3. Veľkonočná nedeľa „C" - (Jn 21,1-19)

    V dnešnom evanjeliu Ježiš kladie apoštolovi Petrovi dôležitú otázku. Je to otázka na lásku. Kresťan v zápale svojej apoštolskej aktivity môže úplne zabudnúť na to najpodstatnejšie. Prvé prikázanie je prikázanie lásky k Bohu. Vo vzťahu k Bohu nejde o to, aby sme si čosi odrobili, aby sme sa čosi pomodlili, aby sme niekoho k Bohu priviedli, ale to najpodstatnejšie je to, čo vyjadruje Ježišova otázka Petrovi. „Peter miluješ ma!“ „Peter a ako ma miluješ?“ „Miluješ ma viac ako ostatní?“ Táto najpodstatnejšia otázka sa vytráca aj z našich vzťahov. Manželstvo a rodina sa môžu zmeniť na výrobný podnik. Ale to isté sa môže stať kňazovi, rehoľníkovi. Zabudne na to, čo je najhlavnejšie. Je zaujímavé, že Pán Ježiš sa nepýta iba raz. Či nestačí ráz vyznať, potvrdiť: „Milujem ťa a hotovo?“ Zrejme nestačí, pretože láska nikdy nieje hotovou vecou. Ak si niekto myslí, že už dosť miluje, tak sa veľmi mýli. Milovanie Boha nepozná hranice.
    Dnes pred nami a pred tvárou Ježiša stojí apoštol, ktorý Pána zaprel. Pán Ježiš si ho povolal. Vieme, že mu Ježiš sám predpovedal, že ho zaprie. Pán Ježiš nebol prekvapený Petrovým zaprením. Ježiš dobre vedel, koho si vyvolil. A ako vidíme jeho vyvolenie neskončilo Petrovým zlyhaním. To čo teraz hovorím je oslobodzujúce pre nás všetkých. Ježiš vie o našich hriechoch a predsa nás pozýva na cestu svätosti. Naše hriechy neprekvapia a ani nezmiatnu Boha v jeho láske voči nám. Naše hriechy môžu jedine nás prekvapiť. Boh nepozná prekvapenie a sklamanie. Keď tvoril človeka, vedel o jeho zlyhaní a nebol by to skutočný Boh, keby to nevedel. Sv. Pavol tento Boží čin komentuje výkladom: „Boh všetkých uzatvoril pod neposlušnosť, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (Rim 11,32) Situácia nášho sveta, ktorý sa vytrhol z Božej náruče neprekvapuje Boha, aj keď ho zraňuje. Prekvapuje nás samých a tiež nám ubližuje.
    Ježiš sa dnes pýta na Lásku, pretože Láska je to, o čo predovšetkým ide. Ak sa z našej nábožnosti vytratí láska, môžeme ju hodiť do koša. Ježiš túži po našej láska, lebo len keď žijeme vo vzťahu k nemu, môžeme byť spasení. Ježiš netúži po nejakom romantickom vyznaní, ale po reálnej láske, ktorá sa prejavuje vierou a skutkami. Láska to je žitá poslušnosť Božiemu Slovu. Každé pokušenie síce prichádza od zlého, ale v Božích očiach dostáva iný zmysel. V každom pokušení akoby sa nás Boh pýtal: „Miluješ ma?“ „Miluješ ma viac ako seba, ako svoj hriech?“
    Sv. František tvrdí, že každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka. Aj keď vieme, že naša láska je slabá, v tomto jedinom prípade nehovorme Bohu to, čo je skutočnosťou, ale to, čo v najlepšom kútiku srdca chceme, po čom vo svojom srdci túžime. Teda môžem povedať „milujem“, pretože to chcem. Nieje dôležité, či to už cítim, alebo nieje dôležité, či to už dokážem plne žiť, dôležité je, že napriek svojím mnohým zlyhaniam, to chcem. „Pane Ježišu, chcem ťa mať radšej ako všetko ostatné na tomto svete, chcem ťa milovať viac ako ostatní ľudia!“ Toto je jediná prípustná súťaž v Cirkvi. Preteky v tom, kto miluje viac Krista?
    Láska k Bohu je Žitá poslušnosť jeho Slovu. Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Toto nám dosvedčoval ten istý apoštol Peter v Sk ako sme ich dnes čítali. „Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú.“ Hodnoverným znakom skutočnej lásky k Bohu nieje naša domnelá dokonalosť, ale prítomnosť Ducha Sv. v našom živote a v našom srdci. Boh dáva svojho Ducha, nielen svoje Slovo, ale svoju najvnútornejšiu podstatu, tým, ktorí ho poslúchajú. Boh dáva účasť na svojom bytí, na svojej prirodzenosti, tým, ktorí ho poslúchajú. Ako sa potom táto láska prejavuje, vidíme na apoštoloch, ktorí boli šťastní, že mohli trpieť pre meno Ježišovo. „Oni odchádzali z Veľradu natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto Meno.“ Len láska k Bohu, človeka vedie ku skutočnej slobode. Keď je Boh mojím pokladom, svet už nemá nado mnou moc. Ak som na niečo, alebo na niekoho zavesil svoje srdce, diabol ma môže skrze toto ovládať.
    Najprv sa Pán Ježiš pýta Petra na jeho lásku a potom mu dáva pastiersky úrad v cirkvi. Každý jeden pastier musí mať veľkú lásku k Ježišovi, aby mohol správne vykonávať svoj úrad. Nedá sa prehodiť poradie. Nedá sa byť prednostne zaľúbený do ľudí a potom do Ježiša. Musí byť najprv zaľúbený do Ježiša, aby niekoho k nemu mohol priviesť. Túto lásku nemusí dokazovať slovami, ale žitou poslušnosťou. Ježiš sľubuje, že ak takto budeme postupovať, že nám dá svojho Svätého Ducha, teda lásku, ktorou je Boh sám.
    Zakončím modlitbou sv. Františka: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi, aby sme ťa milovali celým srdcom, keď na teba budeme ustavične myslieť: celou dušou, keď po tebe budeme neustále túžiť: celou mysľou, keď k tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať tvoju česť: a celou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby tvojej láske a nikam inam: a aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého, keď strhneme všetkých, nakoľko to dokážeme, ku tvojej láske, a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu."