3. Veľkonočná nedeľa „C“ – (SK 5,27-41)

    Prvé čítanie zo Skutkov apoštolských rieši jeden závažný morálny problém. Problém poslušnosti. Vieme, že poslušnosť radíme medzi čnosti. Všetci máme radi poslušné deti, poslušných podriadených. Dávame im prednosť pred tými, ktorí rebelujú. Dokonca aj Boh má rád poslušné stvorenia a Boh Syn dokázal poslušnosť až na smrť a to na kríži. Celé nebo je vybudované na základe poslušnosti Božej vôli. Vieme z učenia cirkvi, že Boh dokonca zavrhol neposlušných anjelov, hoci holi veľmi krásni. Sme zvyknutí na to, že poslušnosť je čnosť a neposlušnosť nečnosť. Môžeme si však poloziť otázku: „Je poslušnosť vždy čnosťou?"
    Staršia generácia si môže pamätať, čo sa dialo po II. svetovej vojne, keď prebiehali rôzne súdne procesy, nielen s veľkými rybami, ale aj s úplne malými ľuďmi, ktorí nerobili nič zvláštne, iba slepo poslúchali svojich nadriadených. Môžeme z toho pochopiť, že poslušnosť môže byť dvojaká, dobrá i zlá. Poslušnosť nieje absolútnym dobrom. Poslušnosť zlému môže viesť dokonca k zločinom.
    Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských nám vrhá svetlo do tejto oblasti. Sv. Peter ako ten, ktorý je vyvolený učiť v Cirkvi, nám všetkým hovorí: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí." a o kúsok ďalej: „Svedkami týchto vecí sme my a Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú." Teda aj poslušnosť má svoju hierarchiu. Nie sme povinní poslúchať každého. Alebo môžeme to vyjadriť aj takto: niekoho mám poslúchať viac ako druhého. Niekto má prednostné právo na moju poslušnosť.
    Predovšetkým a na prvom mieste ma viaže láska voči Bohu a tá sa prejavuje poslušnosťou jeho príkazom. Nič nemá prednosť pred poslušnosťou voči vlastnému svedomiu. Sv. Pavol dokonca povie, že všetko, čo sa koná proti svedomiu je hriechom, aj keby sa objektívne nejednalo o zlú vec. Svedomie je Božím hlasom v nás. Svedomie nám zdôrazňuje základný mravný princíp: „Konaj dobro a vyhýbaj sa zlu!" a v takomto zmysle je hlasom Božím. Ale čo človek uznáva za dobro alebo za zlo závisí od jeho poznania. Katechizmus hovorí, že po prvotnom hriechu sa rozum človeka zatemnil a človek už nevie z istotou rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. Často sa nám zlo javí ako dobro a naopak. Preto je dôležité riadiť sa zjaveným Božím Slovom. V tomto zmysle sa dá svedomie formovať. Čim plnší kontakt s Božím Slovom, tým istejšie a jasnejšie svedomie. Znakom správne žitej poslušnosti je prebývanie a prejavy Ducha Svätého v človeku. Prítomnosť Ducha Svätého poznáme podľa jeho ovocia. Ovocie Ducha Svätého je láska radosť, pokoj, šťastie. Duchovný stav človeka odhaľuje, či je jeho poslušnosť správna alebo nie.
    Čo učí katechizmu o poslušnosti? Apoštol Pavol v liste Efezanom hovorí: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi." (Ef 6,1-3) Štvrté prikázanie zahajuje druhu dosku Desatora. Ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za svoj život a ktorí nám sprostredkovali poznanie Boha. V Božom otcovstve má úcta k rodičom svoj základ. Úcta deti, nedospelých i dospelých, k vlastním rodičom, pramení z prirodzeného citu zrodeného z púta, ktoré ich vzájomne spája. Kniha Sirachová hovorí: „Z celého srdca si cti otca a na vzdychy svojej matky nezabúdaj! Pamätaj, že bez nich nebol by si sa narodil; oddaj (sa) im ako aj oni tebe." (Sir 7,29-30) Po celú dobu, počas ktorej dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchať každé ich prianie, zdôvodnené jeho vlastným dobrom alebo celej rodiny. Toto platí len tam, kde otec i matka sú kresťania. „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!." (Kol 3,20) I keď deti vyrastú, aj naďalej majú rešpektovať svojich rodičov. Dopredu vyplnia ich priania, budú sa ich často pýtať na radu a príjmu ich oprávnené napomenutie. S plnoletosťou prestáva poslušnosť detí voči rodičom, ale nie úcta, ktorá im patrí stále. Rodičia sa majú pozerať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby. Svoje deti vychovávajú k dodržiavaniu Božieho zákona tým, že sú sami poslušní vôli nebeského Otca.
    Štvrté prikázanie sa týka tiež príbuzenských vzťahov s členmi celého rodu. Požaduje, aby sme zahŕňali láskou a vďačnosťou prarodičov a predkov. Sme povinní ctiť a rešpektovať všetkých, ktorým Boh pre naše dobro odovzdal svoju autoritu. Vzťahuje sa na povinnosti žiakov voči učiteľom, pracujúcim voči zamestnávateľovi, podriadeným voči ich nadriadeným, občanom voči ich vlasti, voči tým, ktorí spravujú verejné veci, a voči vládnym predstaviteľom. Tí, ktorí dostali úradnú moc, ju majú vykonávať ako službu. „Kto by chcel byť medzi vami veľký, nech je vaším služobníkom" Vykonávanie nejakej úradnej moci je mravne vymedzené jej božským pôvodom, jej rozumnou povahou a jej špecifickým predmetom. Nikto nesmie nariadiť alebo ustanoviť to, čo je proti dôstojnosti osôb a proti prirodzenému zákonu. Výkon úradnej moci sa snaží ozrejmiť správnu stupnicu hodnôt, aby uľahčoval užívanie slobody a zodpovednosti všetkých.
    Občan je vo svojom svedomí viazaní nejednať podľa príkazov občianskych orgánov, ak sú tieto príkazy proti požiadavkám mravného zákona, proti základným ľudským právam alebo proti učeniu evanjelia. Odoprenie poslušnosti občianskym orgánom, keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje ospravedlnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu". (Mt 22,21) „Viac je treba poslúchať Boha než ľudí!" (Sk 5,29).
    Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za obecné blaho nesú so sebou mravnú požiadavku platiť dane, vykonávať volebné právo a brániť zem. „Dávajte každému, čo mu patrí: komu daň, tomu daň: komu clo, tomu clo, komu úctivosť, tomu úctivosť, komu česť, tomu česť" (Rim 13,7) Predstavení nech majú na zreteli to, aby nariadenia a smernice, ktoré vydávajú, neuvádzali do pokušenia tým, že stavajú proti sebe osobný záujem a záujem spoločnosti.
    Záver si urobte sami. Všetci sme zodpovední za spoločnosť v ktorej žijeme a sv. Ján Zlatoústy dokonca tvrdí, že sa budeme Bohu zodpovedať aj za to, ako vyzerá svet naším pričinením, zrozumiteľnejšie: za to, čo sme pridali k povzneseniu sveta.