Nedeľa Božieho milosrdenstva

    Dnes nám svätá matka cirkev predkladá osobitným spôsobom rozjímať nad Božím milosrdenstvom. Svätý Otec vo svojej encyklike „Dives in misericordia“, hovorí o tomto tajomstve nasledovné slová. Poučuje nás, že Boží Syn je Zjavením Boha Otca. "Kto mňa vidí, vidí Otca" (Jn 14,9). V Bohu teda neexistuje žiadna schizofrénia. Boží Syn je zjavením Otca vo všetkých svojich slovách i skutkoch. On je najúžasnejším prejavom Božej lásky. Nie je rozdiel, čo sa týka lásky Boha k človeku, medzi Bohom Otcom a Božím Synom. Nesmieme chápať vykúpenie uskutočnené Synom, ako niečo, čo nás má chrániť pred nahnevaným Bohom Otcom. Myšlienka vykúpenia človeka sa zrodila v srdci Boha Otca. Bohatý na milosrdenstvo je Boh, ktorého nám Ježiš Kristus zjavil ako Otca. 
    Svätý Otec ďalej vysvetľuje ako máme chápať vzťah medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou v samotnom Božom srdci. Hovorí: „Týmto spôsobom je milosrdenstvo v určitom zmysle v protiklade k božskej spravodlivosti a často sa javí voči nej nielen ako mocnejšie, ale aj ako hlbšie. Už Starý zákon učí, že spravodlivosť je síce u človeka opravdivou čnosťou a v Bohu podstatnou dokonalosťou, predsa však láska je "vynikajúcejšia", lebo je prvá a základná. Možno povedať, že láska zmierňuje spravodlivosť a zasa spravodlivosť vlastne slúži láske. Táto prednosť a vznešenosť lásky pred spravodlivosťou je príznačná pre celé zjavenie a prejavuje sa práve milosrdenstvom. Žalmistom a prorokom to bolo také jasné, že nakoniec samo slovo spravodlivosť znamenalo pre nich spásu, ktorú uskutočnil Pán a jeho milosrdenstvo. 
    Snáď k tomu len poznámku, že Božia spravodlivosť je niečo úplne iné ako naša ľudská. Našu spravodlivosť definujeme ako snahu dať každému, čo si zaslúži. Božiu spravodlivosť by sme mali skôr chápať ako „dať každému, to čo potrebuje“. Takáto spravodlivosť vôbec nieje v rozpore s láskou a milosrdenstvom. Nakoniec sa táto Božia spravodlivosť potvrdzuje v dare Božieho Syna, v jeho smrti pre nás a pre našu spásu.
    Milosrdenstvo sa teda odlišuje od spravodlivosti, avšak neprotiví sa jej, ak uznávame v dejinách človeka, prítomnosť Boha, ktorý ako Stvoriteľ prechováva zvláštnu lásku voči svojim stvoreniam. Veď láska svojou podstatou vylučuje nenávisť a prianie zla voči tomu, komu sa raz darovala: "nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil". Tieto slová odhaľujú hlboký základ vzťahu medzi Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom vzhľadom na človeka a na svet. Okrem toho zdôrazňujú, že oživujúce korene a konečné príčiny tohto vzťahu treba hľadať a odvodzovať zo samého "začiatku" vecí, z tajomstva stvorenia. Už v Starom zákone predpovedajú plné zjavenie Boha, ktorý "je láska".
    Preto v utrpení a smrti Kristovej - nakoľko Otec neušetril vlastného Syna, ale ho "za nás urobil hriechom" - sa prejavuje absolútna spravodlivosť v tom, že Kristus za hriechy ľudského pokolenia podstupuje utrpenie a smrť. Je to "prekypujúca hojnosť" spravodlivosti, keď hriechy človeka sú nesmierne "vyvážené" obeťou Bohočloveka. Táto spravodlivosť je úplne "podľa miery" Boha, celá pochádza z lásky, totiž z lásky Otca a Syna; taktiež celá prináša plody lásky. Božská spravodlivosť, zjavená na Kristovom kríži, je preto "podľa miery" Božej, lebo vzniká z lásky a v láske má svoju dokonalosť tým, že prináša ovocie spásy. Je to Boh sám, ktorý platí dlžobu za hriech Adamov. Božská náplň vykúpenia sa nevzťahuje len na odčinenie hriechu, ale s láskou obnovuje v človekovi tú tvorivú silu, ktorou môže znova dosiahnuť plnosť života a svätosti pochádzajúcej od Boha. Vykúpenie takto prináša so sebou zjavenie milosrdenstva v jeho plnosti.
    Preto veľkonočné tajomstvo je vrcholom tohto zjavenia a uskutočňovania milosrdenstva, ktoré môže urobiť človeka spravodlivým a obnoviť samu spravodlivosť, nakoľko je ona totožná s tým poriadkom spásy, ktorý chcel Boh od počiatku uskutočniť v človekovi a skrze človeka vo svete. Trpiaci Kristus sa zvláštnym spôsobom obracia na človeka, a to nielen na veriaceho. Lebo aj neveriaci človek môže v ňom nájsť vrúcny vzťah a spojenie s ľudským osudom, taktiež plnosť nezištnej oddanosti pre vec človeka, pre pravdu a lásku. Avšak božská náplň veľkonočného tajomstva siaha ešte hlbšie. Lebo na Kalvárii postavený kríž, z ktorého Kristus naposledy hovorí so svojím Otcom, je akoby prejavom tej hlbokej lásky, ktorou podľa večného Božieho rozhodnutia človek - stvorený na Boží obraz a podobu - bol hneď vyznamenaný. Boh, ktorého nám Kristus zjavil, je so svetom úzko spojený nielen ako Stvoriteľ a prvý dôvod bytia; je totiž aj Otcom. S človekom, ktorého povolal k životu na tomto viditeľnom svete, ho spája užší zväzok, než ten, ktorý vyplýva zo stvorenia. Je to láska, ktorá nielen tvorí dobro, ale dáva účasť aj na samom živote Boha: Otca i Syna i Ducha Svätého. Lebo kto miluje, ten chce darovať seba samého.
    Čo nám teda hovorí Kristov kríž, ktorý je akoby posledným prejavom jeho mesiášskeho posolstva a poslania? Kríž - celým mesiášskym svedectvom o Synovi človeka, ktorý na ňom zomrel - stále hovorí o Bohu Otcovi, ktorý je naskrze verný svojej láske voči človekovi: "Veď Boh tak miloval svet" - a teda vo svete človeka - "že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." Avšak veriť v ukrižovaného Syna znamená "vidieť Otca"; znamená veriť, že vo svete jestvuje láska a že je mocnejšia než akékoľvek zlo, do ktorého je zapletený človek i celé ľudské pokolenie, i svet. Veriť v takúto lásku znamená veriť aj v milosrdenstvo. Ono je totiž nevyhnutnou zložkou lásky, je akoby jej druhým menom. Je spolu aj jej prejavom a uskutočňovaním proti opravdivému zlu vo svete, ktoré človeka pokúša a sužuje, natíska sa mu do duše a môže ho aj "zahubiť v pekle".
    A predsa Kríž nie je posledným slovom Boha a jeho zmluvy: toto slovo odznelo až pri svitaní toho dňa, keď najprv ženy a potom apoštoli prišli k hrobke ukrižovaného Krista, videli, že hrob je prázdny a prvýkrát počuli zvesť: "Vstal z mŕtvych". Oni to hlásali ďalej a stali sa svedkami vzkrieseného Krista. Avšak i v tomto oslávení Syna Božieho je stále prítomný kríž. Kristov kríž na Kalvárii svedčí aj o sile zla proti samému Synovi Božiemu. Takto Kristov kríž, na ktorom Boh Syn, ktorý je jednej podstaty s Otcom, dal dokonalé zadosťučinenie Božej spravodlivosti, je akýmsi "základným" zjavením milosrdenstva alebo vlastne lásky, ktorá bojuje proti samému koreňu všetkého zla v dejinách človeka: proti hriechu a smrti. V kríži sa teda Boh najhlbšie skláňa k človekovi a ku všetkému, čo človek - najmä v ťažkých a bolestných chvíľach - nazýva svojím nešťastným osudom. 
    Kríž je akoby liečivým dotykom večnej lásky, ošetrujúcej najbolestivejšie rany ľudského života na zemi; znamená, že bol celkom splnený mesiášsky program, ktorý Kristus kedysi v nazaretskej synagóge vyhlásil a potom pred poslami Jána Krstiteľa zopakoval. Tento program - ako ho naznačilo už Izaiášovo proroctvo - sa uskutočňoval prejavom milosrdnej lásky voči chudobným, zajatým, slepým, utláčaným a hriešnikom. Avšak veľkonočné tajomstvo siaha až za hranice mnohotvárneho zla, ktoré postihuje človeka v pozemskom živote: lebo Kristov kríž nám dáva vidieť najhlbšie korene zla - totiž hriech a smrť - a tak sa stáva eschatologickým znakom. 
    Až v eschatologickom dokončení a v poslednom obnovení sveta premôže láska vo všetkých vyvolených vnútorné pramene zla a prinesie ako zrelé ovocie - kráľovstvo života, svätosti a slávnej nesmrteľnosti. Základ tohto eschatologického dokončenia je však už v Kristovom kríži a v jeho smrti. Tá skutočnosť, že Kristus "tretieho dňa vstal z mŕtvych", je posledným dôkazom jeho mesiášskeho poslania, je dovŕšením celého zjavenia milosrdnej lásky vo svete, ktorý trpí na rozličné zlo. Je aj znamením, ktoré poukazuje na "nové nebesia a novú zem", keď Boh "zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo".