ktorý zasahuje srdce človeka. Základný zážitok väčšiny ľudí žijúcich na tomto svete je strach. U neveriacich je to existenčný strach z možného chaosu. U veriacich niekedy ešte väčší strach z Boha. Bojíme sa Boha. Chýba nám základná dôvera v nášho Boha - Stvoriteľa. Prítomnosť, ktorú svojou mocou takisto tvorí a drží v existencii Boh a ktorú kazí len náš hriech, prežívame s dôverou ako určité dobro. Ako príklad nám môže poslúžiť postoj k vlastnému životu. Milujeme svoj život a dobrovoľne by sme sa ho nevzdali. Ale je zvláštne, že sa obávame budúcnosti, ktorú nám celú pripravuje ten, ktorý sám je Život. Tento strach je dôsledok prvotného hriechu. Namiesto viery, lásky a vďačnosti sa objavuje strach. Po hriechu vnímame nádheru Boha ako hrôzu. Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme sa zbavili strachu. Strach je na opačnej strane ako viera a láska. Dokonalá láska vyháňa strach.
    Ježiš sa nás pýta: „Veríte v Boha?“ Naozaj veríme v Boha a chováme sa podľa toho? Viera v Boha je predovšetkým vierou v rozumný a vedomý základ všetkého. Na počiatku nestojí materiálny a nevedomý chaos ale Vrcholne Rozumné a Osobné, alebo dokonca môžeme povedať viac ako osobné, teda Nadosobné, Vedomé Bytie. Hmotný vesmír nás postupne privádza ku stretnutiu tvárou v tvár s Bohom, alebo lepšie povedané k uvedomeniu si Boha. Hmotný vesmír je akoby abecedou, v ktorej sa vyslovuje Absolútny Duch. Putujeme od hmoty k duchu. Je potrebné čítať v knihe stvorenia, aby sme poznali Stvoriteľa. Hmotný vesmír je predobrazom Boha.
    Ježiš nás vyzýva, aby sme verili aj v neho. Dôverujme Ježišovi tak, ako dôverujeme Bohu. Verme Ježišovi Božskou vierou. On vie čo hovorí, lebo jediný zostúpil z nebies a vie ako to tam vyzerá. Celé prostredie, do ktorého sme sa narodili svojím telesným zrodením, učí viere a vyžaduje vieru. Viera je základný predpoklad života. Viera vedie k otvorenosti a otvorenosť umožňuje prijímať. Bez akejsi prvotnej dôvery by sa nemluvňa neodvážilo ani nadýchnuť. Veď už prvý nádych je prejavom veriaceho postoja. Vyžaduje otvorenosť a prijatie. Dieťa sa odvážilo nadýchnuť a nebolo sklamané. Odvážilo sa v prvom nádychu otvoriť svoju bytosť a prijať vzduch. Odvážilo sa piť materské mlieko a nebolo sklamané. Tieto veriace postoje sú zabudované priamo do našich základných pudových reakcii. Sme stvorení pre Dobro. Boh je Dobro, Najvyššie Dobro, Samé Dobro, Jediný Dobrý. Človek toto Dobro podvedome očakáva. Stretnutie so zlom nás vždy vyvádza z miery. Rozrušuje srdce. Prežívame ho ako bolesť, pred ktorou utekáme. Viera a strach sú dve skutočnosti, ktoré sa navzájom vylučujú. Veriť v Dobrotu Boha a veriť Bohu, vylučuje strach. Sv. Ján apoštol tvrdí, že dokonalá láska vyháňa strach. Viera je počiatkom ale cieľom je láska. A dokonala láska vyháňa strach.
    Dosť miesta je tam, kde vládne Stvoriteľ priestoru a času. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!“ Ježiš nám pripravuje miesto, lebo Boží úmysel je Spása všetkých, ktorí počujú a veria. Všetkých, ktorí sa neuzatvárajú pred posväcujúcim Božím Duchom. Vesmír je veľkolepejší, zložitejší a priestrannejší ako to, čo vnímame zmyslami. Vesmír má hĺbku, ktorú dokáže zachytiť len čisté a milujúce srdce.
    Ježiš nazýva prichádzajúcu budúcnosť „Dom môjho Otca“. Nebo je Dom nášho Otca. Nebo je Domom. Vraciame sa Domov. A je to Dom, ktorý má rozumného a vrcholne čestného Pána a tým je Nebeský Otec. Je to Dom, v ktorom vládne nesmierne príjemná a útulná atmosféra. Je to Dom Prijatia a Objatia. Kresťanská smrť to je príchod do Domu nášho Otca. Ak sme prijali Ježiša, ako svojho Pána, ako svoj život, je Boh Otec v pravom slova zmysle aj naším Otcom.
    Poznáme cestu do neba a máme vážnu povinnosť po nej kráčať a hovoriť o tejto ceste všetkým, ktorí ju ešte nepoznajú. „A cestu kam idem poznáte!“ Ježiš je tou cestou. Ježiš je podmienkou z Božej strany, bez ktorej sa nedá hovoriť o priateľstve s Bohom. Musíme žiť Ježiša. Boh Otec v nás chce vidieť svojho Syna, svoje Slovo. Musíme žiť Božie Slovo. Bez tohto životného štýlu nemôžeme dospieť ku stretnutiu s Bohom. Náš životný štýl má meno Ježiš. On je cesta, pravda i život. Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cez neho. Staňme sa Ježišovými učeníkmi, aby sme sa raz mohli stretnúť s Bohom Otcom. Toto stretnutie s Otcom skrze Krista začína vtedy, keď počúvame a veríme jeho Slovu a završuje sa v tele a krvi Kristovej, prijatím Eucharistie.
    Pýtame sa: „Aký je Boh, podľa čoho nás bude súdiť. Kto pred nim môže obstáť?“ Zabúdame na to, že náš Boh je Otec nášho pána Ježiša Krista. Platí o ňom, to čo hovorí Ježiš: „Kto vidí mňa, vidí Otca!" Náš Boh sa dokonale zjavil v ľudskom živote Ježiša Krista. Ježiš sa stal dokonalým obrazom Otca. Po smrti na nás nečaká nejaký neznámy boh, ale náš Boh má charakter Ježiša Krista. Kto v tomto živote miluje Krista, nemá sa čoho báť.
    Sv. Bonaventúra sa nám prihovára týmito slovami: „Blažený muž, ktorý našiel v Tebe oporu a z tohto slzavého údolia povznáša k Tebe svoje srdce. Pretože blaženosť nie je nič iné než okúšanie Najvyššieho Dobra, ktoré je nad nami. Nikto k nej nedôjde bez výstupu nad seba samého. Nejedná sa o telesný pohyb, ale o povznesenie srdca. Vystúpiť nad seba ovšem nemôžeme bez pôsobenia vyššej moci, ktorá nás pozdvihuje. Nestačí teda – bez spolupôsobenia Božej pomoci – len vo svojom vnútri pripraviť schody. Táto Božia pomoc totiž sprevádza tých, ktorí z hĺbky svojho srdca pokorne a zbožne prosia, to znamená vzdychajú k nemu v tomto slzavom údolí vo vrúcnej modlitbe. Veď modlitba je pravá matka a počiatok pozdvihnutia srdca, a preto Dionysius, keď nás chce poučiť o uchvátení mysli, kladie vo svojej knihe Mystická teológia na prvé miesto modlitbu. V modlitbe sa teda obracajme na nášho Pána Boha slovami: Priveď ma, Pane, na svoju cestu, nech kráčam vo tvojej pravde; nech sa veselí moje srdce v posvätnej bázni pred tebou.“