Nedeľa Božieho Milosrdenstva II

    „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve, vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych, znovuzrodil pre živú nádej, že dostaneme neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo.“ Týmito slovami sa nám dnes prihovára sv. apoštol Peter. Predmetom zvelebovania apoštola Petra je „Božie milosrdenstvo“. A toto Božie milosrdenstvo sa neprejavilo nejakým obrazom a ani videním ale evidentným Božím skutkom „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych“. Nadá sa zúžiť na maľbu a ani nespočíva v úcte k nejakému obrazu. Prejavilo sa aj v našom vnútornom živote, lebo tento Boží čin v nás zapaľuje nádej. Sme znovuzrodení pre „živú nádej“.
    Pozrime sa najprv na to, čo je to beznádej, aby sme pochopili, čo je to živá nádej, ku ktorej sme povolaní? Beznádej to je akási duchovná kapitulácia. Kapitulácia pred skutočnosťou takou aká je. Nie sme šťastní, ale akosi nešťastne a zúfalo vyrovnaní. Vyjadríme to slovom: „S tým sa už nič nedá robiť!“ Beznádej zastavuje každý pohyb a každú snahu. Naopak! Nádej je motorom duchovného života. Nádej je hnacou silou života. A táto nádej je dokonca živá, samá ma v sebe silu vzrastu. Boh ju potvrdzuje aj tým, že nám dáva účasť na svojom Duchu. Dokonca očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista.
    Apoštol Peter možno práve vo chvíli, keď videl križovanie Ježiša, a keď vierou poznal, že Ježiš je skutočne Boží Syn, vnímal priepasť ľudskej zloby a zároveň sa bál, že aj on bude s týmto zlým svetom zničený. Možno práve vtedy ho chytilo pokušenie k beznádeji. Veď on sám sa nezachoval lepšie, keď Pána zaprel. Ale Božia odpoveď na najväčší ľudský zločin bola úplne iná ako očakávali spravodliví všetkých čias. Neprišiel trest, ale odpustenie hriechov. Neprišla záhuba, ale pozvanie do neba. Namiesto absolútnej spravodlivosti sa zjavilo absolútne milosrdenstvo. My sme spáchali superzločin a Boh urobil Najúžasnejší dobrý skutok, vzkriesil Krista pre naše ospravedlnenie. Boh sa zjavil ako odpustenie a spása.
    Situácia, ktorú prežívame dnes po Vzkriesení Pána sa veľmi podobá tej, ktorú prežili Jakubovi synovia, keď sa im dal poznať, po ich príchode do Egypta, ich brat Jozef. Oni mu spôsobili mnoho zla a predali ho do otroctva a on sa milosťou Božou stal záchrancom – doslova Spasiteľom - Egypta a celého sveta. Keď sa dal spoznať svojím bratom, zľakli sa a boli zhrození a čakali spravodliví trest. On sa im však namiesto toho milo prihovoril: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive. Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh. On ma urobil faraónovým poradcom, pánom nad celým jeho domom a vladárom nad celou egyptskou krajinou. Poponáhľajte sa a choďte k môjmu otcovi a povedzte mu: Toto odkazuje tvoj syn Jozef: „...príď ku mne a neodkladaj“. Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom. Len sa už nebojte! Ja sa budem starať o vás aj o vaše deti!"
    Teda stručne povedané: „Vy ste mysleli na zlo, ale Boh to premyslel na dobro.“ Toto je sila a čistota Božích myšlienok. A toto sa deje aj s Krížom. Boh Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Bohočloveka, premyslel na dobro. Premyslel ho vo svojom srdci. Premyslel ho spolu so svojím Synom. V Jánovom Evanjeliu sú zaznamenané tieto Ježišove slová: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca." (Jn 10,17-18) Boh i tento Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Božieho Syna, premyslel na dobro. Na tomto kríži sa zrodila úpenlivá prosba o odpustenie: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ A Otec určite vyslyšal prosbu svojho Syna. A nielen, že môžeme skrze jeho krv dúfať v milosť odpustenia našich hriechov, ale Boh ho aj vzkriesil pre naše ospravedlnenie.
    Kristovo Vzkriesenie je radikálnou obnovou všetkých vecí. Boh zotiera nielen náš hriech, ale aj našu vinu. Boh nechce, aby sme k nemu pristupovali s pocitom viny, ak sme svoj hriech vyznali. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Vo vzkriesení Pána mizne predmet našej viny. Vzkriesením Krista sme znovuzrodení pre živú nádej. Už minulú nedeľu sme počuli: „Boh ho vzkriesil pre naše ospravedlnenie". Vo vzkriesení Krista Boh dokonale ničí náš hriech. Po vražde neostali stopy, len rany, ktoré sú Kristovou trofejovou a patria k jeho osláveniu. Avšak z týchto rán vyviera pre nás spása.
    Prežiť tajomstvo Kristovho vzkriesenia môžeme v každej svätej spovedi, veď Boh nás vracia do stavu nevinnosti. Boh nelikviduje len hriech, ale Boh likviduje aj ľudskú vinu. Človek nieje schopný niesť svoju vinu pred Bohom a Boh ani nechce, aby sa človek, ktorý sa k nemu obrátil, stále cítil vinný. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní nechce, aby sme sa trápili nad tým, čo všetko zlé sme urobili. Máme sa s vierou dívať na jeho kríž. Boh nás učí dívať sa s vierou na skutočnosť smrti a bolesti, ale zároveň dívať sa s vierou i na svoje hriechy. Ak svoje hriechy priznávame a ľutujeme, ak sa z nich v sile Kristovho zmŕtvychvstania snažíme povstať, Boh sa oslávi ešte aj v nich. A možno práve oni budú príčinou, že sa zjaví nekonečné Milosrdenstvo Božie. V Liste sv. apoštola Rimanom nachádzame aj túto myšlienku: „Boh totiž všetkých uzatvoril pod neposlušnosť, aby sa nad všetkými zľutoval." Rim 11,32
    V dnešnom Evanjeliu nachádzame Božiu odpoveď na náš hriech. Ježiš nám všetkým ohlasuje „Šálom" Pokoj. Všetkým nám prináša pokoj. A apoštoli od neho dostávajú zvláštne poslanie, aby hlásali pokánie na odpustenie hriechov po celom svete, skrze Ježiša Krista. Svätý Pavol to neskoršie nazve službou zmierenia. Táto služba zmierenia vyplýva z Ducha, ktorého apoštoli prijali od Zmŕtvychvstalého Krista: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané." Bez pomoci Ducha Svätého by apoštoli nevedeli posúdiť hriešnosť človeka. Všade tam, kde existuje opravdivá ľútosť, ohlasuje sa odpustenie hriechov, ale tam, kde nie je snaha o opravdivé obrátenie sa hriechy neodpúšťajú.