3. Veľkonočná nedeľa „C" - (Sk 5,27-41)

    V dnešnom čítaní zo Skutkov vidíme, ako apoštolov po ich zázračnom vyslobodení z väzenia, znovu predviedli pred Veľradu. Veľrada bola pre nich najvyššou oficiálnou náboženskou inštanciou. Skladala sa z najvyšších kňazov a rôznych významných osobností náboženského života. Niečo ako naša synoda alebo koncil. Veľkňaz ich vyšetroval a povedal im: „Nezakázali sme vám prísne, učiť v tom mene? A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka!“ Meno Ježiš sa stáva pre nich výčitkou. Dokiaľ sa človek nerozhodne uznať svoj hriech, ostáva Ježiš pre neho neznesiteľnou obžalobou. Zdá sa mu, že je Ježiš jeho nepriateľ.
    Zaujímavá je obrana apoštolov. Skúsme si podrobne prebrať odpoveď apoštolov. „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ Apoštol Peter na inom mieste takto odpovedá členom Veľrady: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli." Cirkev neschvaľuje akúkoľvek poslušnosť a nie každá poslušnosť je čnosťou. Poslušnosť je čnosťou, keď je podriadením sa Bohu. Vtedy je totožná s Láskou, lebo aj Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. ...Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (zrov. Jn 14, 21-23) Pravá poslušnosť vedie k tomu, že človek dostáva Dar Ducha Svätého. Sv. Peter to takto vyjadruje: „A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú.“
    Nesprávna poslušnosť môže dušu uviesť do vnútorných zmätkov. Boha treba nadovšetko poslúchať a človeka natoľko, nakoľko žiada súhlasne s Bohom. Boh sa zjavuje v ľudskom svedomí, ktoré je osvietené Božím Slovom. Svedomie má byť osvietené Božím Slovom preto, lebo svedomie je Božím hlasom v zmysle: „Rob dobre a vyhýbaj sa zlu“. Ale človek po dedičnom hriechu nechápe úplne jasne, čo je dobré a čo zlé. A práve toto nám zjavuje Boh svojím Slovom. „Dobré a čisté svedomie osvecuje úprimná viera. Lebo láska vychádza zároveň z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery (1 Tim 1,5). Čím viac teda prevláda úprimné svedomie, tým viac sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti.“ (Gaudium et spes, 16)
    „Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili.“ O vzkriesení zvykneme väčšinou meditovať a kázať len vo vzťahu k nám. Hovoríme o jeho dôkazoch a dôsledkoch. Chápeme Vzkriesenie ako pečať hodnovernosti od Boha Otca. To, že Kristus zomrel za svoju pravdu je svedectvom toho, že bol presvedčený o tom, že má pravdu, ale to, že bol vzkriesený z mŕtvych je potvrdením z Božej strany, že skutočne mal Pravdu. Vzkriesenie sa tak stáva apologetickým faktom, slúžiacim ako „bezpečný dôkaz“ pravosti Ježiša, a je tiež počiatkom cirkvi a nového stvorenia. To všetko však prichádza ako dôsledok. Vzkriesenie sa nesmie zužovať na čiste verejný, vonkajší fakt, ktorý sa týka dejín alebo cirkvi, akoby snáď Boh Otec Ježiša vzkriesil kvôli týmto skutočnostiam a nie kvôli nemu samému.
    Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s akou Boh Otec v Duchu Svätom svojím Všemohúcim Slovom kriesi z mŕtvych Ježiša, ako Syna človeka. Ježiš, ako človek, je budený Božím Slovom, ktoré je živé a účinné. Vzkriesenie je aktom Najsvätejšej Trojice. Je to samotný vrchol Božieho konania v dejinách, najväčší dôvod jeho slávy. Od toho okamihu bude Boh známy ako „ten, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista“ (2 Kor 4,14; Gal 1,1; Kol 2,12). Tento nový titul prevýši predošlý: „Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov“. Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s ktorou Otec v Duchu Svätom svojím Všemohúcim Slovom budí Ježiša zo smrti po jeho nesmiernom utrpení a ustanovuje ho Pánom. Ak tu užívame slovo Pán, máme na mysli to, čo toto slovo u židov zastupovalo, Božie meno. Ježiš, aj ako človek, je po svojom Vzkriesení zbožštený.
    To isté tvrdenie nachádzame aj v obrane apoštolov: „Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov.“ Ježiš je Vládca. Pre tých, ktorí jeho požehnanú vládu príjmu, sa stáva aj Spasiteľom. Bolesť, ktorú spôsobuje v našich dušiach, je bolesť, ktorá sa má premeniť na ľútosť a tak nás priviesť ku Spáse. Spása začína tam, kde človek odovzdáva vládu nad sebou do Ježišových rúk. Kto chce, nachádza v ňom milosť obrátenia a odpustenia.
    Na záver tejto udalosti sa hovorí: „Zavolali apoštolov, dali ich zbičovať, prikázali im, že nesmú hovoriť v Ježišovom mene, a prepustili ich.“ Skutky apoštolské opisujú situáciu, ktorú by sme mohli chápať ako „dôvod na plač“, ale my počujeme: „A oni odchádzali z Veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno.“ Táto radosť bola ovocím viery a prejavom Ducha Svätého. Prečo sa tešili? Lebo s istotou uverili Ježišovmu Slovu, že sú blahoslavení, keď budú trpieť pre jeho meno. Zobrali úplne vážne: „Keď vás budú pre mňa prenasledovať, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“. A to je viera. Viera znamená zobrať úplne vážne Božie Slovo, zobrať vážne Boha za jeho Slovo.